100 KM po Dunaji

Intro

Už si ani nepamätám, kedy som prvý krát počul o tomto kúzelnom podujatí, no prinajmenšom posledné 3 roky som sa tu i tam pokúšal nahovoriť tých známych, o ktorých som vedel, že vedia čo je to pádlovať, aby sme išli opáčiť. Tomáš, s ktorým aktuálne beháme maratóny je vášnivý vodák, no pravda je, že som ho mal zakategorizovaného na divokú vodu, a tak sa mi zdalo, že ak by som ho volal na z hľadiska energetického výdaja možno nie celkom pohodový, no napriek tomu len splav po “krotkom” Dunaji, pravdepodobne by som si koledoval o jednu pádlom. Tak som ho vynechal, aby som sa (pravda už po tom, ako som mal parťákov na splav) dozvedel, že Dunaj je jeho srdcovka a že by som si jednu pádlom zaslúžil za to, že som ho nezavolal. Najčastejšie som v tejto veci otravoval Milana, ktorí žije v Bratislave a raz (zrejme v slabej chvíľke) sa nechal počuť, že on by veru aj šiel. Počas posledných rokov sa naše nezáväzné debatky na tému Dunajská stovka postupne prepracovali z roviny “niekedy by sme mohli", do roviny “no dobre, tak poďme, tento rok je to 25. júna".

Nuž slovo teda dalo slovo a ja som sa začal zamýšľať, či a aký veľký problém môže byť to, že som pádloval naposledy pred 5 rokmi a nikdy nie viac ako 40 km na jeden ťah problém. Zamarilo sa mi, že hádam ani nie. Bolo mi jasné, že to bude bolieť (lebo pokiaľ ide o ruky nemám natrénované), ale takisto som vedel, že mám dosť skúseností so seba týraním na to, aby som vedel, že ak sa ukorigujem psychicky, tak snáď dokážem až do konca pádlovať tak, aby som v lodi nebol len tréningová záťaž. Doteraz mám v pamäti tie krvavé mozole, ktoré som si vyrobil na tej 40 km dlhej jazde, takže som sa zaoberal hľadaním nejakých vhodných rukavíc. V ponuke sú všakovaké, určené špeciálne na pádlovanie, po porade s Milanom som si ale napokon kúpil obyčajné cyklistické, ktoré dokonale splnili účel.

Milan si zase kládol otázku, či budú v jednej lodi jedny funkčné oči dosť. To, že nás na trati čakajú 2 vôbec nie ľahké prenášky sme vedeli a je možné, že Milan tušil aj to, že bude bezpečnejšie, ak bude “perejky” ktoré (podľa jeho názoru) hodno vždy radšej obchádzať vyzerať dvojo bystrých očí. I pridala sa k nám Milanova priateľka Katka. Osoba pôsobiaca pokojným, rozvážnym až bystrozrakým dojmom. Posádku sme teda mali, zostávalo prihlásiť sa a zabezpečiť loď.

V hre bolo Milanovo dvojmiestne kanoe “Indián", ktoré sa netešilo práve dobrej povesti, alebo nejaká rýchlejšia loď, ak sa nám podarí nejakú požičať. Okrem toho, že boli všetky rýchle v okolí rozchytané, považovali sme všetci za nesmierne dôležité aj to, aby sme vrhli trochu lepšie svetlo na už spomenutého Indiána. Zlé jazyky toho neboráka vyhlásili za pomalú loď, ktorá sa niekoľko krát pokúsila o “nemožné” aby vždy a znovu potvrdila, že dôjsť na nej do cieľa dunajskej stovky v limite je za hranicami jej možností.

Čas pred podujatím mi ubiehal akosi rýchlejšie ako to býva zvyčajne pred podobnými aktivitkami na ktoré sa teším. Celkom seriózne mi začalo dochádzať, že už je to tu až v čase, keď už malo zmysel sledovať na meteoblue, aké budeme mať v tú sobotu počasie. A veru, vyzeralo to strhujúco. Prvé predpovede avizovali štart počas búrok a intenzívneho dažďa. Fúkať malo síce od chrbta, čo by nám veľmi pomohlo, ale za to silno, čo by nám pre tvoriace sa veľké vlny až tak pomôcť nemuselo. Dažde sa mali postupne zmierniť a celý deň by malo byť pod mrakom. Táto predpoveď sa však postupne menila a deň pred štartom sa už zdalo, že pravdepodobnosť dažďa je veľmi malá a bude veľa slnka.

Večer pred

Do Bratislavy cestujem už v piatok večer, s plánom prespať u Milana, aby sme zajtra ráno mohli na štart vyraziť už všetci spolu. Vlak je pomerne plný, časť cesty teda stojím, druhú sedím a zvyšok trávim v “krčmovom” vozni. Na stanici ma čakajú Milan s Katkou, postupne sa k nám pripája Rasťo, s ktorým sme plánovali navštíviť Lacinku. Personálu v nej sa zdá sa zapáčil režim, ktorý rozbehli počas covidu, pretože stále fungujú len s okienkovým predajom. Palacinky si teda berieme so sebou a všetci sa poberáme k Milanovi a Katke. Večer trávime debatovaním a následne bavkaním sa s VR headsetom, ktorý mi Milan spomínal už dávnejšie. Líhame si niečo po pol noci s tým, že vstávame o 4:00, aby sme stíhali byť v lodenici okolo 4:30 a krátko po piatej sme mohli štartovať.

Štart a prvé kilometre

Skoré sobotné ráno je zamračené, vzduch vnoci osviežila krátka búrka. Do lodenice meškáme, ale len pár minút. Postupne si vyzdvihneme pádla, absolvujeme krátke intro prednesené usporiadateľom, tí čo chcú pripijú si šampanským a vonku sa rozprší. Indiána vyťahujeme z lodenice kropení slzami Perúnovými. Nevedno, či ich prelieva nad tým, že “zase ten Indián", alebo je to dunenie hromu, ktoré počuť v okolí skôr jeho uznanlivým mrmlaním nad tým, že sa Indián opäť pokúša. Nech už je to akokoľvek, prší pomerne intenzívne a búrka sa zdá sa približuje. Niektorí účastníci sa rozhodujú čakať na koniec dažďa, iní vyrážajú na trať hneď. My sa pridávame k tým druhým. Naloďujeme sa teda (Katka ako háčik, ja v strede a kapitán Milan vzadu) a berúc si k srdcu odporúčania usporiadateľa o tom, že ak to chceme stihnúť v limite, tak sa netreba nikde zdržiavať, jesť treba na lodi a treba vkuse ťahať, okamžite vyrážame.

Zo začiatku sa rútime Dunajom pomerne rýchlo. Voda tu výdatne tečie, môj Atom, ktorý by mal podľa odolnostných parametrov (IP68) zniesť aj trochu viac ako len tréningový pot, slzy a krv hlási, že atakujeme rýchlosť 14 km/h. Postupne podletíme most Lafranconi a nový most, okrem hluku sú zo slepeckého hľadiska krásne zaznamenateľné aj vďaka tomu, že približne na dve sekundy prerušia ten mohutný prúd vody, ktorý sa na nás stále valí z nebies. Okolo 10. kilometra už však tempo opadá a naša rýchlosť padá približne na 10 až 11 kilometrov za hodinu, ktorú si viac - menej udržiavame počas celého dňa.

Počasie je (prinajmenšom z môjho pohľadu) naozaj radostné. Búrka, ktorú bolo ešte nedávno počuť len z diaľky je už zjavne na dostrel. Máme teda počasie, ktoré bolo predpovedané pred týždňom a ja si ho vychutnávam. Mám veľmi rád dážď, nočné búrky chodievam doma pozorovať na balkón, nasávam teda tú fantastickú atmosféru a opieram sa do pádla. Dážď je hustý, ale osviežujúci, vietor fúka od chrbta a dosť nám pomáha. Asi po dvoch hodinách sa dážď začne zmierňovať a my sa trápime v oblasti Danubiany. Rieka je tu veľmi široká, prúd takmer úplne ustal. Mohutný vietor však dosť čerí vodu a vlnky, ktoré na nás dobiedzajú od chrbta sa tu i tam prelievajú ponad golier lode, čo počuteľne dosť znepokojuje Milana. Súc opojený opísanou atmosférou, neprikladám informácii o vode pribúdajúcej v lodi veľkú vážnosť, veď máme vesty, nie? :) Rieka je široká, brehy sú v nedohľadne, Milan vydáva zvuky, svedčiace o námahe. Kormidlovanie zjavne nie je žiadna sranda.

Dážď takmer ustal, na vode sa však začínajú objavovať prvé lode, ktoré ešte trochu viac komplikujú situáciu v oblasti spolužitia s vlnami :). Vodná plocha k prvej prenáške nie je nekonečná a po 20 kilometroch plavby prvý krát prenášame.

Prenášky a za nimi konečne rutina

Prvá prenáška je práve pri spomínanej Danubiane. Vystupujeme teda na ľavý breh a dosť sa trápime pri prenášaní lode. Prenáška je dlhá približne 400 metrov, loď sa nám šmýka v rukách, ruky vysilené od pádlovania prinajmenšom mňa nie celkom poslúchajú. Šťastnejší účastníci majú tzv. kolieska, ktoré môžu podložiť pod loď a tak si prenášku výrazne uľahčiť. Loď je pomerne ťažká, klzká, v snahe uľahčiť si život, priväzujem si ju na popruhy na batohu, čo sa príliš neosvedčuje ;). Pri pohľade do atomu aktuálne vidím, že sme sa tam trápili pol hodiny. Poučenie prvé: na budúce bude vhodné pribaliť si na tento účel nejaký jednoduchý popruh, ktorý bude možné prevliecť do oka lode a rukám odľahčiť nesením konca lode na ramenách.

Po pol hodinke sme teda opäť na vode. Tok je veľmi mierny, ak si teda chceme zachovať rýchlosť aspoň 10 km/h (6 minút na kilometer), musíme sa činiť. Pádlujeme na pohodu. Milan sa trápi pri kormidlovaní, Katka vyzerá perejky a debatujeme. Počasie je stále pomerne veterné, prestalo však pršať a obloha zostala zamračená, čo možno stále považovať za ideálny stav. Teplota sa pozvoľna štverá nad 20 stupňov, pokojnú atmosféru tu i tam naruší nejaký tlačný remorkérik, alebo iná podobná obluda, ktorá vyrobí vlny. Tie si poniektorí užívame, iní tŕpnu, či sa nám podarí vplávať do nich tak, aby nás namiesto prevrátenia len neškodne pohojdali. A približne po 9 kilometroch je tu druhá, teraz už podstatne kratšia prenáška. S odstupom času vidím v logu Atomu, že úsek medzi prenáškami sme trávili pomerne v ležérnom tempe.

Druhá prenáška meria síce len okolo 150 metrov, pri tejto zastávke však napriek tomu trávime 55 minút času. Skôr ako po opätovnom nalodení odrazíme od brehu, stihnem zjesť “predžutý” (rozumej celkom slušne rozmočený dažďovou vodou) dvojkrajec chleba so salámou. V tejto fáze si uvedomujeme, že sme na trati 4 hodiny a stihli sme uraziť len 30 km, takže ak budeme chcieť stihnúť limit, budeme si musieť ďalšie prestávky už robiť výhradne na lodi metódou dvaja pádlujú a tretí je, pije, alebo čokoľvek iné.

Rutinná časť dobrodružstva

Po prenáškach sa dostávame do rutiny. Prvé kilometre sú ešte trochu rozvážne, postupne sa však ustálime na rýchlosti v intervale 11 až 12 kilometrov za hodinu a užívajúc si pokojné počasie, ženieme sa stále bližšie k cieľu. Stále stretávame lode, mieru vážnosti situácie v ktorej sa vďaka nim ocitáme alebo v dohľadnej dobe ocitneme môžeme pomerne ľahko odvodzovať od intenzity, rozmanitosti, expresivity a pestrosti toku slov a všakovakých iných zvukov, ozývajúcich sa od kapitána, zo zadnej časti lode. Pod chvíľou sme intenzívne povzbudzovaní k dramatickému zrýchleniu, aby sme sa vyhli nejakej pereji, ktorú sme uvideli . Jednu z takýchto lahôdok si všimne háčik skôr ako kapitán a oznámi ju s rozvahou a pokojom, s akým by sme oznamovali ak by práve vyšlo slnko (aha, perejka...). O to intenzívnejšie a presvedčivejšie sme však následne povzbudzovaní kapitánom k jej obchádzaniu, chvíľkovo tu atakujeme tempo 4 minúty na kilometer.

Tretie vylodenie na brehu si dopriavame na 58. kilometri, ktorý nám vďaka tomu trvá 20 minút. Pauza je teda veľmi krátka. V tejto fáze už intenzívne svieti slnko a je pomerne teplo. Nejaké búrky boli v okolí Komárna predpovedané aj na popoludnie, pravdepodobnosť ich výskytu však bola veľmi malá. Z logu v atome dodatočne vidím, že sme v tejto fáze stratili rýchlosť. Pohybujeme sa niekde medzi 6 a 7 minút na kilometer. Môže to byť aj tým, že pred medveďovom tečie voda veľmi pomaly. Práve v medveďove si prvý krát uvedomujeme, že vďaka hľadaniu prúdov a vyhýbaniu sa lodiam máme “napádlované” viac, ako zodpovedá kilometrom trasy. Medveďov by mal byť pravdepodobne niekde na 60 kilometri, GPS nám už však ukazuje približne o 6 kilometrov viac.

Toto zistenie nám prinesie do rutinnej časti dňa pomerne veľa zábavy. Uvedomíme si, že vlastne nevieme, ako ďaleko to máme do cieľa a Katka sa podujme zisťovať, ktorý riečny kilometer je cieľ. Nachádzame sa v úseku kde je horší signál a tak sme bez internetu, k informácii o riečnom km sa nám nepodarí dopracovať počas celej plavby. Až v autobuse v cieli sa následne dozvedáme, že informáciu sme mali napísanú na chrbte účastníckeho trička, ktoré sme mali síce každý v lodi, ale nikto na sebe.

Záverečné kilometre

Poslednú a opäť veľmi krátku pauzu si dopriavame na 94. kilometri. Doposiaľ sa nám darilo stále držať tempo pod šiestimi minútami na kilometer, práve na spomenutom 94. kilometri sa mi ale pri naloďovaní vybije Atom a tak budeme musieť posledný úsek absolvovať bez informácií o tempe. Sme už dosť unavení a hoci predpokladáme, že do cieľa by to snáď nemalo byť viac ako 11 kilometrov, nezdá sa nám to už byť málo. Časovo však na tom nie sme zle, ak si udržíme rýchlosť, tak by sme mohli do cieľa doraziť približne o 18:35. Hladina je tu veľmi pokojná, voda takmer netečie, všetko si teda budeme musieť odmakať. Približne od 18 hodiny majú kapitán a háčik v dohľade most v Komárne, pri ktorom by mal byť cieľ. Prvá skupinka ľudí, ktorú kolegovia vidia v diaľke a ktorú všetci považujeme za “našich v cieli” neskôr identifikujeme ako opaľujúcich sa Maďarov, druhá je však už aj z diaľky viditeľne naša. Do cieľa prichádzame o 18:37, po 13 hodinách a dvoch minútach.

Všakovaké radovánky v cieli

Po vylodení sa dozvedáme, že na trati sú okrem nás ešte nejaké kajaky, takže hryzenie svedomia, ktoré sme mali na posledných kilometroch, pretože prichádzame do cieľa o pol hodinky neskôr, ako by sa patrilo považujeme za zabudnuté. V lodenici už čaká mikrobus s prívesom, do ktorého práve nakladajú lode. Postupne prichádzajú chýbajúci účastníci, aktuálne je už niekde na trati iba jeden. Ten však ponechal svoj kajak niekde na brehu rieky a postupne sa do cieľa prepracováva pešo. Spojenie s ním je z rôznych dôvodov pomerne komplikované, náš odchod z Komárna sa neustále odďaľuje. Cesta späť je vo všeobecnosti pomerne komplikovaná a napriek tomu, že do Bratislavy prichádzame napokon až okolo 0:30, sú všetci relatívne pokojní a zmierení s osudom.

Záverom

Bolo to nezabudnuteľné, bolo to skvelé, ak to bude možné, veľmi rád si to zopakujem. Milan s Katkou sa tvárili, že si to radi zopakujú takisto a ak by sme nabudúce zohnali rýchlejšiu loď (prepáč Indián), tak by sme možno mohli stihnúť aj pauzu s normálnym obedom, v jednej z reštík pri Dunaji. Milan, Katka, ďakujem. Parádny deň, budem spomínať, až kým nezabudnem. :)

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles