Čsob marathon 2015

Bol som už takmer rozhodnutý, že si to tento rok odpustím. Niekedy v polovici januára som sa po šiestich rokoch povaľoval v posteli s antibiotikami (ale nie, antibiotiká sa povaľovali na nočnom stolíku), cca týždeň potom ako som ich dobral sa mi zdalo, že už môžem behať, tak som si skusmo zabehol 15 km v tempe. Ukázalo sa, že to nebol úplne najlepší nápad a že ak mnohí bežci tvrdia, že po 3 týždňovom nebehaní treba začať z ľahka, tak na tom asi fakt niečo bude.

Choroba sa našťastie vrátila len tak na pol plinu, takže som sa toho už zbavil vcelku rýchlo a vybral som sa s Mišom na jarný 37 km dlhý výbeh do karpát... veď viete, po chorobe treba začať z ľahka... ;) No ale fakt, bolo to z ľahka, cca 600 m prevýšenie a s prestávkou na horalku a kofolu v krčme nám to trvalo takmer 5 hodín.

No ale to už tu bol marec a bolo sa treba rozhodnúť. V poslednej dobe ma nejako pobolieva členok. Netuším kedy som mu čo urobil, v inkriminovanom okamihu nič nehlásil, asi chcel aby som mal neskôr o čom rozmýšľať.

Ani neviem ako sa prikradol štvrtok večer a po dvoch výbehoch sa mi zdalo, že to bude predsa len ok a začal som pokukovať na stránky čsob. Tam som zistil, že štartovka je uzavretá a teda je rozhodnuté a ja si môžem blahoželať, že to akože nakoniec vyhral zdravý rozum... veď aj ten členok... No lenže... nevyhral. Teda vlastne asi predsa len vyhral, pretože rozumoval dovtedy, kým mu nevyšlo, že by sa ešte mohlo dať prihlásiť rovno na mieste a v skutku.

Je sobota večer a ja nastupujem do posledného vlaku smer Bratislava. Slávo je na ceste na registráciu, kde mi má zistiť, či sa ešte dá prihlásiť. Viera(či počkaj, to asi láska čo?) asi naozaj hory prenáša, lebo mi volá, že sa dá a že sme prihlásení. Píšem teda Michalovi a dohadujeme sa, že sa stretneme o 9:00 niekde v oblasti štartu.

Môj plán ísť spať v rozumnom čase bol už od začiatku myslený len tak"akože", pretože som prespával u Tímei a Sláva a pozrieť nás prišla aj ľudka. Do postele sa ukladám niekedy okolo 23:45, čo by bolo v pohode, ak by sa vnoci o druhej nezbláznili všetky hodinky, a neposkočili na tretiu. Ráno sa mi ale vstáva celkom fajn, nahádžem do seba 2 hrste vločiek s hrsťou ďatlí a hrsťou vlašských orechou, všetko zaliate horúcou vodou a vytrácam sa do ulíc dúfajúc, že to na štart stihnem ešte pred uzáverou pre mhd.

V električke sa mi prihovára chlapík: “polku?” “nie... celý". Paráda. Tomu hovorím pozdrav. Simpatický týpek, debatíme o tom, na ktorých maratónoch nás s Mišom videl a ako maratóny chutia aj jemu. Behá 8 rokov, začína pokukovať aj po ultra. A už sme pri Eurovei, podávame si ruky, aby sme sa navzájom predstavili a zároveň aj rozlúčili.

Po chvíľke prichádza Mišo a zdá sa, že máme trochu málo času, tak sa ponáhľame do šatní. Tam do seba po prezlečení lejem cca 2 deci cviklovej šťavi, lebo je to vraj pred behom úplne ale že strašne super. Teda úplne že strašne by to bolo ak by to bol pol liter, doma sme ale mali iba 2 hlavi, takže takto to bude asi len také “dosť dobré". :)

áaaaa už bežíme. Počasie je super, i keď kdesi na trati aj zľahka prší. Zo začiatku bežíme trochu rýchlo, postupne sa ale ukľudňujeme a zaraďujeme sa na vodiča na 3:45. Vôbec si netrúfam plánovať nejaké časi, pretože v tom niesom dobrí ani včasoch, keď sa mi zdá, že mám nabehané a že by to mohlo byť dobré. Bežíme na pohodu a ja som zvedavý ako to pôjde.

Okolo trate je živo, s Michalom sa zhodujeme, že pokiaľ ide o divácku kulisu, začína sa Bratislavský maratón podobať na ten v Košiciach. Aj teraz stretávame kopec známich, niektorích nevieme identifikovať ale každú chvíľu sa s niekým zdravíme.

Okolo 28. kilometra je pri trati sestra s manželom, zdravíme sa, neskôr ju stretáme ešte na 32. kilometri.

A kilometre pribúdajú a ja stále očakávam, kedy prídu všetky tie kŕče a podobné zábavky. Na 30. km je to už celé nejaké podozrivé, pretože sa stále nič nedeje. Na triciatom piatom sa už naozaj čudujem. Spomalili sme, vodič na 3:45 je už trochu ďaleko, ale rozhodujeme sa, že ho nebudeme prenasledovať, radšej to dobehneme s čo najmenej prerušeniami.

38 kilometer. Nerozumiem tomu. Nohy mám stále úplne použiteľné. Na posledných občerstvovačkách som si opäť vyskúšal, ako človek naozaj môže pocítiť doplnenie cukrov. Vždy po troche koli ožívam a beží sa mi ľahšie. Tie kŕče už asi nebudú alebo čo.

A je tu 40. km. Stále pohodička prenesmierna. V hlave sa mi začína diať niečo, čo som zatiaľ nezažil. Zatiaľ sú to len také drobné vlnky, ale postupne narastajú. A je tu posledný kilometer. Ani neviem prečo, ale je mi dosmiechu a tak sa smejem. V nohách sa mi čosi prepne a sú úplne ľahké. Zrýchľujeme. Michal vraví, že by sme mali spomaliť, asi aby nám to vydržalo až do konca. Na chvíľu teda ešte zvoľňujeme ale potom to už rozbiehame. Smiech neviem zastaviť a trvá to až do cieľa. Dobiehame za 3:57 a nejaké sekundy, na začiatku sme sa cca minútu plazili k štartu, takže čistý čas bude cca o minútku lepší. Nieje to môj najlepší čas, ale tento maratón považujem za môj najkrajší.

Mimochodom, moje jubileum, desiaty maratón.

Záver: parádne rozbehnutá sezóna. V auguste nás čaká beh, ktorý bude veľmi ťažký. Na to, aby som ho zabehol budem asi musieť svoju fyzickú aj psychickú výbavu dostať do roviny, keď budem maratónsku vzdialenosť považovať len za taký príjemný výklus. :) Teším sa na tento rok!

P. s. Michal sa rozhodol, že keďže je veľkonočný pôst, bude sa podľa toho správať a počas celého maratónu nejedol ani nepil. :)

P. s. 2. ten členok je v súčasnosti v rovnakom stave ako pred maratónom, takže mu to zjavne neuškodilo.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles