Vianocny chopok 2009

Nazdar citatel(ka),

Tento text je pokusom neformalne zdokumentovat predvianocnu turistiku ktora sa konala v dnoch 18 az 20 decembra 2009. Rozumny dovod na pisanie beletrie tohto typu neexistuje. Azda len presvedsit tych co sa chystali a nesli ze naozaj maju co lutovat. :)

Clenovia vypravi:

Rasto: Planovac trasi a nositel GPS ktore vzdy v casoch neistoty ci sme stale na znacke (na tych snehovych planach to bolo pomerne tazke “zvediet") vlievalo do nas istotu ze ideme spravne alebo ze bludime

Slavko (podla obcianskeho preukazu stanislav ale mi vieme svoje): podielal sa na planovani trasi a pri odchodoch zo vsetkych miest nam daval dost casu na to aby sme si vsetci prekontrolovali ci sme si naozaj nic nezabudli

Paulus: Vyhlaseny stopar slovenskeho divokeho zapadu, znacku nasiel aj na miestach kde sa predpokladalo ze je v zime zrusena

ja: Celi vikend travil som uzivanim plodov prace inych

Povodny plan vyrazit z blavi rychlikom chopok o 15:00, alebo rychlikom "termalne kupele besenova” o 16:00 bol napokon (nie vsak na poslednu chvilu) z organizacnych dovodov zavrhnuty a do Ruzomberka sme sa odviezli vlakom Choc (s makcenom na c na konci) o 18:10.

Vlak prekvapivo nebol naprasknutie a pred nastupenim sme si dokonca kupili aj 4 miestenky.

V ruzomberku sme stravili noc u Romana v predajni medzi usb print servermi (nie nie ten tam bol iba jeden), slepeckymi palicami, perami, ceruzkami, gps prijimacmi, mp3 prehravacmi a neviem cim este vsetkym. Miestnost bola prijemne vykurena, pokojnu atmosferu noci obcas (prinajmensom raz) doplnila (nie vsak narusila ;)) ozrutna kopirka ktora si zapla nejaku ventilaciu.

Vlak nam mal ist o 07:20 a tak sme vstavali nieco po 6:00. Rano nebolo nicim prekvapive. Navarili sme caju, naranajkovali sa a pripravili sme si jedlo tak, aby sa dalo jest bez nutnosti babrat sa s akou kolvek pripravou niekde vonku. Denne teploty ktore hlasili nemali vystupit nad -15 stupnov a v takom pocasicku sa chlebiky natieraju pomerne tazko. Konzumacia tych pripravenych vsak prinajmensom pre mna nebola uplne bez prekvapeni. Nanukovu tortu mam celkom rad, ale naslano som ju jedol prvy raz (chlieb, syr, sunka, chren).

Od romana sme odchadzali 10 minut pred odchodom vlaku a na stanicu sme dobehli 2 minuty pred tym ako sme ho mohli zmeskat. Napokon vsak zmeskal on nas lebo 100 minut ktore si “nahonobil” na trase z prahy do ruzomberka sme nan necakali. Isli sme osobakom a na stanici v Mikulasi sme sa este pred odchodom na autobus stihli dozvediet ze svoje meskanie zveladuje (150 min).

Najblizsi autobus do Jasnej odkial sme mali zacat kracat mal ist az po desiatej a tak sme sa spolu s troma lyziarmi vybrali sukromnym mikrobusom (20€ / 7 ludi).

V jasnej sme boli napokon kratko po desiatej (aj tak sme mali sklz viac ako hodinu) a tak sme skrtli nejake “predlzovacie” useky nasej trasi a isli sme na 3 vody a odtial priamo na chopok. Nasim cielom bolo doplazit sa hore este za svetla.

Vonku bolo sviezo tak ako meteorologovia slubovali. Snehu nebolo malo ani vela, na sneznice to zo zaciatku nevizeralo. Kracali sme teda bez nich. Mrazive pocasie tohto typu je velmi zradne. Clovek si kraca s pocitom ze mu je prijemne teplo a zacne sa zbavovat nadbytocneho odevu (neznasam rukavice). Potom sa vsak na chvilu zastavi (napriklad s cielom pockat niekoho kto trosku zaostava) a zisti ze medzi palcom a prostrednikom na ruke ma cosi cudzie co tam patri len pre to ze vie ze by tam mal byt ukazovak. Takto zaskocena ruka potom rozmrza pomerne pozvolna s roznymi sprievodnymi znakmi ktore niesu nijak zvlast prijemne.

Celkom zabavne su nastrahy na ihlicnatych stromoch. Ide o celkom vdacne kopy snehu ktore sa na vas zrutia pocas podliezania konarov. Z pravidla padaju rovno za krk nie vsak tak aby sa “vystrielali” hned na zaciatku. Padajuca kopa sa rozdeli na 2 casti. Prva pristava za krkom a druha drepi na vrcholku vasho batohu a caka na svoju prilezitost. Ak sa vam nahodou pri podliezani dalsich konarov nepodari zhodit ziadnu nadielku zo stromu, zosype sa vam za krk aspon kopa z vrchu batoha. Tieto osviezenia trestaju tych co nikdy nenosia sal, osviezuju tych ktory pri monotonnej chodzi upadaju do stavov v ktorych nevnimaju krasi zimnej prirody a nechavaju lahostajnymi vsetkych ostatnych.

Kraca sa velmi prijemne, mraz je sice takmer vzdy citelny, malo kedy vsak neprijemny. Cesta ubieha ako vzdy v debatach o vsetkom a onicom. V nizsich polohach prechadzame cez niekolko zasnezenych mostov ponad potoky. Niektore su znacne ponicene a dieri medzi latkami nevidno. Rasto sa na jednom moste prepada asi po pas do novo vytvorenej diery teplotu vody vsak nehlasi tak ze na vodnu hladinu zrejme nedociahol.

Pri chodzi si robime len kratke prestavky. Najdlhsia je “obedna” pocas ktorej vsetci vidatne premrzneme. Jeme pripravene zamrznute chleby, popijame este stale horuci caj z termosky (mineralky v batohoch uz pomrzli). Cely den je bezvetrie, az pod vrcholom Chopku zacina fukat neprijemny vietor. Slnko sa skrylo za vrchol kopca a tak je naozaj ukrutna zima. Tvar mi mrzne do stavu v ktorom je artikulacia velmi tazka a vystupy hovoriaceho dost nezrozumitelne (mozno dokumentuje nejaka nahravka).

Nikde okolo chaty sa nam nepodarilo najst teplomer, neskor sa vsak ukazalo ze vecer bolo na chopku -22 C. Na vrchol dobehneme so Slavkom (cca 15:40), rasto s Paulusom si dali niekde vo svahu particku faraona a tak trochu zaostavaju.

V chate je prijemne teplo a uz dost plno. Ma tu byt nejaka akcia (neskor sa ukazalo ze oslava narodenin) tak ze bude plno aj vnoci. Chatu nedavno zrekonstruovali. Turisti spia v podkrovi na posteliach s madracmi a dekami a zda sa ze spanok na stole v jedalny ako to bolo kedysi ked sa neuslo miesto na pricniach uz nehrozi.

Po prichode Paulusa a Rasta zaciname (niektori aj nezriadene) jest. Jedalny listok mozno najst na strankach chaty (http://www.kamennachata.sk) za ochutnanie vsak urcite stoji tamojsi caj (bilinkovy mix ochuteny citronom a cukrom) a buchta chopok (ozrutna parena buchta plnena dzemom, obliata cokoladovim kremom a slahackou zaberajuca cely tanier) (mimochodom kapustova polievka tak isto nebola zla).

Narodeninova oslava nabera na obratkach (rano sme sa dozvedeli ze padlo 5 litrov hruskovice) a atmosfera v jedalni hustne. Od stolov sa ozivaju vtipy formulovane slovami ktore mozno lahko vyriect aj s tazsim jazykom. Okolo siedmej sa poberame do hornych priestorov chaty kde sa ubytovavame v miestnosti v ktorej je cca 25 posteli (a yeah, trochu sa to podoba na levocske intraky v starych casoch).

Cca 20 metrov od chaty je latrina s napisom “toto je latrina". Celkovo mozno na chate najst dost napisov ktore sa snazia turistom vysvetlit na co sluzia ktore veci. Zda sa ze pomerne vela navstevnikov potrebuje dostat napriklad informaciu na co sa pouziva pisoar aj pisomne. Na latrine je okrem spomenuteho nadpisu aj vysvetlujuci text ktory nabada turistov aby dnu naozaj nehadzali ziadne odpadky. Pocas ubytovania chatar niekolko krat zdoraznil kde co patri a kde co nie. Je dost prekvapive ze prave toto je pre ludi take tazke pochopit.

Do posteli sa ukladame asi o pol deviatej. S rastom pocuvame rozhlasove hry a slavko s Paulusom spia.

Ranne vstavanie sprevadzaju mnohorake zvuky tych co vecer oslavovali. Prozby o ohlad tych co isli spat o desiatej k tym co isli spat o jednej tych co isli spat o jednej k tym co isli spat o desiatej sa miesaju s verbalnymi utokmi tych co isli spat o desiatej na tych co isli spat o jednej nesuce posolstvo ze ani oni (to akoze ti neskori) neboli vecer prave ohladuplni. V izbici je pomerne (... pomerne?... no nie, velmi!) tazky vzduch.

O pol osmej zchadzame na ranajky a od chatara zistujeme ze vnoci napadlo 20 cm noveho snehu. Z chaty odchadzame nieco po 9:00. Vonku je -18 stupnov. Vcera vecer sme si naplanovali trasu podla ktorej sme sa chceli ist mrknut aj na hreben a tak ideme po cervenej smerom na Durkovu.

Pocasie je takmer bezveterne, cas od casu vykukne slnko, hmla sa pozvolna rozpliva. Vychutnavam si chodzu pomerne hlbokym snehom. Na sneznice sa ho vsak stale nezda byt dost. Stale vykukuje pomerne vela skal ktore by bolo potrebne obchadzat co mi co si vecer nepotrebujeme svietit velmi nevieme realizovat ;). Slnko dost klame v suvislosti s teplotou. Zdanlivo je teplo v skutocnosti je ale kruta zima. Sneh je velmi studeny a prasny, poletuje vo vetre. Cesta po hrebeni je pomerne lahka dych teda zostava aj na rozpravanie sa.

Kracame po cervenej do sedla pod polanou a odtial schadzame po zltej na 3 vody. Pri hribiku nam vsak dochadza ze sme si neoverili ci sa nezmenila lavinova situacia. Pozerame teda na web (slavko ma o2) a zistujeme ze je dvojka. Neodporuca sa teda lozit po svahoch strmsich ako 40% (36 stupnov). Vyrazame po zltej, svah ktory ale traverzujeme je ale o dost strmsi ako 40%. Nieje mi vsetko jedno, nechcel by som takto pred vianocnymi sviatkami rozsirit rady nezodpovednych cechov v nasich horach. Svah je ale velmi strmi na pomerne kratkom useku (prejdeme to cca za pol hodinky) a potom sa zmiernuje. V tychto miestach je velmi tazke hladat znacku. Nieje tu ani zimne znacenie (tyce zabyte do zeme tak aby ich bolo vidiet aj v snehovej pokryvke) a tu sa uplatnuju Paulusove vyborne “stoparske” schopnosti.

Cesta je pomerne zdlhava, preliezame cez mnozstvo zladovatelych skal ktore sa casto skryvaju pod snehom. Casto zapadame takmer po pas do snehu. Od 3 vod je to uz ale opat lahke, snehu je podstatne menej a okrem polamanych mostov uz pod snehom nic neciha.

Do Jasnej prichadzame okolo 16:00. Skvelu tohorocnu turistiku zakoncujeme v restauracii kusok od autobusovej zastavky. Autobus do Mikulasa ide cca o 90 minut a odtial vlak 20 minut po prichode nasho autobusu. Do blavi prichadzame o 21:30.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles