Môj najľahší maratón

Tak veru, tak. Teplo bolo, slnko pripekalo, no nevytrápil som sa.

Do Bratislavy cestujem v sobotu podvečer, aby som sa stihol pohodlne vyspať. Aj tento rok spím u Michala a výber štartovacích balíčkov zariadil spolubežec Mišo (Michal!=Mišo, sú to dvaja ľudia) ešte poobede, takže okrem večere a sledovania povolebného štúdia nemám žiadne povinnosti. Michal nie je doma a príde v noci. Mám sa vraj upratať do zadnej izby, aby ma nezobudil. Voľby sledujem do pol noci a v čase, keď je definitívne rozhodnuté vypínam. Cestou do kúpeľne zisťujem, že Michal je už doma, takže rečníme do štvrť na 3. Toľko teda k tomu pohodlnému vyspatiu. Ale nič, veď čoskoro príde čas, keď budem na 4 a pol hodinky spánku naozaj spomínať ako na nadmieru pohodlia.

Mišo s Tomášom prichádzajú okolo ôsmej a vezieme sa k benzínke neďaleko od Eurovei, aby sme sa po dobehnutí mohli dostať preč aj v prípade uzáver. Bežať budem s Mišom, pretože spolu budeme bežať aj o 2 týždne a to už chceme mať vychytané všetko, čo sa po rokoch spoločného nebehania vychytať dá. Navyše má byť teplo a viem, že hoci mám vcelku nabehané, Tomáš je bežecky úplne inde ako ja a navyše mojim cieľom nie je zničiť sa 2 týždne pred BBBU viac ako je rozumné. Aj tento rok stíhame predštartovú kávu v Starbuckse a aj tento rok prichádzame do koridoru len niekoľko minút pred štartom.

Sme v prvej vlne a rozbeh je veľmi pozvoľný. Na začiatku je s nami aj Tomáš, plánuje sa odpojiť len čo sa štartové pole trochu rozťahá. Pri štarte zabúdam spustiť meranie na hodinkách a zisťujem to dodatočne, až keď sú podozrivo dlho ticho. Michal sa teší, lebo moje hodinky neznáša (čas od času pípajú a rečnia), tak ich dodatočne spúšťam na druhom km, aby sme to v tom živote nemali úplne ľahké, ale hlavne, aby som mal trochu prehľad o tom, ako veľmi sme leniví. ;) Bežíme veľmi zľahka. Ani “prepaľovacie” kilometre (to sú tie, ktoré s Mišom vždy bežíme rýchlejšie ako je to na maratóne rozumné, pretože nás to baví) nie sú na môj vkus rýchle (niekde okolo 5:30/km), ale dnes naozaj nie je cieľom bežať rýchlo, skôr azda vytrvalo, skrátka len zbierať kilometre.

Netrvá dlho a začínam registrovať, že Miša ťahám. Viditeľne spomaľuje, potvrdzujú to aj hodinky. Teplota pozvoľna stúpa, vietor, ktorý nás ochladzoval počas prvej hodinky takisto zdá sa slabne. Snažíme sa piť na každej občerstvovačke, bežíme ale naozaj úsporne, takže stále nemám pocit prílišného tepla. Pol maratón stíhame za necelé 2 hodiny. Tesne pred koncom kola Stretáme Paliho s vodičom. Prehodíme pár slov, hoci Pali už podľa Miša na pohľad moc nemá chuť nič prehadzovať a zrejme sa teší, že je takmer “doma". Pokrikovaním ho teda vyprevadíme a zľahka vbiehame do druhej polovice.

Mišo konštatuje, že tá bude ťažká. Ja sa mám stále podstatne lepšie, ako si zaslúžim. Zľahka klušeme, Mišo pod chvíľou prechádza do kroku, ja vtedy drobčím na mieste, aby som doprial nohám to, čo od tréningového dlhého behu očakávajú. Za tridsiatym kilometrom mi ponúka možnosť nájsť mi vodiča, aby som si zabehal, pokiaľ sa však hýbeme, tak chcem zostať s ním. Vytrvám cca do 34. kilometra, tu mi Mišo počas jednej zo sedacích prestávok pristaví Ondreja (formálne sme sa zoznámili tuším o 3 km neskôr ;)). Ten je najprv trochu v rozpakoch, ubezpečujem ho ale, že ak by nedostatok mojich snáh mal kolidovať s jeho ambíciami v cieli, tak ma môže nechať kdekoľvek na viditeľnom mieste a pokračovať sám.

Dávam mu teda veľmi stručné teoretické inštrukcie a takmer okamžite sa púšťame do praktického nácviku spoločného behu. Moje obavy, či sa mi budú dať po tých kilometroch drobčenia seriózne natiahnuť zlenivené stuhnuté nohy sa ukázali byť neopodstatnené. Rozbiehame sa celkom slušne. Po chvíľke sa zdá, že Ondrej už má nejaké limity, tak ho uisťujem, že ja som len pasažier a tempo behu určuje on. Naším prvoradým cieľom je dobehnúť tak, aby boli posledné kilometre tohoto dobrodružstva pokiaľ možno v súlade s jeho plánmi. Jemne teda zvoľníme a pod chvíľou beh prekladáme kratučkými chodeckými prestávkami. Z počiatku debatujeme, zdá sa však, že mu pri rečnení trochu nestačí dych a rozumne sa rozhodne všetok investovať do behu, takže viac - menej mlčíme. Ondro už má zdá sa niečoho v tento pekný slnečný deň plné zuby, pretože tu i tam zľahka kľaje. Vedie ho k tomu napríklad fakt, že ten most, ktorý vidí je ešte strašne ďaleko a podobné malichernosti ;)).

Pred sadom Janka Kráľa premýšľame nad tým, že ak by sme sa posnažili, tak by sme mohli stihnúť jeho osobák. Krátko na to mi dochádza, že som ho uviedol do omylu, lebo som zabudol na chýbajúcich prvých 10 minút v čase, ktorý mi ukazujú hodinky, zvýšené tempo však napriek tomu držíme. Vychutnávam si posledné kilometre a uvedomujem si, že ľahší maratón som ešte nebežal. Na moste zrýchľujeme, zbeh si vychutnávam, nemáme už žiadny dôvod spomaľovať. Posledné stovky metrov bežíme unaveným šprintom, na konci mi trochu chýba informácia, kedy začína posledná dvojstovka, ktorú si zvyčajne špeciálne vychutnávam. Dobiehame v pohode, ja s pocitom, že ak by som trochu vytriasol nohy a doplnil nejaké minerály, tak by som mohol pokračovať. Čas patrí bez debát medzi moje najhoršie, napriek tomu som spokojný.

V cieli si preberáme medaily, lúčime sa s Ondrejom navzájom si ďakujúc. To že mám za čo ja je úplne zrejmé, on vraví, že ak by bežal sám, asi by nemal motiváciu bežať posledných 8 km tak, ako sme ich bežali spolu. Opäť sa teda ocitám v situácii, že som mohol niekoho “potiahnuť” do cieľa a prispieť k jeho zlepšeniu. Stalo sa mi to už aj v minulosti a som rád, že som mal opäť tú možnosť.

Mišo dobieha 9 minút po nás. Chvíľu posedíme a poberáme sa pešo na autobusku. Odtiaľ na vlakovú a lúčime sa pred Michalovým bytom. U Michala absolvujem sprchu, čaj a výborný croissant a idem na vlak domov.

Vo vlaku debatím s pani, ktorej neter je vášnivá bežkyňa. Vraví, že aj včera bežala nejaký 120 km dlhý beh, tak mi napadá, či náhodou nebola na ultra lanovke a doma podľa pomerne neštandardného krstného mena (zapamätal som si ho vďaka tej neštandardnosti) zisťujem, že v skutku, bola a skončila druhá medzi ženami.

Čo by to bol za beh, ak by som dnes pri našej železničnej stanici nestretol nejaký pozoruhodný zjav. Solídne nadratý pánko (ťažký jazyk, zastrené sykavky, zrejme v dôsledku chýbajúcich predných zubov) mi ponúkol pomoc a po tom, ako som s vďakou odmietol, upovedomil ma, že je bezdomovec (20 rokov). Čakal som, kedy príde s požiadavkou na nejaké drobné a bolo mi ho ľúto, lebo všetky inštitúcie na okolí, do ktorých v takýchto prípadoch “ideme kúpiť niečo jesť” už boli zavreté, s touto požiadavkou však neprišiel. Po tom, ako ma s nádychom sĺz v očiach informoval, že mu umrel brat, dozvedel som sa, že je veriaci a že sa modlí takto:... Následne som si vypočul celý Otče náš (bez úvodného prežehnania), Zdravas, záverečné prežehnanie a pochvalu Ježiša krista. Ach, keby tak vedel, s kým som tu debatoval pred dvoma týždňami (pozri koniec textu), ja to tu už hádam začnem nazývať pútnické miesto. Na dôvažok sa dozvedám, že aktuálne je na ceste do Žiliny s cieľom pomodliť sa tam a že síce pije, fajčí a je hriešnik ale pán to všetko vidí, aj panenka Mária to všetko vidí a že on sa pomodlí. Do jeho smiechu (opilecký, so zapojenými hlasivkami v jemne distorzívnom režime, pľúca plné hlienov) prichádza môj spoj a tak sa v chvate lúčime a odchádzam domov.

Na začiatok tohoto roku budem rád spomínať. Po dlhšej dobe som vo forme a teším sa na sezónu. K Andrejovi, ktorý so mnou behá tréningové behy už viac ako rok sa tento rok pridala Veronika (teším sa a želám jej so mnou veľa trpezlivosti). Nahradila Luciu, ktorá si našla full-time prácu a spoločné behanie sme z pochopiteľných dôvodov prestali stíhať. Za Viac ako 5 rokov, počas ktorých sa so mnou Lucka trápila ma sprevádzala (zväčša na bicykli, čas od času behom) na 5406 tréningových kilometroch, čo si veľmi vážim a ďakujem.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles