Písmená pod nohami

Nieje to tak dávno, čo som si kúpil nové bežecké topánky. Ide o špeciálnu obuv, ktorú v našom jazyku možno trochu nevýstižne podľa anglického pomenovania barefoot nazývame bosé topánky. Sú to topánky s veľmi tenkou podrážkou. Pokojne si ich predstavte ako členkové ponožky, ktorých jediným účelom je pevne držať na nohe a chrániť vaše chodidlo pred poranením od spodu. Podrážka je veľmi tenká, rovná, pod petou nieje žiadna prehliadka moderných technológií, ktorých cieľom je čo najviac chrániť kĺby pri dopadoch na pätu. Behanie v takýchto topánkach má simulovať beh na boso. Bežec pri behu v nich musí dopadať na prednú časť chodidla, aby využil perfektné pružiace vlastnosti všetkých tých kostičiek a svalov, z ktorých je ľudské chodidlo zkonštruované tak, aby tvorilo dokonalý tlmiaci systém. Prirodzene, nieje to samoúčelné. Pri behaní cez prednú časť chodidla bežec šetrí množstvo energie, pri rovnakom energetickom výdaji by teda mal vydržať bežať dlhšie ako pri dopadoch na pätu.

Môj prvý beh v tejto obuvy bol euforický. Bežal som s pocitom ohromnej ľahkosti a úplne som zabudol na všetky odporúčania ktoré som si pred behom prečítal. Skúsení barefoot bežci odporúčajú začať len z ľahka, s počiatku sa v topánkach len prechádzať, prvý beh by nemal byť dlhší ako 4 kylometre. Môj meral dvanásť a počas celého tréningu ma topánky tlačili do rýchleho behu. Možno ten stav poznáte. Nevidím, nepočujem, necítim, nič neruší moje kruhy. Radosť z behu prekrýva bolesti lýtok, naznačujjúce, že to trochu preháňam, pri tomto behu nevnímam ani slepecký aspekt topánok, o ktorom v konečnom dôsledku chce byť tento text. Aby som to zkrátil. Najviac si to odnieslo ľavé lýtko, ktoré mi moju ľahkovážnosť pripomínalo ešte aj 10 dní po prvom barefoot behu.

Postupne sa s topánkami zžívam. Behy sa predlžujú a nedávno som sa v nich odvážil vyraziť na nekvalitné cesty, posiate kamienkami.

S vodičom sa stretáme v dedinke štefanová, nachádzajúcej sa neďaleko od Modri. Plánovaná trasa trochu menej ako strednej dĺžky meria 18 kylometrov. Je príjemné počasie, štartujeme vo svižnom tempe. Bežíme cez Zabité, Majdan a končiť plánujeme v Horných Orešanoch. A toto je ten beh, keď si všímam, že v týchto topánkach môžem na dlhých behoch pestovať pomerne netradičnú zábavku. Sme už takmer v cieli, keď si uvedomujem, že rozloženie kamienkov pod chodidlami sa často podobá na písmená slepeckej abecedy. Z počiatku rozpoznávam najčastejšie písmeno i pod pravou nohou, ak sa však na “čítanie” sústredím, nachádzam slabiky. Ah, Eh, jaj, na dlhšie zmysluplné slovo však zatiaľ čakám márne. Najviac ma pobaví situácia, keď stúpim ľavou nohou na dvojbodku a hneď v nasledujúcom kroku pravou na pravú zátvorku.

Zažil som už množstvo dlhých behov, ktoré boli naplnené pocitmi spokojnosti a radosti z behu v prírode. Takmer každý ťažký beh však ústi do prázdnoty, keď sa vytratí všetká eufória a človek v ňom zostáva sám so sebou a hľadá motiváciu bežať až do cieľa. V takýchto situáciách vždy závidím ľuďom s funkčným zrakom, ktorí môžu únavu rozptyľovať pohľadmi na okolitý svet. Ja mám teraz novú zábavku. Hrávam rozličné hry. Najviac ma baví čakanie na slovo. To si vymyslím slovo a bežím vnímajúc kamienky pod nohami. Niekedy bežím po nudnom asfalte, ktorý do “pichťáku” nik nenamotal, Inokedy ale nájdem slovo veľmi rýchlo. V najjednoduchšom variante ceste dovolím zobrazovať akékoľvek písmená a ignorujem všetky okrem tých, ktoré majú zmysel pre slovo, na ktoré práve čakám. v ťažšom variante (oplatí sa hrať len na husto popísaných cestách) medzi zmysluplnými písmenami dovolím len niekoľko “márnych” písmen.

Dĺžku slova volím v závislosti od množstva kamienkov a samozrejme aj v závislosti od chuti pričasto “resetovať” a začínať od znovu vždy, keď boli porušené pravidlá, ktoré mám práve v platnosti.

Ak som unavený a nechce sa mi neustále striehnuť na pravidlá, tak hrám hru, ktorú som si nazval hod kockou. Zdá sa mi, že ju tento názov dokonale vystihuje, pretože jej hnacím motorom je náhoda. Pri jej hraní len vnímam písmená a naopak čakám, či sa v tom prúde neobjaví niečo, čo bude dávať zmysel. Táto hra je takisto výborná, pretože hoci nájdem zmysluplné slovo len zriedka, ak už sa to ale podarí, tak je to dôvod na radosť a v niektorích prípadoch zabudnem čítať, pretože vzor na ktorý som naďabil sa podobá alebo je priamo slovo, ktoré vo mne naštartuje myšlienky na niečo, čo spôsobí, že sa vydám na púť po nezriedka aj veľmi zaprášených chodbách mojej mysle, ktoré som roky nenavštívil a vtedy čas beží a kylometre ubúdajú rýchlejšie. A únava je opiját, ktorý “túlačky” v rozľahlích mentálnych priestoroch podporuje. Ako príklad, ktorý vám snáď predvedie efekt tejto hry v plnej nádhere by azda mohla poslúžiť situácia, keď som postupne stúpil na slovo “rucac” a v hlave sa mi vynoril pán školník zo základnej školy v Levoči, ktorý nás občas pokrikom “uhle rucac” zvolával do pivničných priestorov prehadzovať uhlie do kotolne. Na “čiernej chodbe” (tak sme pivnicu volali) sme ako deti zažili veľa zábavy a ja som sa tak náhle ocitol v dávnej minulosti vďaka tejto hre.

Nezanedbateľným nedostatkom pri oboch vyššie opísaných hrách je kríženie riadkov. Tak som si pomenoval situáciu, keď stúpim na konfiguráciu kamienkov, ktorá nedáva zmysel. Napríklad trojuholník, keď máte pod prstami v strede bod a ďalej v smere k päte širokú dvojbodku. Na husto popísaných cestách je potrebné tieto nedostatky predlohy tolerovať, pretože sa vyskytujú veľmi často.

V časoch keď som túto zábavku objavil sa mi stávalo, že som podvedome začal behať cez pätu, ako som bol zvyknutý z nedávnych čias, keď som behal len s odpruženými topánkami. Prirodzene, čítať sa dá len prednou časťou chodidla, čo bola pre mňa motivácia, aby som si dával pozor na správnu techniku behu.

S braillovim písmom som najviac pracoval počas štúdia. Takmer všetky predmety ktoré som absolvoval viac či menej koketovali s matematikou zaodetou v rôznych šatoch a mne sa s výrazmi, rovnicami a všelijakými inými konštruktmi matematiky pracovalo najlepšie, ak som ich mal pod rukami.

V súčasnosti sa so slepeckým písmom stretávam stále zriedkavejšie. Takmer všetko čo potrebujem a chcem čítať sa ku mne dostáva v elektronickej forme a pri práci s počítačom dávam prednosť hlasovému výstupu. Tento nečakaný stret s braillom mi ale urobil radosť a “bežecké čítanie” stále považujem za výborný nástroj na boj s únavou a lenivosťou v situáciách, keď sa mi zdá, že už nevládzem.

Behu a čítaniu zdar!

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles