- Written by Peter
- April 4th, 2016
- About Behanie
Čsob maratón 2016
Akurát s nevierou pozerám, že tento rok je to už štvrtý krát. Prvý krát sme síce bežali len pol maratón, ale toto je štvrtý report so skratkou čsob v názve.
Tak ako minulý rok, aj tento rok prespávam u Tímei a pri príchode okolo pol jedenástej stretávam na ceste Ľudmilu. Tak ide so mnou a opäť kecáme. Jediné čo je tento rok iné, je asi to, že čas sa na letný menil pred týždňom a že som vo vlaku zjedol dosť sušených slivák, na čo si zajtra pri behu ešte spomeniem. :)
Ráno je štandardné po odchod z bytu. Cesta autobusom ešte nie je ničím prekvapivá, no v električke číslo 4 sa od nejakej dezorientovanej pani dozvedám, že ideme cez tunel. Moc sa mi to nevidí, ona však na tom trvá. Tak volám Mišovi, s ktorým sme sa mali stretnúť na nivách a operatívne to meníme. Napokon ideme pod most a tak volám Mišovi zas a vraciame sa k pôvodnému plánu. Do auta k nemu na nivách nastupujem okolo 9:00 takže hodinku pred štartom. Pocit že máme kopec času trvá do chvíle, kým Mišo nezistí, že môj štartovací balíček zabudol doma. Sme teda dvaja ale máme jedno číslo. Bežať mal aj kamarát Tomáš Krč, ktorý si ale trošku skomplikoval situáciu tým, že si nedávno vyvrtol členok a dnes mu má Michal aspoň prevziať štartovací balíček. Takže šťastie pre nás. Ideme ho teda prevziať a organizátor priraďuje tomášove štartovacie číslo k môjmu menu (srdečná vďaka za ochotu). To že mám na štartovom čísle aj Meno Tomáša je len takou drobnou chybičkou krásy.:)
Ešte pred tým, ako sme sa dostali na miesto, kde sme mali vyzdvihnúť Tomášov balíček nás pristavila dvojica z nového času. Vraj zbierajú netradičné príbehy tohoto podujatia a my by sme tam mohli zapadnúť. Mišo ich pomerne nekompromisne presviedča o tom, že nemáme čas, oni sa však nedajú odradiť a tak sa ideme 20 minút pred štartom namiesto toho, aby sme išli bojovať o miesto na toaletách (ach tie slivky) fotiť.
Predstavujem sa ako Peter, na štartovom čísle na fotke som Tomáš Krč (kŕče občas pri behaní mávam, takže to priezvisko môže byť), som zvedavý, čo budem v článku ;)). Okrem fotiek chcú aj príbeh, tak sa ich pýtame, či je pre nich ako pre zamestnancov nového času problém nejaký vymyslieť. Vraj hej, takže im odpovedáme na pár otázok a 13 minút pred štartom zisťujeme, že na vécka sa už naozaj nedostaneme. No nič, aspoň, že sme ukecali usporiadateľa, aby nás pustil do rýchlejšieho koridoru, aby sme sa od štartu nemuseli predierať cez tie masy. Obiehame ešte ďalšie miesta, kde by sa nejaké vécka dali nájsť, všetky sú ale beznádejne plné. Tak sa pokúšame dostať aspoň do toho spomenutého koridoru, ale tlačenica je beznádejná, takže štartujeme takmer z konca poľa. Na osobák to dnes nevizerá, ale čo, čert to ber, veď to nie je vždy o osobákoch.
Začiatok je naozaj veľmi voľný, viac kráčame ako bežíme. Cez reálny štart prebiehame cca 4 minúty po odštartovaní behu, no stále sa to nedá nazvať behom. Aaa čo. Jarná vychádzka, veď sme sa dlho nestretli, tak aspoň pokecáme. Mišo zmenil robotu, opäť veľa jazdí, na druhej strane je teraz jeho život asi trochu predvídateľnejší, takže tento rok hádam skúsime aj sólo beh odtatier k dunaju, ktorý sme práve vďaka jeho robote museli minulý rok odvolať 2 dni pred štartom.
Cca po 7 km sa konečne trošku rozbiehame a beží sa celkom dobre. Je dosť teplo, trochu pofukuje, slnko svieti, šiltovka by nebola na zahodenie. Moje brucho mi nevie zabudnúť, že sme nestihli tú podstatnú predštartovú vec, pripomína sa ale len občas, je to behateľné.
Prvé kolo končíme po jednej hodine a 48 minútach čistého času, čo je - vzhľadom na to, ako sme sa na začiatku flákali - celkom dobré. Na začiatku druhého však Mišo hovorí, že nohy sa ho pýtajú čo robil v zime. Navyše bol pred maratónom chorý (zrušili sme pre to účasť na leteckej stovke) a zdá sa, že to dnes bude výnimočne hlavne jeho čas. Citeľne spomaľuje. Nemôžem povedať, že by mi to vadilo, no jeho slová z prvých kilometrov, keď povedal, že dnes nechce veľa kráčať sa už nedajú brať moc vážne. :)
Bežíme stále pomalšie a nezriedka kráčame. Postupne nás dobieha vodič na 4:00, skúšame sa k nim pripojiť, cca po 15 minútach ale zaostávame. Do protestnej partie k Mišovým nohám sa už celkom seriózne pridáva aj môj žalúdok. Na občerstvovačkách nemám chuť jesť ani piť a intenzívne myslím na tie slivky. Ešte aj ráno do vločiek som si ich pár hodil. Nuž čo, nabudúce sa určite vrátim k osvedčeným potravinám, ale poznám sa, takže predpokladám, že niekedy najeseň zase skúsim niečo “nové” ;)
Aaach keby to tak rýchlejšie ubiehalo. Už sme na indiánskom behu a pred každým “rozbehnutím” mi Mišo pripomína, že sa ideme rozbiehať veľmi zľahka a žiadne zľahka nie je dosť dobré. ;) Čoskoro hlási, že máme za sebou 36 km a 500 metrov na to zisťuje, že sa mu to asi len zdalo, lebo práve vidí značku 35. :) Pôsobí pomerne neradostne, bojí sa kŕčov (Áno, Tomáš je s nami aj týmto spôsobom), no celý ja. ;) Nuž ale napokon to predsa len ubieha a sme na 41 km. Nejaký chlapík na nás kričí, vraj je to úplne, ale strašne super, na čo Mišo konštatuje, že minulý rok sme už boli o tomto čase aj osprchovaní, ale chlapík vie svoje. No ťažko mu uveriť. Pred cieľom ešte pár krát kráčame a ani posledné metre nie sú nijak rýchle. Čas 4:16 je určite z tých horších, nuž ale je sa na čo vyhovoriť. veď je jar a toto je prvý tohoročný maratón, a bolo teplo... a hm... čo ešte... aha! Ešte aj ten čas posúvali! ;))
