ČSOB polmaratón 1. Apríl

A yeah. Môj prvý polmaratón. Teda aspoň oficiálny. Cca pred rokom a pol som už raz bežal 20 km. Vtedy to bolo v zime po snehu a ľade, a zdá sa mi, že to nebolo celkom 20 km. Na ten tohoročný som sa nijak špeciálne nepripravoval, lebo som nevedel že ho budem mať s kým bežať. V zime som ale chodieval u nás v paneláku behať do schodov a keď mi spoluchodec na stovkách mišo počas leteckej stovky spomenul týždeň pred behom, že chce bežať, nemohol som odolať. I keď pravda, keď mi o tom hovoril, mal som práve plné zuby chôdzea čoho koľvek iného, pri čom treba používať nohy.

Po stovke (prešiel som len 81 km) som si teda doprial na ôsme poschodie na ktorom bývam cestu výťahom (mimochodom prvú tento rok) aby som sa akože začal čo najskôr regenerovať (niekedy sú výhovorky fajn vec).

Stovka sa mi trochu zle dospávala, v stredu som sa však bol prebehnúť s mojim novím vodičom Peťom, pretože on by rád na národný beh a zatiaľ toho veľa nenabehal. Dali sme si 10 km veľmi voľným tempom a potom som sa do nedele už len flákal.

Trošku nepríjemný sa mi zdal byť fakt, že s mišom som ešte nikdy nebežal, ale zhodli sme sa že “nejak bude” a v piatok som nás bol zaregistrovať. Dostali sme malé batôžky s kopou spamu (časopisy, zľavové kupóny,...) ale aj so štartovým číslom a čipom na meranie času. Čip (mimochodom RFID) je drobná vecička na popruhu ktorým si ho bežec upevňuje na pravý členok.

Zo soboty na nedeľu sa mi dosť zle spalo, pretože som sa nevedel dočkať rána. Ráno svietilo slnko ale fúkal vietor. Bolo cca 6 stupňov, tak som sa rozhodol, že pobežím v kraťasoch a tričku veriac, že bude slnko aspoň trošku hriať. S mišom sme sa stretli na mieste štartu (evrovea) krátko po deviatej.

V šatni som sa zbavil všetkých nepotrebných zvrškov a išli sme sa rozbehať. Už pri rozbehaní mi bolo jasné, že s mišom nebudeme tak zladení ako s ostrielanými vodičmi, ale najhoršie to nebolo.

Na štart sme prišli cca 5 minút pred štartom a zaradili sme sa do koridoru označeného časom 3:45. Štartové pole bolo rozdelené na koridory, ktoré boli označené maratónskymi časmi a bežci sa zaraďovali do koridorov, na ktoré si trúfali.

Celkom príjemné bolo to, že na štarte tentokrát nerevala hudba, ani rev moderátora ktorý odpočítaval štart nebol neznesiteľný.

Vybehli sme presne o desiatej. Zo začiatku sa pravda dalo len kráčať, pretože na štarte bolo čosi vyše 3000 bežcov a takému davu chvýľu trvá, kým sa rozhýbe.

Postupne sme prešli do ľahkého behu a potom sme zrýchlili do konfortu. Presnejšie do môjho konfortu. Už na začiatku bolo jasné, že mišo dokáže bežať rýchlejšie. Zo začiatku sme bežali cca 13 km za hodinu, ja som si však nebol istý, ako rýchlo si môžem dovoliť bežať, aby som dobehol celých 21 km. Celý beh som pre to bežal s rešpektom.

Z počiatku sme bežali pomerne natesno, dav sa však postupne rozťahal a mi sme mali stále viac miesta na predbiehanie. Okolo trate bolo počuť rapkáče a pokrikujúcich ľudí. Zatiaľ sme bežali v závetrí, takže ani zima nebola.

Dosť veľký problém pre mňa bola ale koordinácia. S mišom niesme zladení a bolo to cítiť. Neustále som sa snažil nastaviť svoj krok na jeho, pri behu však robím kratšie kroky čo sa teraz ukázala byť nevýhoda. Počas behu si sľubujem, že pri tréningoch s rýchlejšími bežcami (najmä asi s Ivkou na bicykli) sa budem snažiť naťahovať krok.

Po prvý krát sme využili občerstvovaciu stanicu na piatom kylometry. Išlo o pár stolíkov s pohármi s jontovými nápojmi, vodou a neviem čím všetkým. My sme pili len vodu, ktorú sme si zobrali v polobehu, aby sme hneď po dopití mohli prepnúť do pôvodného tempa.

Občerstvovačky boli ľahko rozpoznateľné aj pre slepca, pretože bežci pri nich odhadzovali na zem prázdne poháre (mimochodom, dosť ťažko sa mi to robilo, na prvej som sa pýtal miša na kôš;)).

Krátko po občerstvovačke sa nám rozviazala vodiaca gumička. Chvíľu som sa teda držal Miša za plece a on sa pokúšal gumičku zviazať. Mal však ešte trochu skrehnuté prsty, takže to dajakú minútku trvalo.

Potom kylometre utešene ubiehali, čas od času sme sa trochu plietli pod nohy iným bežcom, vždy sa to však zaobyšlo bez “útokov".

desiaty kylometer bol pre nás opäť občerstvovací. Okrem vody sme si tentokrát dopriali aj banán. Prihodila sa však pomerne nepríjemná vec. Stratili sme vodiacu gumičku. Pred občerstvovačkou sme sa dohodli, že si ju mišo nechá na ruke (ja som ju mal na prste, on na celej ruke, preto bolo pre mňa jednoduchšie si ju zvliecť) aby mohol z občerstvovacích stolíkov “uchmatnúť” banány a vodu a aby sme mohli hneď pokračovať. Gumička sa mu však nenápadne zvliekla z ruky a zistil to až keď sme chceli po zjedení banánov opäť zrýchliť. Opäť som sa teda držal za plece. Mišo si vyvliekol z nohavíc šnúrku a tak sme ďalej bežali spojení ružovou šnúrkou (jasné, jeden z povzbudzujúcich divákov spomínal vosk... ja asi fakt začnem nosiť ceduľu “slepý bežec” alebo čo).

Neskôr sme už však bežali po hrádzi. Začalo mierne pršať, dokonca snežiť a vetrík tu bol naozaj citeľný. Zhodli sme sa, že v týchto miestach by sme zniesli aj dlhý rukáv. Strata gumičky sa čoskoro ukázala byť výhodov. Šnúrka bola podstatne dlhšia a preto nebolo nutné sa dokonale synchronizovať. Bežalo sa mi zatiaľ dobre, i keď som si uvedomoval, že sa čo do počtu kylometrov blížim do nepreskúmaných hladín. v poslednej dobe som behával okolo 8 kylometrov, len v stredu pred behom 10. 12 som bežal naposledy niekedy v novembry. Nohy sú ale vďaka stovkám na všeličo zvyknuté, a tak sa ešte tvária celkom spokojne aj na tretej nami využitej občerstvovačke na pätnástom kylometry.

Na začiatku som sľúbil mišovi, že po 15. km skúsime zrýchliť, stále som však nevedel či si to môžem dovoliť. S odstupom času si uvedomujem, že som sa zrýchlenia bál, pretože som chcel hlavne dobehnúť. CCA od 18 kylometra začal čas ubiehať akosi pomaly. Navyše sme bežali cez staré mesto, kde bol pomerne hnusný povrch. Rozkývané kocky (mačacie hlavy) zvyšovali pravdepodobnosť vyvrtnutia členku, nič také sa však našťastie nestalo. 500 metrov pred cieľom zrýchľujeme, ja mám ale úplne tuhé nohy, takže o veľkom zrýchlení hovoriť nemožno.

Do cieľa dobiehame po jednej hodine a 52 minútach. S časom som spokojný. Dúfal som, ťže to stihneme do dvoch hodín, v záchvatoch optimizmu som si predstavoval čas okolo 1:55 a v krátkych pomynutiach mysle pod 1:50. Spolu s nami dobieha chalan ktorý nám v cieli vraví, že celú dobu bežal našim tempom a že je spokojný. Odovzdávame čipy a ideme sa občerstviť.

Dnes som určite zabehol najdlhší beh aký som kedy bežal. Teším sa, že zabehnúť 21 kylometrov nieje ťažké a verím, že do jesene sa pripravím na celý maratón.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles