Vianočný maratón 2014
  • Written by Peter
  • December 22nd, 2014
  • About Behanie

Vianočný maratón 2014

Chystal som sa naň už minulý rok, vtedy mi to ale prekazilo sťahovanie. Tento rok som si ho pre zmenu skomplikoval v utorok, pretože mi deň pred tým utorkom zavolali z transfúznej stanice, že majú akútny nedostatok krvi a či by som nemohol prísť. Plánoval som až po maratóne, ale povedal som si, že veď sa to beží až v sobotu a ak by sa mi v piatok zdalo, že mám v systéme stále citeľný nedostatok tej kvapaliny, ktorú pri behaní dosť treba, lebo sa stará o okysličovanie všetkého čo kyslík potrebuje, tak jednoducho nepôjdem. Voštvrtok som sa bol skusmo prebehnúť a 7 km som odbehol tempom niekde okolo 13,5 km za hodinu a zdalo sa, že to pôjde.

Je sobota ráno 5:30, keď mi vibruje budík. Telo okamžite vstáva, no myseľ ho nabáda k diagnostike. “nebolí ťa náhodou hrdlo? Bol by to celkom fajn dôvod neísť". Hrdlo na nešťastie nebolí, takže výhovorku hľadám márne. Myseľ sa stále snaží o nejakú vzburu a dôrazne sabotuje môj pohyb v smere do kúpelne, takže sa potácam ako po niekoľkých pohárikoch boh vie čoho. Takto ráno sa mi zdá byť úplne nerozumné ísť behať po tej krvi, ale práve sa prebúdza tá druhá časť mysle, čo je vždy pripravená argumentovať a konštatuje, že bežať sa dá aj pomalšie.

A už hádžem do batoha chleby čo mi pripravila Ivka a poď ho z bytu. Mhd od nás odchádza 3 minúty po odchode vlaku, takže absolvujem cca 3 km dlhú rannú prechádzku na stanicu pešo. Cestu akosi prespím, jediné čo si z nej pamätám sú prechody cez cestu, na ktorých som sa vždy nachvíľu pozrel do reality. A už som na stanici. Nechce sa mi stále rovnako intenzívne ako ráno, čo ma už dosť prekvapuje. Vo vlaku do Žiliny je príjemne, stíham sa naraňajkovať a trochu si zdriemnuť a už sme na výhibkách v Žiline a ja sa stále s nevôľou pretĺkam ku dverám.

Prenasledujúc dav sa dostávam pred stanicu a zisťujem, odkiaľ mi ide autobus, čo by ma mal doviezť takmer ku štartu. Pomáha mi chlapík, čo konštatuje, že má hodinu času. Na zastávke sa mi prihovára veľmi opitá pani. “a ty si slepí?” “áno” “neškrab sa na hlave!” “prečo?” “lebo thvdkerlghrv hi!” “aha? Dobre, dám si pozor.” Moja sľúbená opatrnosť ju zrejme uspokojila, pretože je chvíľu ticho. “a Našla sa taká čo by ťa chcela?” Otázka ma trochu prekvapuje, ale... “áno, som ženatý” a v zápätí sa ukazuje, že som to celé nepochopil, pretože otázka bola v skutočnosti konštatovanie s otáznikom. “vidím, máš obrúčku...” Opäť je chvíľu ticho a potom mení tému. “prečo práve ja?” “neviem...” “prečo to celé musím práve ja ťahať?” “čo ťaháte?” “mám 3 deti... 15, 14 a 13 rokov” “aha, ťažký vek čo?” “keby boli také ako ty! Oni sú ale zdravé a nič sa im nechce.” netuším odkiaľ vie či a čo všetko sa chce mne, ale nechcem to celé komplikovať a tak ju len upokojujem. “nebojte sa, sú teraz v ťažkom veku. Puberta. Veď viete. Určite to bude lepšie” informáciu prežúva pomerne dlho, napokon však opäť prehovorí. “želám ti krásne sviatky” želám jej podobné a dúfam, že to celé nieje také zlé ako sa tvári. Na dôvažok sa ešte rozhovorí o jej ťažkom detstve. Spomína, ako sa od ôsmich rokov starala o rodinu, lebo mama umrela. Prichádza autobus takže sa v chvate lúčime a nastupujem.

Stále sa mi nechce. Neuveriteľné ráno. Premýšľam, že v Žilina je pomerne veľké mesto, takže je tu nejaká nádej, že tu existujú ˇdve celulózky a teda možno aj Viac zastávok pri celulózke a možno prídem k tej nesprávnej.

Vystupujem a volám Mišovi. Som na tej správnej a už sme v stane, kde sa prezliekam do bežeckého. Je tam rušno a teplo. Balím veci a pristavuje sa pri nás chlapík. “Načo máš tú palicu? Na medvede?” vtipálek, vravím si. “no keby ste sa chcel s takouto do medveďa pustiť, neviem neviem...” rozhovorí sa o tom, ako bol nedávno v horách a stretol medveďa. Neskôr ho obiehame na trati a tam mu to asi dochádza. “on je slepí?". No dnes je tá moja slepota tuším v kurze.

Pri toľkom rečnení nám akosi nedochádza koľko je hodín, takže maratón začíname ľahkým predkrmom, aby sme stihli štart. Dobiehame tam ale napokon predsa len s rezervou. Moja nevôľa sa konečne stráca takmer v nedohľadne. stále je tu, no vnímam ju len tak letmo, predsa len, ten štart mi pripomína ako veľmi som sa na tento okamih tešil včera. Postávanie na štarte mám rád, vždy je to chvíľa plná očakávania. Tento maratón sa beží na 8 a niečo kylometrov dlhom okruhu okolo Žilinského vodného diela. Hneď po vybehnutí zbiehame príjemné asi 100 metrov dlhé klesanie, ktoré ma na tejto trati bude tešiť vždy keď ho stretneme, lebo budem vedieť, že máme za sebou ďalší okruh.

Okruh je asfaltoví s jedným prebehom cez drevený celkom pekne hojdajúci sa most. Zo začiatku sa mi beží ťažko a Michal konštatuje, že sa dosť šetríme. Tá krv predsa len trochu chýba a naozaj to dnes bude asi pomalšie.

Počasie je príjemné. Pre Žilinu na dnes doobeda predpovedali 4 stupne a postupne silnejúci vietor. ten je zo začiatku znesiteľný, možno aj pre to, že prvé kolo sa začína až za cca 3 km dlhým veterným úsekom, ktorý budeme bežať v každom ďalšom kole.

Štartové pole sa pomerne rýchlo roztrhalo a nieje nás tak veľa, aby tu hrozila nejaká tlačenica. Koncom prvého kola sa nám vrhne do cesty usporiadateľ a zaháňa nás do koridoru pre maratóncov, ktorý je však pre dvoch úzky a tak tu opäť vychádza najavo moja slepota. Tú mi potom na konci každého kola pripomenú adresným povzbudzovaním cez techniku čo tam používali na vyludzovanie cyklického štruktúrovaného kraválu, ak si dobre pamätám, tak to znalci volajú “trance” ;).

Koncom druhého kola sa moja telesná schránka konečne zmieruje s tým, že sa dnes bude veľa behať a prestáva dávať najavo, že sa jej nechce. Druhé kolo je podstatne lepšie a ja si môžem konečne beh užívať. Beží sa fajn, cesta je takmer prázdna, nepredbiehame takmer nikoho, ale ani nik nás. Na trati je jediná občerstvovačka, ktorá sa nachádza tesne za zlomom kôl. Ponúkajú horúci čaj a pivo.

Čas od času sa vyhrievame na slnku, v treťom kole je ale jasné, že vietor sa stupňuje. Okolo obeda by mal fúkať cca rýchlosťou 40 km/h a v tom treťom kole to už cítiť.

Nedeje sa nič pozoruhodné, až kým nedobehneme na občerstvovačku na začiatku štvrtého kola. Dozvedáme sa, že čaj ani voda nieje, majú len alkoholické pivo. Michal si dáva to pivo, ja pijem nejaký zvyšok čaju, ktorý tam ešte čakal na záujemcu v poslednom pohári a do štvrtého kola vbiehame pomerne smädní.

V tomto kole už očakávam problémy s nohami, no prekvapivo neprichádzajú a beží sa stále celkom dobre. To, že čas boh vie aký nebude už vieme, no napriek tomu považujem tento maratón za môj najplinulejší, nejaké zastávky som si začal vyberať až v poslednom kole (na posledných 8 km). V štvrtom kole napríklad s prekvapením konštatujeme, že most, ktorý prebiehame je do kopca. Doteraz sa mi zdal byť úplne rovný, teraz, keď už niečo mám v nohách je ten sklon predsa len citeľný. Na veternom úseku je to veselé. Vietor je celkom ok, ale v nárazoch je to naozaj zážitok. Rukavice nemám a ruky sa mi postupne menia na také zvláštne zakončenia, o ktorých viem že ich mám, len vďaka tomu, že som si nevšimol, že by mi niečo spadlo na zem.

Čoskoro sme za tým a po tom krásnom zbehu je to len kúsok do časomerača za ktorým začíname posledné kolo. na Občerstvovačke majú opäť čaj, dokonca už aj vodu, takže dopĺňame tekutiny a ideme sa trápiť do posledného 8 km dlhého úseku.

Ten je už ťažký a hoci som doteraz úspešne bojoval s lenivosťou a zastávky som si nedovolil, teraz sa nedá a tuším 3 krát kráčame. Prebeh cez mostík je opäť strmý, veterný úsek je ale akýsi krotkejší, akoby vietor opäť slabol. Za ním už len zbeh a potom pár sto metrov do cieľa.

Fajn, teším sa, že som v cieli, doteraz sa mi zdalo, že nohy sú stále ok, no v stane, kde sa podáva kapustnica celkom neviem čo s nimi. Nech sedím ako koľvek, stále sa prejavujú. Kapustnica sa nakoniec nekoná, pretože došla a ďalšia sa varí. Bude vraj neskôr, takže sa rozhodujeme, že sa radšej poberieme kade ľahšie.

Chalani ma zavezú na stanicu a vlak mi ide až cca o hodinu a 15 minút, tak čakám v čakárni. Pokojnú atmosféru tu naruší šťavnato no nie príliš tvorivo kľajúci pán, ktorý si podľa jeho slov na 5 minút zdriemol na lavičke a niekto mu ukradol 5 tisíc. Dúfam, že ešte myslí v korunách, je síce obdobie nakupovania darčekov, no predsalen 5000 v eurách je dosť peňazí na to, aby s nimi človek driemal na lavičke.

Vlak konečne prichádza. Kráčam smerom k prednej časti vlaku, náhle ma ale zastavuje mohutne revúci, zjavne opitý pán. “Ona tu bola prvá!” rozpaží dlhé ručiská aby ma zastavil. Napadá mi, že si asi myslí, že plánujem niekoho predbehnúť pri nastupovaní a tak ho upokojujem, že ja len prechádzam okolo. Pani mu oznamuje že nevidím, na čo on opäť reve “Ona tu bola prvá!” “pane, ja ale len prechádzam, idem ďalej dopredu” asi pridlhá veta, pretože chví ľu uvažuje. “ona tu bola prvá!” z ľahka mu zklápam ruku ktorá je ďalej od vlaku a so slovami, že ja idem ďalej ho obchádzam, aby som mu názorne predviedol, čo tým myslím. Konečne mení heslo, ale stále reve. “každý ide ďalej” “ale nie, veď pozrite, napríklad títo tu, čo tu stoja nie, oni čakajú aby nastúpili práve tu. Opäť chvíľu mlčí a po chvíli v diaľke počujem “každý ide ďalej!".

Nastupujem o pár dverí ďalej a celú cestu trávim v reštauráku čakaním na kávu. Napokon sa dočkám a zaplatiť stíham tesne pred vystupovaním z vlaku. Ešte počas čakania sa so sebou dohadujem, že dnes pôjdem zo stanice domov taxíkom, keď však vystupujem, zisťujem, že nohy sú celkom chodivé a tak sa rozhodujem, že si dám prechádzku.

Na parkovisku pred stanicou ma ale odchytáva pán, ktorý mi ponúka odvoz. Odmietam s tým, že mi prechádzka neuškodí, no on trvá na tom, že ma odvezie, vraj už má aj moje fotky, lebo býva oproti schodom ktoré vybieham každý deň cestou do roboty a to vraj normálni ľudia nerobia. :-) Je to taký pekný rad deväťdesiatich deviatich schodov, no nevybehnite si to.

Tento text obsahuje priveľa krát spojenie slov nechce sa mi. Fakt sa mi nechcelo. Som ale rád, že pocit ktorý toto slovné spojenie popisuje už pre mňa znamená tak málo. Zriekanie sa pohodlia je niečo, čo dáva môjmu životu rozmer, ktorý sa mi zdá byť veľmi cenný.

Moj starecky dennik - Vytajte
Hey There!
What is This?