Big bear’s backyard ultra 2024

Tak, tak. Máme to za sebou. Rok som sa tešil a ďalší rok budem dúfať, že Miša alebo niekoho iného ukecám, aby sme išli skúsiť ešte raz. Bolo to skvelé a určite mám čo zlepšovať.

Nejaká zmienka o tomto kúzelnom podujatí sa už v mojich textoch vyskytla, podrobné informácie sa dajú nájsť tu. Takže pravidlá len stručne:

• Behá (asi skôr pobehuje) sa na 6,706 km dlhom okruhu (denný variant je v našich končinách ľahký trail, vo všeobecnosti trail, v noci sa beží po asfalte),
• Štart je vždy o celej hodine a neslobodno ho premeškať
• Okruh treba dokončiť tak, aby bol človek, alebo to, čo z jeho človečenstva ešte zostalo (za predpokladu že by rád pokračovať) o ďalšej celej hodine opäť na štarte. Ak okruh stihnete skôr, tak môžete odpočívať, jesť, piť, užívať si život plnými priehrštiami,
• DNF je každý, kto zabehne menej kompletných okruhov ako víťaz. Ak víťaz nie je dostatočne súťaživý ( na konci sa mu nechce zvíťaziť a nezabehne o jeden okruh viac ako ostatní), tak niet víťaza, každý je dnf, každý je porazený.
• Tento pretek potvrdzuje to biblické “poslední budú prví". Kdo nevěří, ať tam běží, alebo nech si aspoň pozrie výsledky z tohoto roku.

Na železničnú stanicu za účelom prepraviť sa na tvár miesta ideme s Andrejom (jeden z našej support dvojice, pravidelne sa pri mne vozieva na na bicykli pri tréningových behoch) krátko po jedenástej ešte vtedy slnečného piatku (deň štartu). Vláčik mešká najviac, ako sa mu za posledné 2 týždne podarilo (pozeral som si históriu meškaní s pocitom, že toto bude v pohode) a aby sme boli v napätí čo najdlhšie pred štartom, tak meškanie na ceste do Žiliny ešte zveľaďuje. Prichádzame teda o viac ako pol hodinu neskôr, Mišo je však aj teraz, ako skoro vždy pokojný ako štedrý deň, všetko vraj stíhame. Náš druhý supporter sa volá Peťo (kóder, Javista, takže máme čosi spoločné), pôsobí rovnako ako Andrej, veľmi pokojným dojmom. Ktože ho vie, či by sa nám v teame nezišiel aj nejaký cholerik... čas ukáže.

Do oblasti štartu prichádzame zhruba 90 minút pred štartom, podľa počtu voľných miest na stan sa zdá, že poslední ;). Po dostavaní stanu sa registrujeme a hotujeme sa ísť na pizzu do tamojšej pizzerie. Mám pocit, že máme málo času, napokon však stíhame na pohodu, lebo pizzu aktuálne nerobia. Trochu nás prekvapuje, že v tomto čase, kedy sa bude po okolí potĺkať necelá stovka bežcov a viac ako dve stovky supporterov je v pizzerii zdá sa na všetko jedna pani. Držíme jej palce, aj ona sa nabehá.

Vonku je príjemne pod mrakom, občas mrholí. Predpovede počasia vravia, že počas najbližších hodín a dní sa asi bude dať zažiť všetko okrem slnečného počasia a že to, čo zažívame teraz je asi to najkrajšie. Snežiť by malo až v nedeľu ráno, čiže najlepšie sa ujde len najlepším. Pokiaľ ide o naše ambície, tak moja osobná je v prvom rade nevzdať len pre to, že sa mi už nechce. 24 hodín z môjho pohľadu asi nie je realistických, bol by som ale spokojný, ak by som sa dožil sobotného svitania. S takýmto pretekom však nemáme žiadne skúsenosti, takže sa bavíme o všeličom.

Tak ako každú hodinu, aj pred tou prvou o 15:00 sa 3 minúty pred celou ozývajú 3 hvizdy na píšťalke. O ďalšiu minútu 2, minútu pred štartom jeden a potom už len odpočítavanie 10 sekúnd pred zvonením. Všetci stojíme v čiarami vyznačenom koridore a o 15:00 sa rozbiehame do prvého kola. Klušeme zľahka, náš plán je behať kolá približne za 45 minút, čiže naozaj veľmi v miernom tempe. Vybiehame na most (dôverne ho poznáme z vianočného maratónu, na ktorý chodievame už pár rokov), za ním zbiehame pod hrádzu na trailovú časť. Dennú časť plánujem bežať v ťažších topánkach s membránou, aby sme sa nemuseli príliš stresovať pri obchádzaní kaluží. Trail je zo slepeckého hľadiska úplne pohodový. Najprv prašná kamienková cesta, potom trávnatá časť a na konci kúsok asfaltu, všade dostatok miesta na to, aby sme mohli s Michalom bežať štandardne vedľa seba. Okruh stíhame s prehľadom, s istotou že bude behateľný aj pre tých, čo si po večeroch nepotrebujeme svietiť. Zo zvukového hľadiska je to priestor tichý, zaujímavý je dopravník na neviem čo, ktorý na každom kole križujeme 2 krát. V prvom kole ešte netuším, že pachová stopa v oblasti neďaleko od kafilérie (takisto ju križujeme 2 krát) bude mať pre mňa neskôr veľmi špeciálny význam.

Pri dobehu do cieľa nám zosnímajú čipy (priebeh preteku sa dal sledovať na webe) a potom začína odpočinková časť hodiny. V zázemí je len mierny ruch. Hudba tu hrá v prijateľnej nízkej intenzite. Odpočinková štvrť hodinka ubieha pomerne rýchlo a do druhého kola vybiehame za mierneho dažďa. Ten sa pozvoľna stupňuje, nie je to však nič neprežiteľné. Teplota však citeľne klesá, je trochu veterno. Bežíme teda trochu rýchlejšie, neskôr v dátach na webe vidím, že tento okruh bol náš najrýchlejší.

V treťom kole však vychádza slnko, takže neľutujem, že som sa neprezliekol, merino tričko mi schne veľmi rýchlo. Opäť teda spomaľujeme a čas trávime v debatách so spolu bežiacimi. Ak si dobre pamätám, tak práve v tomto kole stretáme človeka, ktorý tento rok beží druhý krát. Prvý beh mu pokazila už spomenutá kafiléria, ktorá prispela k jeho žalúdočným problémom. Nechce sa mi veriť, že sa to môže stať. Smrad je to hutný, no nie je to až taký extrém.

Rozhovory so spolu bežcami sú na tejto party vo všeobecnosti veľmi obľúbené. Beží sa tempom, ktoré priam zvádza k rečneniu. Niekde na trati prehodíme pár slov s Paťom. Je zranený a neplánuje to hrotiť, čo mu neskôr nebránilo vyhrať. Stretáme chlapíka z mesta v ktorom žijem, máme spoločných známych. Iný týpek mi zase (to už sme vo štvrtom kole) položí otázku, ktorú som nedostal posledných 10 rokov. “teplí bratia?” “čože?” “no že či ste teplí bratia...” “Nie, slepec” “aha?...". V čase keď som žil v Bratislave som podobné počúval dosť často (ide asi len o náhodu, ale v Ružomberku sa mi to za tých 11 rokov čo tu pobehujem nestalo ani raz). Zvykol som si informovať nových vodičov, že sa to stáva a treba s tým počítať, mal som aj človeka, čo práve toto nie celkom zvládal. Ja som pomerne flegmatická povaha a nezvykol som reagovať až do čias, kedy mala partička podgurážených mladíkov potrebu riešiť “problém” ktorému museli čeliť v uliciach ich mesta aj inak, ako dohovorom a pri slovách zostalo len pre to, že sa im nechcelo behať. Odvtedy radšej vysvetľujem a menej flegmatických nevidiacich bežcov informujem, že existujú vesty s nápismi, ktoré všetko vysvetľujú tým, čo to potrebujú.

Ani sme sa nenazdali a sme v piatom, na dnes poslednom trailovom kole. Beží sa stále príjemne, tu i tam spŕchne, trochu zafúka. Keď dobiehame, je šero. S pôžitkom sa prezúvam do mojich obľúbených ľahučkých mäkkých cestných Altier s nulovým dropom a prvý krát klušeme na nočný okruh. Tento krát po zbehu z mosta doľava a potom po hrádzi, toto by sa hádam aj s prútikom namiesto slepeckej palice (pevné palice sú v pravidlách zakázané ;)) behať dalo. Už v tomto kole cítim, že v oblasti kafilérky sa môžu “diať veci” a začínam chápať, prečo sa tu ten človek spomínaný vyššie mohol trápiť. Na ceste zjavne fúka viac ako dolu pod hrádzou, citeľné je to hlavne za dopravníkom. Inak ale veľmi pohodové behanie.

Počas každej pauzy sa snažím niečo jesť a piť, stále však platí, že v tomto smere nemám žiadnu serióznu stratégiu. Pri výbehu do 7. kola mi je vcelku zima, obliekať sa mi však nechce, pretože viem, že pocit chladu budem mať len pár sekúnd po štarte a po rozbehnutí sa ukazuje, že to zatiaľ platí. Aj v nohách už cítim, že máme za sebou takmer maratón. A o chvíľu sme pri kafilérii. Teraz ešte jedlo udržím v sebe, nie je to ale jednoduché. Pach je intenzívny na cca 200 metroch a mám s tým dosť čo robiť. Pri druhom behu okolo tej nechutnosti už zvraciam a zbavujem sa všetkého, čoho sa dalo. Fuj, nechutné. Je mi jasné, že toto môže byť dôvod na koniec a môže to byť veľmi rýchlo. V cieli si dávam kolu, jem menej a som zvedavý. V ôsmom kole sa pri kafilérke pristavím 2 krát a neviem s tým nič robiť. V deviatom kole experimentujem s dýchaním. Skúšam zadržať dych, dýchať ústami, tričko na nos, skrátka všetko, čo mi napadá a je to márne.

Do môjho rozlúčkového kola vbieham bez jedla a pitia. Bežíme ho trochu rýchlejšie ako predchádzajúce (pri kafilérke sa vybavím rýchlejšie ;)). Vôbec nemám chuť v tomto režime pokračovať. Odhliadnuc od žalúdka sa cítim dobre, beží sa mi stále ľahko, trochu ťažšie sú len rozbehy po odpočinkoch, veď sme sa vlastne len rozbehli (máme za sebou 67 km). Neviem ale vymyslieť nič, čo by mohlo môj problém so žalúdkom vyriešiť a obťažovať ostatných tým, že budem v každom kole 2 krát vydávať tie nechutné zvuky nechcem. Zostávam teda v zázemí a po odštartovaní ostatných idem oznámiť koniec.

Michal zabehol jedenáste kolo celkom na pohodu, v dvanástom však stuhol a zrejme aj pre nedostatok motivácie nepokračoval. Škoda, mrzí ma to za nás oboch. Na takéto podujatia už vôbec nie je ľahké nájsť vodiča. Tréningové behy zvyčajne behám s cyklistami, ktorí si chcú privyrobiť, vyplniť čas a občas niečo zažiť, tým behanie na vopred vytýčených okruhoch nevadí. Borci, ktorí ma vodievajú na organizovaných behoch, ako bol napríklad aj tento, majú však zvyčajne väčšie nároky, behanie na okruhu zvyčajne považujú za dosť nudné a behy ako bol tento im často stačí zažiť raz, čo sa dá pochopiť.

Michal končí pred treťou. Vonku pekne prší, ľudia behajú a ja trochu závidím. Ležím v spacáku, vychutnávam si každý štart a premýšľam, čo by som mohol urobiť inak. O pár hodín neskôr doma zistím, že aj po tom, ako som sa najedol a napil mám hmotnosť stále o 2 kg nižšiu ako je môj štandard. Predpokladám, že moje patálie budú súvisieť s nejakými chýbajúcimi minerálmi, alebo inou chémiou. Potvrdzuje to aj fakt, že pred štartom do posledných dvoch kôl som dostával mierne kŕče do nôh pri ich ohýbaní (zaväzovanie šnúrok a podobne). Sľubujem si teda, že sa skúsim seriózne zaoberať stravovaním počas behu. S odstupom času mi takisto napadá, že budúci rok sa vyzbrojím respirátorom s ventilom. V čase covidového šialenstva som v bezventilovej verzii skúšal aj intervaly a bola to celkom sranda. Pri takomto ľahučkom aeróbnom behaní mi na tých 200 metroch určite prekážať nebude.

Ráno sa balíme okolo desiatej a odchádzame. Na ceste domov sa už nedeje nič pozoruhodné, takže mi už ostáva iba ďakovať. Michalovi za to, že som sa mohol ísť vyblázniť. Andrejovi a Peťovi za všetku pomoc v zázemí a organizátorovi za super zorganizovanú akciu s atmosférou, aká sa inde zažiť nedá. Tento formát behu mi pripomína moju obľúbenú knižku z mladosti, tuším si ju opäť prečítam. Snáď o rok dovidenia.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles