Po piatich rokoch opäť maratón v Bratislave

Veru, dlho som v Bratislave nebežal. Naposledy v roku, keď mi pozvoľna dochádzalo, že problém so slabinami s ktorým som vtedy behal bude asi jeden z takých, čo sa mi rozbehať nepodarí. V skutku sa nepodarilo, viac informácií sa dá nájsť v tomto pomerne rozsiahlom beletristickom výstupe. Chvála bohu (aj behu) je to už pomerne dávna minulosť a aktuálne je pre mňa behanie opäť bezbolestný pôžitok. Posledné roky som pocitovo nemal nabehané na maratón a vidno to aj v reportoch novších, ako je ten, ktorý je prelinkovaný vyššie. Tento rok ale bude z viacerých hľadísk zaujímavejší ako tie posledné, takže opäť trénujem trochu konzistentnejšie.

Zima na Liptove bola k nám bežcom tento rok milosrdná. Tréningov keď som potreboval dlhý rukáv bolo poskromne, minimálna teplota ktorú mám zaevidovanú v tréningovom logu bola -9C (dosť veterno), čo je bežecky stále pohodička. Pravda už asi menej pre spolu cyklistu, ktorého som vtedy trápil. Ešte koncom minulého roka sa k Lucii (ani po piatich rokoch spoločného trápenia mi nepovedala že “chvála bohu, že si si našiel niekoho iného” k čomu jej gratulujem a udeľujem bobríka vytrvalosti) pridal Andrej. Ten pomerne mrazivý beh som absolvoval s ním a s odstupom času sa zdá, že aj vďaka tomu “zážitku” považuje jarné dažde pri výbehoch za niečo, čím sa netreba príliš zaoberať.

Príprava na Čsob bola z môjho pohľadu celkom fajn. Možnosť kombinovať pri tréningoch dvoch vodičov mi umožnila behať aj dlhšie behy. Vliecť sa na bicykli 2 alebo viac hodín popri niekom, kto vedľa vás kluše z ich pohľadu zrejme naozaj nie je príjemné, takže sme mali pri dlhších výbehoch dohodnuté časy výmen a fungovalo to veľmi dobre. Za zmienku azda stojí jeden plánovaný a predčasne ukončený 30 km výbeh. Už pred ním bolo zrejmé, že jeho fádnosť a monotónnosť premení postupne na živelnú a radostnú aktivitu počasie. Začínali sme vtedy s Luciou o 16:30, Andrej mal striedať o 17:45. Prvé zrážky mali doraziť asi hodinu po štarte. Rozfúkalo a rozpršalo sa však už po 15 minútach a pokiaľ ide o intenzitu, tak išlo o počasie z kategórie “pomerne neštandardné". Vietor solídnej intenzity proti nám vrhal prúdy vody, kaluže na trati boli stále hlbšie. Stále platí, že mám takéto spestrenia dlhých a pomalých behov rád a aj v tomto prípade som si počasíčko vychutnával. Lucia sa mi však pri najbližšej možnej príležitosti (po zákrute, keď sme sa k vetru otočili tak, že sme sa počuli) “zdôverila", že z jej pohľadu zakúšame počasie, ktoré je na behanie veľmi, veľmi ale naozaj veľmi nevhodné a že by rada skončila pokiaľ možno čo najskôr, ideálne teda po dokončení okruhu. ;) Po príchode domov (manželka konštatovala, že je fajn, že má v našom teame rozum aspoň niekto) som odvolal aj Andreja (čudoval sa, ani on nemá! ;)) a beh sme presunuli na inokedy.

Posledný týždeň pred maratónom som mal pomerne iskrivý v práci. Robil som na implementácii funkcionality, od ktorej máme s kolegami veľké očakávania. V Androide 13 nám dobrodinci v Googli otvorili dvierka do 13. komnaty prostredníctvom tejto lahôdky a k nej pridružených vecí. V hlave mi už pár rokov straší jedna myšlienka, ktorú je možné vďaka uvedenému slabo zdokumentovanému ale zato fantastickému API implementovať tak, aby fungovala spoľahlivo. Počas dní a z časti aj večerov som teda písal priehrštia kódu a do koktailu radostných pocitov z očakávania pred maratónom, ktoré ma oberajú o pokojný spánok takmer pred každým dlhým behom, prilial som v ten týždeň ešte aj zmes zvedavosti (bude to fungovať tak ako by sme chceli?), nedočkavosti (koľko vecí sa ešte “pokazí” skôr ako to bude použiteľné?),... ľudia čo majú v živote možnosť realizovať veci, ktoré považujú za zaujímavé to isto poznajú. Bol to týždeň extatický, hoden zapamätania. Ešte pred cestou sme stihli poslať funkcionalitu v experimentálnom stave testerom a hoci som musel neskôr večer kompilovať opravnú betu pre nešťastníka s Androidom 11, ktorému som premenil telefón na veľmi nezhovorčivý (mĺkvy telefón je pre slepca dosť nepríjemná vec - prepáč Ľuboš -), v globále zdá sa všetko funguje podľa očakávaní.

V smere do Bratislavy sme cestovali s manželkou už v sobotu ráno. Cestou sme sa zastavili v Trenčíne, navštívili sme rodinu, zmontovali sme jednu skriňu a ja som večer pokračoval do Bratislavy. Zázemie v Bratislave mi ako pomerne často aj tento raz poskytol Michal za čo mu ďakujem. Organizátori nám tento rok umožnili prevziať si štartovací balíček (štartové číslo) aj v nedeľu ráno, večer sa teda už nikam nenaháňam a o desiatej sa už povaľujem pokúšajúc sa zaspať.

Budík mi zvoní o 6:00, tak aby som sa stihol pozviechať a naraňajkovať pred tým ako sa po mňa zastaví Tomáš. Dohodnutí sme na 6:45, on mi však volá o 6:20, že mu GPS odhaduje čas k bytu kde som na 15 minút a keďže je skoré nedeľné ráno a prázdne cesty, dá sa predpokladať, že odhad bude blízko realite. Raňajkujem teda v zrýchlenom režime a vonku som načas. O pár minút hľadáme vhodné parkovacie miesto niekde v okolí štartu, vyberáme si balíčky a po prezlečení stíhame aj predštartovú kávu (podrobnosti súvisiace s návštevou starbax si tuším až tak pamätať nechcem, tak ich vynechám ;)). Michal (spolu bežec, s ktorým sme toho v minulosti nabehali veľmi veľa), ktorý plánuje bežať na pohodu prichádza okolo 8:30 a to už je najvyšší čas, aby sme sa začali zaujímať, kde sú ktoré štartové sektory.

Maratón máme v pláne hlavne dobehnúť. Čas pod 4 hodiny aktuálne považujem za reálny, plán je nasledovať čo najdlhšie vodičov na 3:45 a za “stenou” sa nejako dotrápiť. Tomáša určili do prvého a mňa do druhého štartového sektoru. Ten prvý sa javí byť prázdnejší a teda bezpečnejší pri štarte, tak si vyberáme ten. Štart je fajn, i keď je pravda, že hudba, ktorou nás vyprevádzajú na trať patrí z môjho pohľadu do kategórie tých menej počúvateľných. Vybiehame ako vždy príliš rýchlo, Michal sa drží s nami, takže aj on (ako vždy) vybieha príliš rýchlo. Beží sa ale fajn. Je pod mrakom, teplota príjemných 10 stupňov sa má v týchto pásmach držať aj naďalej, postupne sa však má zľahka rozpršať. Fúka mierny vietor, trať od začiatku vďaka sektorom a štartu vo vlnách nie je prehustená. V porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi sú však viaceré miesta zúžené, čo nám trochu komplikuje situáciu, nebehateľné to ale nie je.

Pol maratón na konci ktorého si ako vždy vychutnávam ten fantastický zbeh z mosta stíhame cca za hodinu a 52 minút, čiže technicky je maratón zatiaľ v čase okolo 3:45 reálny. Viem však, že dnes to ešte nepôjde, pretože tempo do konca neudržím.

Kríza prichádza ako zvyčajne, okolo 30. KM. V druhom kole oveľa viac oceňujem, že nevybiehame jeden z kopcov, ktoré boli na trati minulé roky. Počasie je stále fajn, ľahký dážď mi vôbec neprekáža. Seriózne sa rozprší až keď vybiehame na most pred cieľom, stále to však nie je nič extrémne. Na posledných kilometroch mám na dostrel kŕče v lýtkach, čo mi znemožní zrýchliť a vychutnať si ten už spomenutý zbeh z mosta, ktorý máme aj pred cieľom. Dobiehame za 3:58:10 a končím s pocitom, že dnes to lepšie nešlo (nemám pocit, že som sa flákal ;)). Výsledný čas je v súlade s prípravou, som spokojný.

Z cieľa odchádzame s finisherskou medailou a tričkom cca pol hodinku po dobehnutí. Pri nastupovaní do auta zisťujem, že moja pravá noha by narozdiel od zvyšku telesnej schránky, ktorá by chcela stihnúť vlak rada ešte chvíľu zostala v blízkosti cieľa a vychutnávala si tú atmosféru. Vždy keď sa ju pokúsim skrčiť do auta, dostávam kvalitný kŕč a vystieram ju von. Amputácia sa mi v tejto fáze života nezdá byť vhodná, jej osamostatnenie sa teda nateraz zavrhujem a po niekoľkých opakovaných neúspešných pokusoch narvať ju do auta po dobrom ju pacifikujem nejakým tekutým magnéziom, ktoré zaberá do pár sekúnd po vypití takže odchádzame.

Cestou k Michalovmu bytu sa rozprší veľmi výdatne a mne je úprimne ľúto tých, čo sa ešte trápia na trati a nemajú radi živly. Pri vystupovaní z auta sa do mňa dáva kvalitná zimnica. Ruky sa mi trasú tak, že sa Tomáš po niekoľkých mojich neúspešných pokusoch zasunúť kľúč do dverí uisťuje, či sme pri správnom vchode, po chvíli sa už ale lúčime a pár minút na to sa mi už slzy šťastia tisnú do očú pod prúdom teplej vody v sprche.

ľudkovia čo so mnou beháte: Ďakujem, že vás to so mnou ešte baví a sľubujem, že prekypujúc vďakou, budem vás otravovať aj naďalej, až kým vás to baviť neprestane. Špeciálne mi hlava neberie ochotu Tomáša, trápiť sa so mnou na pretekoch a kaziť si svoje fantastické bežecké štatistiky. Veď len pozrite, tie maratóny, ktoré sme bežali spolu isto ľahko identifikujete. :) Veľmi si to vážim... Dovidenia v Bystrici.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles