12 hodín v Nitre

Kratochvíľu s trošičku ťažšie vysloviteľným názvom self - transcendence run v Nitre som mal v zornom poli už pekných pár rokov. Ide o pozoruhodnú aktivitku, ktorá sa pravidelne koná v mestskom parku. To do toho parku človek príde pred siedmou ráno tak, aby si stihol zložiť veci a pobrať sa na štart. O siedmej sa to celé odštartuje a potom si krúžite na 1.6 km dlhom okruhu až do 19:00 alebo kým nenabeháte 100km v závislosti od toho, či ste sa prihlásili na 12 hodinovku, alebo na 100 km beh. O 13:00 sa ešte pridajú tí, čo neradi vstávajú a preto sa radšej prihlásili na 6 hodinovku ;).

Po Kollárovskom trojkráľovom maratóne (bežal som s Tomášom, Michal sa rozhodol pre odpočinkové tempo) som z bežeckého hľadiska viac - menej preflákal január (nabehaných 178 km) a február (113.2), lebo sme mali sneh, lebo sa spolubežcom nechcelo, lebo na páse je to na figu, dôvody si prosto človek vždy nájde. Potom prišiel marec a s ním aj pocit, že sezóna sa blíži a tak som sa trochu polepšil (213.4). Apríl bol poznačený týždeň trvajúcou služobkou v Nemecku (bez vodiča), takže stále trochu ležérne (236), no a potom už prišiel máj. Dvanástku v Nitre som Michalovi pripomenul tuším v Kolárove a viac menej sme sa dohodli, že sa prihlásime. Vediac, že Michal má teraz lenivšie obdobie, pre istotu som oslovil aj pár ďalších ľudí a napokon som sa dohodol s Lukášom. Potešilo ma, že práve s ním, lebo sme sa nestretli už pekných pár rokov a s Lukášom vždy bolo o čom. Teraz pravdaže hrozilo, že keď príde už nebude o čom so mnou, lebo Lukáš mal so mnou behať popoludňajšiu časť, ale o tom neskôr.

Ráno 12. mája sa 20 minút pred šiestou zviechame zo spacákov v Strapkovie byte. Vstávať sa mi príliš nechce, lebo pracovný týždeň sa ešte len skončil a v sobotu zvyčajne trochu dospávam. Nuž ale keď treba, tak treba. Jesť mi nechutí, chce sa mi spať, nechce sa mi behať, prosto parádny začiatok dňa. Michal takisto pôsobí trochu neorganizovane, lebo sa mi zdá, že kávu chce a nechce zároveň ("máte nejakú kávu?” “hej,... chceš?” “nie, nestíhame” ok, spravím ti.” “Nestíhame... ale dobre” - nakoniec si ju odnáša v zaváračke) (predchádzajúca zátvorka obsahuje pokus o prepis rozhovoru so Strapkovou priateľkou, takisto zjavne v dosť rozospatom stave).

Do parku prichádzame okolo pol siedmej, registrujeme sa a vybavujeme všetko čo treba. Vybavujeme trochu dlhšie ako treba, takže na štart bežíme, šak prečo nie, veď nás toho behania až tak veľa nečaká ;). Na štarte dostávame trochu informácií o trati, hlavne o úsekoch kde je rozbitá cesta a potom už štartujeme.

Počasie je z rána príjemné. 80% trate by malo byť v tieni (info od organizátora) a slnko ešte príliš nehreje. Park leží ďaleko od väčších ciest, takže zvuková kulisa sa nápadne podobá na tú, ktorú distribuujú na slowradio.cz (mimochodom odporúčam, perfektne sa pri tom pracuje). Všade okolo počuť množstvo vtákov a občasný šum vetra v stromoch, na niektorých úsekoch cítiť intenzívne voňajúcu bazu (to už na tom slowradiu nie ;)). Teda, pokiaľ ide o vnímane sluchom a čuchom, tak bežíme v prírode a ja už teraz viem, že slúchadlá a mp3 prehrávač zostanú v batohu v šatni aj počas hokeja o dvanástej. Pri občerstvovačke síce hrá hudba, je však veľmi pokojná a tichá, od štruktúrovaného kraválu ktorým nás trápievajú na veľkých behoch to má našťastie ďaleko.

Konečne som kompletne pri zmysloch a začínam byť hladný. Na okruhu je špičková občerstvovačka, kde sú pre nás pripravené obložené chlebíčky, ovocie, voda, džúsy, kola, nealko pivo, prosto všetko, čo môže bežec pri dlhom behu potrebovať. Bežíme zľahka (plán je vydržať tempo medzi 10 a 11 km/h čo najdlhšie a potom ešte trochu, ideálne až do večera), takže jeme za pochodu. Na konci každého kola sa dozvedám nabehané km, obom “hlásičom” srdečná vďaka, vaše hlásenia mali pre mňa okrem informačnej hodnoty v popoludňajších a hlavne večerných hodinách aj ohromné povzbudzujúce účinky.

Prvá hodina ubieha veľmi rýchlo. Kde tu prehodíme slovko s okolo bežiacimi, pod chvíľou sa pristavíme pri stolíkoch občerstvovačky, aby sme pravidelne dopĺňali palivo. Okruh je zo slepeckého hľadiska veľmi dobre behateľný, nerovností je len málo. Postupne ale stúpa teplota a všetko nasvedčuje tomu, že sa predpoveď počasia vyplní a bude sľúbených 27 stupňov.

Niekde okolo 40. km Michal hlási, že sa dosť trápi. Maratón máme za 4:20, takže pomalšie ako bolo v pláne, ale v tomto teplom počasí to lepšie nepôjde. Poznám sa dostatočne dobre na to, aby som vedel, že ak by sme sa snažili zrýchľovať, tak by som sa rýchlo prehrial a to by bola škoda, lebo do večera ďaleko. Po maratóne je už Michal presvedčený, že sa ďalej nechce trápiť a navrhuje možnosť opýtať sa organizátorov, či by sa nenašiel dobrovoľník, ktorý by so mnou bežal kým nepríde Lukáš. Skúšame kráčať, čoskoro ale vraví, že už premýšľa nad tým, ako super by bolo sedieť :) a tak to skúšame u tých organizátorov a oni sľubujú, že skúsia niekoho nájsť. S Michalom odbiehame ešte jedno kolo (organizátorom zjavne verí, lebo zrýchlil ;)) a v skutku, na občerstvovačke už čaká Bojan z Macedónska, ktorý je ochotný so mnou bežať. Tak klušem ďalej debatiac s Bojanom. Pracuje v Čechách, sem prišiel ako dobrovoľník počítať kolá. Má odbehnutý pol maratón, radšej ale jazdí na bicykli. Vedenie zvláda perfektne, beží sa super.

A už je jedna a prichádza Lukáš. Ja mám nabehaných cca 50 km, teplo ma ale dosť ničí. V nohách začínam mať kŕče, ešte pomáha magnézium a chladenie. Prvý “Lukášov” okruh s nami beží Michal aby Lukášovi ukázal škaredosti ktoré so mnou zvykne obchádzať. Ide o pár výmoľov resp. koreňov, z popisu ktorý som si vypočul je zjavné, že toho nie je veľa. Lúčime sa teda s Michalom a pokračujeme. Teraz som ale už zničený aj ja. Je mi teplo, nohy stále štrajkujú. Postupne sa ale začína mračiť a teda prestáva svietiť slnko, čo je vcelku úľava. Na okruhu sa kvôli teplu zjavne trápia viacerí, na dážď sa asi teší takmer každý.

Na začiatku tohoto textu som spomenul, že sa teším na beh s Lukášom. Tak si napríklad predstavte, že slovo integrál som hádam po šiestich rokoch konečne zase raz počul vyslovené v pozitívnom kontexte ("a potom to zintegruješ” a nie “integrály som nikdy nepochopil” alebo “to sme chvála bohu nemali"). Vďačím za to búrke a úvahám o tom, či a za akých okolností pri údere blesku vzniká tlaková vlna v mieste úderu. S Lukášom sme študovali na rovnakej fakulte, hoci nie rovnaký odbor (Lukáš je fyzik). A tak debatíme, kolečká ubiehajuú, vonku prší a hrmí, celkom príjemne sa ochladilo. Moje nohy ale stále štrajkujú, každú chvíľu dostávam kŕče do lýtok. Na občerstvovačke už pauzujeme tak často, až to pekné nie je. Dávam si teda asi 45 minútovú pauzu a v duchu hromžiac nad tým, aká škoda že tu takto daromne hliviem, skúšam masáž. Mrzí ma to aj kvôli Lukášovi, lebo prišiel aj pre to, aby si zabehal.

Po 45 minútach sa vraciam na okruh, lejem do seba magnézium a skusmo sa rozbieham. Nohy sa chvíľu tvária indiferentne, napokon ale posielajú do centrály informáciu, že sa tej pochybnej aktivite, ktorej sa venujem od rána môžem venovať aj naďalej, ale že mi to spočítajú neskôr.

Vonku je príjemne chladno, stále pod mrakom. Na trati už pomerne dávno pribudli ľudkovia zo 6 hodinového behu. Čas od času sa zdravíme s Katkou, ktorá si sem prišla odbehnúť 35 km ako prípravu na maratón, napokon sa však pozabudla a zabehla 44 (gratulujem!). Čas zrazu strašne beží. Od časomeračov sa dozvedáme, že nám zostávajú posledné 2 hodiny. Som trochu prekvapený že sa to celé už naozaj blíži ku koncu. Stále sa snažíme bežať, cieľ je stihnúť aspoň 90 km. Postupne opäť vychádza slnko, teraz je už ale veľmi mierne, beží sa dobre.

A už sme v poslednej hodine. Striedavo klušeme, kráčame a pijeme (žalúdok mi už hodnú chvíľu odkazuje, že s jedením nemám pokúšať), 90 km je zjavne dosiahnuteľných a stovka v nedohľadne, takže sa neponáhľame. Napokon to končí a dovedna mám nabehané niečo cez 91 km. Lukáš vyzerá byť ako - tak rozbitý, tak si snáď zabehal. Poberám sa do sprchy a potom smer vlaková stanica, pretože som sľúbil rodičom, že sa u nich zastavím a o pol deviatej mi ide posledný možný spoj. Dosť ma mrzí, že nestíham vyhodnotenie, nabehané časy a vzdialenosti najlepších si vždy rád vypočujem. Sme už takmer na odchode, keď pribehne Pranjal s informáciou, ktorá ma prekvapí ako dnes ešte asi nič. Vyhodnotenie sa ma dnes týka trochu viac ako som zvyknutý, o to viac ma mrzí, že takto nekultúrne zdrhám. Sorry a ešte raz sorry. Tento beh bol skvelý a ak sa mi podarí prísť aj o rok (ak budem mať s kým bežať a ak mi účasť neprekazí nejaká povinnosť), tak si veci určite zariadim inak a zostanem až do konca. Srdečná vďaka spolubežcom Michalovi, Bojanovi a Lukášovi za to, že som si v Nitre mohol zabehať. Samozrejme aj organizátorom za špičkovo pripravenú akciu, povzbudzovanie a v mojom prípade aj nadštandardný servis (pravidelné hlásenia o ubehnutej vzdialenosti a ochotu pomôcť v situácii, keď Michal stratil vôľu trápiť sa so mnou na trati). Nezabudnuteľný zážitok, určite sa ešte zastavím, aby som si mohol opäť parádne zabehať. :)

Cestou na stanicu sa zastavíme na kofolu a potom už rovno do vlaku (za odvoz ďakujem Evke - Lukášova priateľka). V osobáku do Šurian sa dávam do reči s pani, s ktorou máme čosi spoločné. Ide zo šichty a vraj ju po celodennom státí bolia nohy, no, celkom si rozumieme, i keď o mojej šichte jej nič nehovorím. ;) Je iniciatívna a hneď vo vlaku oslovuje slečnu, ktorá prestupuje rovnako ako ja na rýchlik do levíc. Prestupujeme teda spolu, iba že nastúpime do zlého vlaku. Vystúpiť síce ešte stihneme pred jeho odchodom (je to vlak do Nitry), ale náš vlak medzi tým odišiel. Taak ti treba vravím si. Nemal si zdrhnúť pred vyhodnotením. ;) Slečna je viditeľne nešťastná. Konštatuje, že takto to dopadá vždy keď chce niekomu pomôcť. Aj minule pomohla opilcovi z kasína a on sa potom chudák vysypal na chodníku rovno pred tým kasínom ;). Ale je rada, že sa jej to nestalo samej, lebo to by tu vraj sedela na lavičke a nariekala. Mne to, že sme ten vlak nestihli žily netrhá, ja mám za sebou parádny deň, z ktorého budem žiť a čerpať nadšenie spokojnosť a pohodu hádam aj mesiac. Do Levíc už dnes nejde nič, tak skusmo volám mame, či by nebola tej dobroty a neprišla do Šurian autom. Keď som sa “vyhováral", že sa z behu nemám ako dostať domov, takže sa tento víkend nezastavím, ponúkla mi možnosť, že po mňa príde do Nitry, tak to hádam pre ňu nebude až také zlé. A vskutku nebolo.

Čakáme teda na odvoz a debatíme o všeličom. Slečna pracuje v tom kasíne a nedá mi neopýtať sa ako vníma petície proti hazardu. Viditeľne nie pozitívne, ľudia si za to, že sa nechávajú ničiť hazardom môžu sami a to hovorí aj napriek tomu, že mala jedného takého aj v domácnosti. Rozumiem že sa na vec pozerá cez optiku zamestnanca, ktorý môže prísť o prácu, no aj tak ma to trochu prekvapuje. Nechcem sa tu tváriť ako starec, ale priznávam, že si pamätám časy, keď som sám zastával podobné stanovisko v mnohých oblastiach a zrejme fakt platí, že vekom sa hrany obrusujú. Slečna ma ale na druhej strane dosť prekvapuje svojim zdravým postojom ku ochrane súkromia (rozumné používanie Facebooku a podobnej pliagy), vo všeobecnosti je to veľmi milá osoba a ja jej držím palce pri ďalšom pomáhaní :)). Ešte raz ďakujem všetkým za všetko, čo som dnes zažil.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles