- Written by Peter
- July 21st, 2011
- About Chôdza
Moja tohoročná dovolenka
Vo všeobecnosti o sebe môžem povedať, že nemám rád dovolenky. Aspoň nie také, aké si pravdepodobne väčšina ľudí predstaví ak je reč o letnej dovolenke. Nemám rád hlivenie pri mori, pretože je tam príliš teplo a nič sa tam nedeje. Nemám rád chodenie po pamätihodnostiach, pretože mi to hovorí len veľmi málo. Pravdepodobne nie preto že nevidím, lebo mám mnohých známich ktorí nevidia a napriek tomu si vedia výklad o starom kostole, alebo vychádzku po meste so sprievodcom vychutnať. Toto leto sa však udialo niečo, čo medzi mojimi letnými zážitkami nemá konkurenciu.
Prvý mail o možnosti vyskúšať prejsť naprieč slovenskom cez hory sme si s kuchárom (vlastným menom nechcel byť menovaný ani v denníku) vymenili niekedy vo februáry. Začať sme plánovali v dukelskom priesmiku a po červenej značke sme sa chceli dostať na hrad Devín. Celková dĺžka tejto trasy je 750 kylometrov. Už vtedy sme vedeli, že budeme mať na prechod málo času. Nakoniec sa to vyvŕbilo tak, že sa mi v práci podarilo “vyhandrkovať” 18 dní, kuchár mal však len 16 s možnosťou predĺženia, ak bude všetko vo firme fungovať ako má.
Ešte pred samotnou akciou sme absolvovali dve dlhšie “prechádzky” aby sme si vyskúšali rrôzne techniky chôdze, ktoré nás budú na dlhých cestách čo najmenej unavovať. S kuchárom máme spolu nachodené už hádam aj tisíce kylometrov a ja môžem s istotou povedať, že nemám lepšieho sprievodcu po horách. Napriek tomu sme neskôr zistili, že na takých dlhých pochodoch ako smeabsolvovali v lete sa vynorili technické problémy súvisiace so sprevádzaním.
Do priesmiku sme sa zaviezli autom 24. júna. Dorazili sme tam neskoro večer a vonku už bolo príliš málo svetla na to, aby sme boli schopní nájsť si na spanie nejaké dobre kryté miesto. Spali sme teda rovno pod pamätníkom hrdinov snp. Vnoci jemne pršalo čo nás ale vôbec nerušilo. V prvý deň sa nám podarilo vstať o piatej ako sme plánovali a o šiestej sme už boli na ceste. Náš plán bol každý deň vstávať tak ako v prvý deň. Dopoludňajší “kráčací” blok mal trvať do jedenástej až dvanástej, potom sme trávili cca dve hodiny obedovaním a odpočinkom a potom nasledoval popoludňajší blok ktorý nikdy netrval dlhšie ako do 21:00. Po večeri sme sa najneskôr o desiatej ukladali spať.
O počasí možno vo všeobecnosti povedať, že nám vôbec nevyšlo. Pršalo takmer vodne vnoci. Pravdu povediac som sa pred pochodom trochu obával, ako sa mi bude kráčať v daždi. Na moknutie sme si ale veľmi rýchlo zvykli. Boli sme samozrejme pripravení na to, že bude pršať, a tak sme mali potrebnú výbavu. Najhoršie asi bolo, že oblečenie nemalo kedy uschnúť. Sušili sme ho vnoci v spacákoch, čo sa ukázalo ako veľmi efektívny spôsob, alebo na rozpálených kameňoch pri ohni. Vysušiť topánky bolo ešte ťažšie.
Nocľahy nám výrazne komplikoval neustály dážď. Každú noc sme sa snažili tráviť pod nejakým prístreškom, ktorý by nás ochránil aspoň pred priamim dažďom. Spávali sme napríklad v altánkoch, na verandách zavretých horských chát, jednu noc sme dokonca spali vo vchode do kostola. Stan sme sa rozhodli nebrať, pretože je zbytočne ťažký a mi sme nechceli batohy ťažšie ako 12 kylogramov.
Stravu sme vždy nakupovali na najbližšie 2 alebo 3 dni, pretože sme vedeli, že budeme prechádzať cez mestá a dediny, kde bude možné nakupovať. Aj oblečenia sme si brali len minimálne množstvo, pretože sme vedeli, že prať budeme môcť v potokoch takmer každý deň ak by bolo treba.
Techniku chôdze sme používali rovnakú, ako na diaľkových pochodoch. Vždy keď sa dalo, tak som šiel vedľa kuchára a zľahka som sa dotýkal jeho pleca alebo batoha. Po zúžených miestach sme kráčali za seboua v prípade že bolo potrebné kľučkovať medzi skalami, alebo kalužami, používali sme ako nástroj na vodenie slepeckú palicu, ktorú sme držali každý za jeden koniec. Na túto príležitosť som si kúpil jednodielnu (neskladaciu) palicu čo sa ukázala byť výborná voľba. Ak som však používal palicu ako “vodiaci” nástroj, nemal som možnosť pozerať sa pod nohy. Chvýľu sme skúšali používať na vodenie drúk ktorý som držal v ľavej ruke a pravou som si obzeral terén, toto však bolo veľmi zdlhavé a hlavne som pri takejto chôdzi nemal pocit istoty. Veľmi problematické boli polomy. Išlo o niekedy aj pomerne dlhé úseky cesty, zatarasené pováľanými stromami, ktoré bolo treba v tom lepšom prípade obchádzať a v horšom preliezať. Tie nám vždy ukrajovali veľa z času určeného na chôdzu. Nikdy to nebolo fyzicky ťažké, na preliezanie pováľaných stromov je však treba množstvo trpezlivosti.
Svoju púť som musel definitívne ukončiť v ôsmy deň kráčania. Pravdepodobne v dôsledku neustáleho zlého našľapovania sa mi na pravej nohe presilil a zapálil svalový úpon a v osmy deň som s tou nohou už nedokázal kráčať dolu kopcom. Kuchár pokračoval ešte ďalší týždeň. Mne sa podarilo prejsť 240 kylometrov a samozrejme vôbec nebolo ľahké kuchára opustiť. Týždeň ktorý som strávil kráčajúc v horách obklopený tichom a pokojom považujem zatiaľ za to najlepšie čo som počas letných dní podnikol. Už teraz premýšľam, koho nahovorím na budúci rok, aby som sa mohol pokúsiť znovu. Budem dúfať že bude menej pršať. Pretože potom bude menej mokrých koreňov a skál a teda aj menej pokĺznutí a preťažovania tých šliach na nohe, ktorých existenciu si vidiaci turisti pravdepodobne ani neuvedomujú. Možno sa mi podarí ukecať viacerých ľudí a budem môcť ísť každý úsek s niekým iným. V robote to skúsim uhrať tak, aby som mal na to aspoň 25 dní a potom by to mohlo byť reálne. A doma budem trénovať. Po byte rozhádžem mokré korene a skaly a každý deň si párkrát vyvrtnem členok. :-)
Do teraz som si myslel, že som so svojou slepotou úplne vyrovnaný. Po tomto lete však trochu pochybujem. Pretože možnosť vybrať sa sám do hôr a stráviť tam niekoľko dní úplne bez ľudí nemám. A po tomto lete viem, aké to je byť takmer sám. Zdá sa mi, že by mi možnosť občas sa na pár dní stratiť, vniesla do života nový rozmer. Možno by som to robil pričasto a bol by som považovaný za čudáka. Ano viem, je to malichernosť. Mal som už možnosť robiť asistenta vozičkárovi a uvedomujem si, že v porovnaní s jeho túžbami sú tie moje dosť smiešne. Ale smiešne sa môžu zdať len pre to, že sa na ne pozeráme našimi očami v jeho tele. Na tomto výlete som si uvedomil, že každý máme svoju optiku a mierku na problémy a túžby a povzdychnutia typu “ja sa sťažujem, ale aké ťažké to máte vy keď nevidíte” ktorými nás občas zahŕňajú vidiaci, definitívne považujem za klišé.
Počas príprav na akciu aj samotného putovania sme si písali denník. V prípade, že by ste chceli podobnú akciu niekedy z nejakého dôvodu podniknúť (informácia pre tých čo túžia po chudnutí, ja som počas siedmych dní prišiel o 4 kg váhy), nahliadnite doňho, alebo do denníkov iných chodcov, ktorí túto cestu uspešne absolvovali. Na takejto ceste je dôležité optimálne zbalený batoh, vhodná výstroj, ale aj skúsenosti tých čo ju prešli, medzi ktorých sa mi s kuchárom neradíme.
