Tak, tak. Máme to za sebou. Rok som sa tešil a ďalší rok budem dúfať, že Miša alebo niekoho iného ukecám, aby sme išli skúsiť ešte raz. Bolo to skvelé a určite mám čo zlepšovať.
Tak veru, tak. Teplo bolo, slnko pripekalo, no nevytrápil som sa.
To, čo sme podnikli počas volebnej noci po prvom kole prezidentských volieb 2024 (noc Zo soboty 23.Marca) zrejme nemožno nazvať tréningom, skôr azda len takým načerpaním prvých skúseností pred tým, ako sa vydáme na trať o necelý mesiac neskôr.
Veru, prišiel ten čas. Pred 11 rokmi som v Košiciach bežal svoj prvý maratón a pamätám si, ako som vtedy, bezprostredne po jeho dobehnutí premýšľal, že maratón je ťažký a teda asi nič pre mňa, ale bolo bi fajn bežať tu aspoň stý ročník. Z pocitu, že “to nie je nič pre mňa” som vtedy vytriezvel ešte vo vlaku cestou domov a stý ročník, ktorý sa konal 1. októbra tohoto roku som si zaevidoval ako môj 36. dobehnutý maratón.
Veru, dlho som v Bratislave nebežal. Naposledy v roku, keď mi pozvoľna dochádzalo, že problém so slabinami s ktorým som vtedy behal bude asi jeden z takých, čo sa mi rozbehať nepodarí. V skutku sa nepodarilo, viac informácií sa dá nájsť v tomto pomerne rozsiahlom beletristickom výstupe. Chvála bohu (aj behu) je to už pomerne dávna minulosť a aktuálne je pre mňa behanie opäť bezbolestný pôžitok. Posledné roky som pocitovo nemal nabehané na maratón a vidno to aj v reportoch novších, ako je ten, ktorý je prelinkovaný vyššie. Tento rok ale bude z viacerých hľadísk zaujímavejší ako tie posledné, takže opäť trénujem trochu konzistentnejšie.
Dlho nič nepribudlo v tejto zbierke textov a keď raz budem starý, tak sa budem isto čudovať, čo že to bolo za pohnutú dobu. Lebo nie len že tu, ale ani len v neverejných textoch nepribudlo nič. Ani sa mi príliš nechce rozpisovať sa o týchto kovid časoch. V globále sa nemôžem sťažovať. Živím sa prácou, ktorá sa dá vykonávať aj v časoch so značne utlmenou ekonomikou viac - menej bez obmedzení a to, že mi pokiaľ ide o behanie k spokojnosti stačí aj pravidelný tréning viem už dlhšie. Včera som si ale bol po roku odbehnúť organizovaný beh, čo je veľká vec. Keď sa pozerám na moje štatistiky na behej.com, tak vidím 0 bodov, pretože od Rajca 2020 už Ubehlo trochu viac ako rok. Nie že by ma to nejako mrzelo, to určite nie, ale pohľad to je pre mňa nezvyčajný.
Že prečo jarný? No lebo počasie. Už o 5:45 ráno, keď som vychádzal z bytu bolo vonku na krátky rukáv. Ok, možno nie vo všeobecnosti. Prinajmenšom môj termoregulačný systém je nastavený tak, že bezvetrie a 9 stupňov nad nulou považuje za postačujúcich na “špacírku” bez vrstiev zahaľujúcich moju telesnú schránku až po rozstrapkané konce horných končatín. Pravda, mal som so sebou flisku, lebo na poobedie meteorológovia sľubovali dážď, v to ráno ale bola zbytočná. Na stanicu som sa odviezol taxíkom a cestu do Žiliny som strávil v reštauráku pri šunkovom sendviči (mimochodom pochybnej kvality) a (už podstatne lepšom) zelenom čaji.
Vlastne aj trochu viac ako po ročnej pauze, bol som si opäť odbehnúť aj niečo dlhšie ako 18 km. Ak som si ešte začiatkom roku 2018 gratuloval, že mne sa zranenia vyhýbajú, lebo ja viem prirodzene trénovať tak, že všetky “boliestky” viac- menej rozbehám metódou “v pravý čas prestaň tlačiť na pílu a počkaj kým sa to vstrebe", tak teraz už s istotou viem, že z tej “hrany” sa (od istého veku?) dá občas skĺznuť aj na nesprávnu stranu. Nie že by som to začiatkom minulého roku ani len netušil, to isto povedať nemôžem, ale veď viete. Vlastná skúsenosť je vlastná skúsenosť. ;)
Kratochvíľu s trošičku ťažšie vysloviteľným názvom self - transcendence run v Nitre som mal v zornom poli už pekných pár rokov. Ide o pozoruhodnú aktivitku, ktorá sa pravidelne koná v mestskom parku. To do toho parku človek príde pred siedmou ráno tak, aby si stihol zložiť veci a pobrať sa na štart. O siedmej sa to celé odštartuje a potom si krúžite na 1.6 km dlhom okruhu až do 19:00 alebo kým nenabeháte 100km v závislosti od toho, či ste sa prihlásili na 12 hodinovku, alebo na 100 km beh. O 13:00 sa ešte pridajú tí, čo neradi vstávajú a preto sa radšej prihlásili na 6 hodinovku ;).
Je skoré nedeľné ráno. Spolu s Michalom sedíme v jednom z 2000 autobusov a vezieme sa na štart. Áno, naozaj je tých autobusov toľko, pretože organizátori musia na štart new Yorského maratónu previezť 50000 bežcov. Do štartu zostávajú viac ako 4 hodiny, ale my už sa vezieme a premýšľame, čo nás čaká.
Na štarte sa dozvedáme, že na trati je pomerne veľa ľadu a že to bude tvrdé. Je -6 stupňov, hmla, ale nefúka a v cieli nie sú sprchy, ale je tu jazero (zamrznuté). Je nás tam 100 kusov, sme masochisti, máme si dávať pozor a prásk. A už bežíme. A je to paráda.
Tohoročná stojí za zmienku, pretože som o skúsenosť bohatší. Vzdal som už po 30 km, ale pekne poporiadku.
Akurát s nevierou pozerám, že tento rok je to už štvrtý krát. Prvý krát sme síce bežali len pol maratón, ale toto je štvrtý report so skratkou čsob v názve.
V lete som si odbehol 2 maratóny, ktoré sa mi bežať vôbec nechcelo. Ak sa zamýšľate nad tým, prečo som ich teda bežal, tak čítajte pozorne, bude to trochu zložité.
Bol som už takmer rozhodnutý, že si to tento rok odpustím. Niekedy v polovici januára som sa po šiestich rokoch povaľoval v posteli s antibiotikami (ale nie, antibiotiká sa povaľovali na nočnom stolíku), cca týždeň potom ako som ich dobral sa mi zdalo, že už môžem behať, tak som si skusmo zabehol 15 km v tempe. Ukázalo sa, že to nebol úplne najlepší nápad a že ak mnohí bežci tvrdia, že po 3 týždňovom nebehaní treba začať z ľahka, tak na tom asi fakt niečo bude.
Nieje to tak dávno, čo som si kúpil nové bežecké topánky. Ide o špeciálnu obuv, ktorú v našom jazyku možno trochu nevýstižne podľa anglického pomenovania barefoot nazývame bosé topánky. Sú to topánky s veľmi tenkou podrážkou. Pokojne si ich predstavte ako členkové ponožky, ktorých jediným účelom je pevne držať na nohe a chrániť vaše chodidlo pred poranením od spodu. Podrážka je veľmi tenká, rovná, pod petou nieje žiadna prehliadka moderných technológií, ktorých cieľom je čo najviac chrániť kĺby pri dopadoch na pätu.
Chystal som sa naň už minulý rok, vtedy mi to ale prekazilo sťahovanie. Tento rok som si ho pre zmenu skomplikoval v utorok, pretože mi deň pred tým utorkom zavolali z transfúznej stanice, že majú akútny nedostatok krvi a či by som nemohol prísť. Plánoval som až po maratóne, ale povedal som si, že veď sa to beží až v sobotu a ak by sa mi v piatok zdalo, že mám v systéme stále citeľný nedostatok tej kvapaliny, ktorú pri behaní dosť treba, lebo sa stará o okysličovanie všetkého čo kyslík potrebuje, tak jednoducho nepôjdem. Voštvrtok som sa bol skusmo prebehnúť a 7 km som odbehol tempom niekde okolo 13,5 km za hodinu a zdalo sa, že to pôjde.
Dlho som zvažoval, či sa chcem zúčastniť aj tento rok. Prvý ročník bol super. Zažili sme veľa zábavy, bolo to akčné. Usporiadatelia však tento rok zvýšili štartovné a mne sa už minulý rok zdalo, že to s cenou trošku preháňajú. Napokon ale zvýťazila chuť zažiť opäť tých pár živých a napínavých hodín, a tak som aj ja potvrdil záujem bežať.
Veru tak. Je to tu zas. Minuloročný Rajec bol dobrodružný hlavne vďaka byvaku v Rajci na námestí. Je piatok večer a ja som zvedavý, čo nás čaká tento rok. Byvakovať sa chystáme aj dnes, no pridáva sa k nám aj moja manželka, pretože má zhodou okolností cestu do Žiliny a predstava nocľahu pod širákom sa jej viditeľne páči.
Do blavi som tento krát cestoval už voštvrtok večer, pretože na piatok sme mali dohodnuté testovanie aisu v centre. Prespal som u ségry, v piatok sme potestovali a z piatka na sobotu som po dlhšej dobe (naposledy niekedy v polke decembra) spal vonku. Rasťo sa dá ukecať takmer vždy keď som v blave, tak sme si vyšli niekde nad Lamač a drichmali sme na nejakom výbežku obklopenom zrázmi. Počasie bolo príjemné, noci na západe sú už typu pokročilá jar.
Mail lacovi, bude pouzity aj v stareckom denniku.
Veselo začalo byť vlastne už v sobotu, keď som sa pobral do Košíc. Plánoval som ísť vlakom o 13:28 z Ružomberka, ale ako inak, vlak meškal. To že vlaky u nás meškajú je už taký normálny štandard. V tomto prípade však vláčik prekvapil. Prvý oznam bol ešte pomerne optimistický. Ujo v rozhlase oznámil, že si počkáme 30 minút. Po tých 30 minútach oznámil, že si v skutočnosti počkáme 60 a po tých 60 pridal ešte 20. Po tých dvadsiatich som začul opodiaľ konštatovať jednu optimistku, že “to dobehne, pôjde rýchlo". Vravím si, ani keby sme si požičali súpravu z Japonska. Ale ak by náhodou mohol dobehnúť, tak... 120, neskôr 140.
Usporiadatelia tvrdia, že je “najťažší, najkrajší a najsrdečnejší". Tento rok sa konal 30. ročník, o čom som sa dozvedel asi až vo vlaku cestou do rajca.
Tu minulorocnu sme strasne preflakali. Vyrazili sme sice o 06:00, ale cely den sme sa len tak z nohy na nohu presusali a aby toho nebolo dost, tak cca po 60 km som povedal misovi, ze sa mi nechce a tak sme sa zahrabali do listia a prespali sme v lese. Tento rok som si chcel napravit renome a stovku dorazit do ciela a pokial mozno tak behom. Ale...
Toto je len kopia mailu niekomu, ziadny detailnejsi report nebol.
Konečne prišiel ten čas. Bežecky som sa dopracoval k pocitu, že by sa mi mohol dať zabehnúť maratón. Prirodzene mal som rešpekt. Okrem toho, že ešte v utorok pred nedeľným behom som sa tráviac deň v posteli a pijúc, jediac a inhalujúc všetko o čom som kedy počul, že by to mohlo zabrať proti prechladnutiu chystal bežať skôr baratód ako maratón, nevedel som si ani predstaviť, aké to celé bude. Ešte nikdy som sa nepokúšal bežať takú vzdialenosť rýchlo. No ale poďme po poriadku.
O tejto stovke by som už ani nepísal, pretože sa mi zdali byť zápisky o predchádzajúcich ročníkoch dosť podobné. Lenže tento rok bola iná. Iná pre mňa a Michala, pretože sme sa ju rozhodli bežať. Vlastne nie celú, ale nakoniec... No ale všetko po poriadku.
A yeah. Môj prvý polmaratón. Teda aspoň oficiálny. Cca pred rokom a pol som už raz bežal 20 km. Vtedy to bolo v zime po snehu a ľade, a zdá sa mi, že to nebolo celkom 20 km. Na ten tohoročný som sa nijak špeciálne nepripravoval, lebo som nevedel že ho budem mať s kým bežať. V zime som ale chodieval u nás v paneláku behať do schodov a keď mi spoluchodec na stovkách mišo počas leteckej stovky spomenul týždeň pred behom, že chce bežať, nemohol som odolať. I keď pravda, keď mi o tom hovoril, mal som práve plné zuby chôdzea čoho koľvek iného, pri čom treba používať nohy.
Vôbec ma neteší že tento text má anglický nadpis. Ak mám byť úprimný, tak anglicizmi v našom jazyku považujem za parazitov a verím že jedného dňa sa všetko na dobré obráti a v slovenských textoch a slovenskej reči budú tieto “nešváry” považované za nešváry. Rovnaký názov ako má tento článok mal aj jeden beh na ktorom som sa nedávno zúčastnil. Išlo o nočný beh ulicami mesta Bratislava.
