čsob Bratislava marathon 2014

Do blavi som tento krát cestoval už voštvrtok večer, pretože na piatok sme mali dohodnuté testovanie aisu v centre. Prespal som u ségry, v piatok sme potestovali a z piatka na sobotu som po dlhšej dobe (naposledy niekedy v polke decembra) spal vonku. Rasťo sa dá ukecať takmer vždy keď som v blave, tak sme si vyšli niekde nad Lamač a drichmali sme na nejakom výbežku obklopenom zrázmi. Počasie bolo príjemné, noci na západe sú už typu pokročilá jar.

Hneď ráno som bol dohodnutý so slávom, i pobrali sme sa do eurovei vyzdvihnúť si štartovacie balíčky. Prišli sme práve v čase pretekov lezúňov a bolo to celkom zábavné. “tri... dva... jedna... štart! A traja z piatich lezúňov nám aj vyštartovali... ďalší dvaja ležia na štartovej čiare a hrajú sa... aha a slečna sa práve rozhodla, že sa vráti na štart...". Všetci boli výťazi a slávo sa okrem komentárov moderátorky zabával aj na samotnom lezení lezúňov.

Balíčky obsahovali to čo vždy, teda kopec reklamných letákov, maratónci dostali aj nejaký gél, ktorý odporúčali zjesť na 25. kylometri.

Popoludnie som trávil opäť v centre, tento krát sme sa trochu hrali s novým softwarom na tlač brailla (duxbury).

Po zčasti prekecanej a z väčšej časti prespatej noci u Mareka a Danky (pána beka, kto by to bol povedal... tento rok naposledy, odchádzajú z Blavi) som si dal výdatné raňajky (hora vločiek, banán, hrozienka, chia) a zalial som to cca pol litrom vody.

Michal s Tomášom (Tomáš s nami bežal minulý rok a pobeží aj tohoročné odtatier k dunaju) prišli autom až ráno. Stretli sme sa pri lafranconi a poď ho na štart. Tento krát sme mali pred ním dosť času, takže sme ho využili na všetko,len na rozcvičenie nie. Michal si napríklad zaumienil, že potrebuje zjesť avokádo (aktuálne ho vraj - aspoň do čias kým nezistíme, že ide ako vždy len o nejaký obchodnícky trik- môžme bez výčitiek svedomia považovať za “najzdravšiu potravinu na svete"), takže sme zamierili do billi, aby si mohol svoje zdravie upevniť.

V šatniach sme pobudli len krátkoa potom poď ho do prvého koridora. Nie, na ten ešte časovo nemáme (patria tam bežci s časom pod 3:30), ale pri preberaní balíčkov sme ukecali organizátorov, aby nás do neho vpustili, pretože bežíme vedľa seba a ťažko sa nám bude predbiehať niekde zo zadu.

Cca 10 minút pred štartom majú potrebu zarečniť si nejaké šarže, takže počúvame aké je úžasné že je v Bratislave maratón, že je to už po 9. raz a aké je úplne super, že chce vodičov v bratislave znervózňovať až toľko ľudí. :)

A prásk! A konečne je to tu. Sme v prvom koridore, takže ranná prechádzka je veľmi krátka, bežať začíname veľmi skoro, neskôr zisťujem, že na štartovú čiaru sme sa dopracovali 27 sekúnd po výstrele. plán je bežať na čas 3:45, ale beží sa dobre a rýchly beh mi priam chutí. Dohadujeme sa teda, že sa zavesíme na vodiča na 3:30 a po čase, keď sa budeme schopní “ukľudniť” zvoľníme a pôjdeme so skupinou na 3:45. Vodiči sú ale príliš rýchli. Aspoň sa mi tak zdá. Rútime sa mestom a ja si vychutnávam, že čo do dýchania je to už celkom dobré aj v takýchto tempách. Celé mi to začína byť podozrivé, keď niekto neďaleko od nás oznamuje známemu, že beží kylometer za 4:45. Keď že je vedľa nás, tak asi bežíme aj my. Vravím si, že ten na 3:30 chce asi nahnať na začiatku kým ešte všetci vládzu nejaký čas, aby potom mohli zpomaliť a dodržať limit. O nejaký čas neskôr sa ale rýchlosť zvyšuje (stále to nijako nepociťujem, náramne si beh vychutnávam), vraj bežíme km za 4:35 a keď počujem údaj 4:30, neverím už, že bežíme za správnym vodičom. Svoju pochybnosť vyslovím aj nahlas, zhodujeme sa ale, že je jasné, že neskôr to bude ťažké, ale teraz nám tá rýchlosť chutí, takže s tým nič robiť nebudeme. Na 9. km konečne dobiehame toho vodiča a zisťujeme, že beží na 3:15. Nuž tak zvoľňujeme a prvú desinu dobiehame za necelých 48 minút. Potom sa už držíme na uzde a prinajmenšom ja sa snažím bežať s vedomím, že ďalších 32 km je ešte len pred nami. Okolo trate je veľa povzbudzovačov, veď počasie vyšlo. Čas od času počujem adresné povzbudzovanie, pri jednom človeku nám to nedá a michal saho po tom, ako ho stretneme tretí krát (povzbudzuje na mieste, okolo ktorého sa beží na dvoch okruhoch celkom 4 krát) pýta, odkiaľ ma pozná. Vraj zo školy.

Prvé kolo (21 km) dobiehame za 1:44 a z času je zjavné, že sme v snažení dosť poľavili. Okolo 23. kylometra ma už celkom výdatne bolia lýtka, jasné, to bude to parádne tempo. Skúšam ten gél čo nám pribalili. Nesklamal, je hnusný ako vždy, chutí umelo, chemicky a hoci ho zalievam na najbližšej občerstvovačke skoro pol litrom vody, cítim ho v žalúdku. Lýtka ale prestávajú bolieť, beží sa lepšie. Netuším, či môže ten gél aj za to, alebo je to tak ako inokedy, keď sa mi stáva, že pri dlhších behoch niečo začne pobolievať a po nejakej dobe keď sa mi na to podarí zabudnúť zistím, že to - ani neviem kedy- prestalo.

Od 30. kylometra už sa začína zábava naplno. Nohy bolia ako to na maratónoch býva a moja motivácia padá kamsi do hlbýn prenesmiernych. kašlem na čas 3:45 (áno, na zbieraní motivácie v krízovích situáciách budem musieť ešte popracovať), dúfam, že sa udržíme aspoň pod 4 hodinami. vodič na 3:45 nás dobieha až na 36. kylometri a ja sa snažím s tým niečo urobiť. Vydržíme s nimi asi kylometer a potom to zdávam pre kŕče v stehnách. Chce to viac dlhých tréningových behov a pravidelne behať intervaly. Vzduch vonku už býva teplejší, takže asi mesiac tie intervaly robím, budem v tom pokračovať. Posledné kylometre sú dosť prerušované, lebo hlavne pravé stehno to s únavou myslí celkom vážne. Ako náhle od neho chcem trochu viac ako ľahký beh, tuhne v parádnom kŕči. Posledný km je opäť lepší a v cieli sme za 3:52:40. čas nič moc, ale môj najlepší, takže asi predsa len super. :)

V cieli vraj ešte nieje ani polovica bežcov, takže ani v šatni a sprchách nieje nátresk. Hneď po prezlečení sa poberáme občerstviť (nealko radler grep pomelo, croissanty) a potom sa poberám na vlak. Chalani ma odviezli na vinohrady, kde stretám maturanta s otcom. Sú zo Starej ľubovne a chalan si bol zabehnúť svoj druhý maratón. Vraj začal behať v prvom ročníku. Mal vraj nejaké problémy ktoré mu odporučili riešiť behmi a tak začal. Problémy sa vraj stratili, ale beh mu už zostal. Cestujeme spolu, debatujeme o všeličom možnom. V Trenčíne pristupuje Ivka a do Rk prichádzame o pol ôsmej.

Záver: Paráda! V utorok odznel ten náznak svalovice čo sa v pondelok prihlásil, v stredu som si bol dať 9 km v kopcoch a voštvrtok opäť tie kopce. Peter (tréningový vodič) bol lenivý, takže som si parádny strmák vybehol 2 krát sám a nohy trochu boleli. Asi si predsa ešte čosi pamätajú. Inak, to behanie sám. Je to celkom zábavné a bude kým sa nezrazím s nejakým cyklistom rútiacim sa z hora. V tých miestach je pekný kontrastný okraj, ktorý sa mi dá vidieť. čas od času ho strácam, ale tých 5 sekúnd, kým ho znovu nájdem dokážem bežať rovno bez fixu, takže to celé celkom dobre funguje.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles