Medzinárodný maratón mieru 2013

Veselo začalo byť vlastne už v sobotu, keď som sa pobral do Košíc. Plánoval som ísť vlakom o 13:28 z Ružomberka, ale ako inak, vlak meškal. To že vlaky u nás meškajú je už taký normálny štandard. V tomto prípade však vláčik prekvapil. Prvý oznam bol ešte pomerne optimistický. Ujo v rozhlase oznámil, že si počkáme 30 minút. Po tých 30 minútach oznámil, že si v skutočnosti počkáme 60 a po tých 60 pridal ešte 20. Po tých dvadsiatich som začul opodiaľ konštatovať jednu optimistku, že “to dobehne, pôjde rýchlo". Vravím si, ani keby sme si požičali súpravu z Japonska. Ale ak by náhodou mohol dobehnúť, tak... 120, neskôr 140.

Počas môjho čakania sa z čista jasna pristaví Mirka, s ktorou som bol raz behať, alebo ako ona hovorí bežkať. Mám trochu výčitky, lebo som jej sľúbil, že sa ešte ozvem a pôjdeme znovu. Naozaj chcem, veď sme si pri tom bežkaní celkom fajn podebatovali, ale nejak nevydalo, opäť si sľubujem, že to napravím.

Po 145 minútach môjho čakania prichádza ten čo mal ísť o dve hodiny neskôr ako pôvodný plánovaný. Napokon teda meškáme len 15 minút. Isto chápete. :)

Vlak je pomerne plný, ale ja mám narodeniny, tak sa poberám do prvej triedy. Nie, nezvyknem takto oslavovať, to železnice umožňujú cestovať každému v deň narodenín prvou triedou s lístkom do druhej. Mám teda vlastné kupé a aj sprievodca, ktorý mi najprv trochu nepriateľsky oznámi, že mám lístok do druhej triedy mi nakoniec blahoželá k tým narodeninám. ;)

Do košíc prichádzam okolo 18:00 a na stanicu po mňa prichádza michal s Radom, ktorí prišli s Peťou, Peťom a Borisom z Blavi autom. Oni už stihli vyzdvihnúť kľúče od ubytovania (aj tento rok bývame na únii nevidiacich), zaregistrovať nás a vyzdvihnúť nám štartovacie balíčky.

Spolu sa poberáme na pasta party, ktorá je tento krát v starých kasárňach. Každý dostávame za naberačku cestovín s omáčkou (na výber je paradajková a biela).

Po večeri sa chvíľu tmolíme po meste a obzeráme si nejaké veci fungujúce v meste v rámci mesta kultúry. Nahliadneme napríklad do katedrály, kde púta pozornosť pani, ktorá na každého prichádzajúceho pokrikuje “sa pláti, euro sa pláti” a všetci sa pýtajú začo. Ona im vysvetľuje, že ak sa chceli pomodliť, tak mali prísť pred 19:00 lebo po 19:00 sa už platí. Ide o nariadenie z hora, ona naozaj nevie za čo sa platí, ale euro sa platí.

Celkom zaujímavá bola aj stavba z roliek z toaletného papiera, baliacich papierov a všeličoho iného. Kruhová stavba s rozšafne širokým vchodom, v ktorej bolo aj napriek tomu vchodu pomerne teplo.

Napokon sme zapadli do nejakého baru, kde sme stretli pár ďalších bežcov. Tu sa zoznamujem s Marekom, ktorý teraz pracuje v moskve v Googli. Kedysi robil v tyflocentre v prahe, ponúka možnú spoluprácu, som zvedavý či a o čo pôjde.

A už sme na únii. Na izbe sme s Radom, Peťom a Slávom, ktorý tu prespával už aj minulú noc. Mám skladaciu posteľ, s ktorou treba vedieť zaobchádzať. Ak si na ňu len tak mirnix dirnix sadnete, tak sa z plastových držiakov vysunú latky na ktorých spočíva matrac a krásne na plocho dopadnú na železný rám, ktorý je takisto plochý. Systém je naozaj prepracovaný, náraz plochy na plochu je hlučný a ak sa vám zadarí, tak sa postupne v rýchlom slede vyháknu aj 3 laty za sebou a znie to ako krátka dávka zo samopalu.

Tento efekt sa mi celkom slušne podarí 2 krát počas večera a spolubývajúci v oboch prípadoch reagujú veľmi živo, vyjadrujúc nádej, že to nerobí aj pri štandardnom ležaní. Lebo ak by robilo, tak by sme sa mohli dočkať pomerne nepríjemného budíčka.

Nedá mi nevenovať pár riadkov Radovi. Ide o týpka veľmi veselej povahy. Nech vravíte čo koľvek, isto si v každej vete nájde aspon jedno slovo, do ktorého sa možno zadrapiť a vhodne ho vložiť do vety slovne podobnej tej vašej, no s významom na hony vzdialeným. Pre nás, čo ho nestretávame každý deň je to pomerne zábavné. Tento rok k týmto vtípkom ešte pridal aj náhodné napodobňovanie mačky. Ide mu to ale naozaj veľmi dobre (snažím sa to naučiť, zatiaľ sa mi veľmi nedarí), robí to nasávaním vzduchu cez hornú peru pritlačenú na zuby. Po pri tom zvuk moduluje zatváraním pier, znie to naozaj veľmi verne. Vraví, že to teraz robí často a kde koľvek, minule spôsobil paniku vo výťahu, v ktorom slovne podporil názor súcitiaceho spoluobčana, keď prisvedšil, že ano, aj on tú mačku počul (následne ju znovu napodobnil) a povedal, že sa mu zdá, že to ide z hora zo strechy toho výťahu.

A už je ráno. Vstávame o 7:00, aby sme stihli raňajky a všetky predbežecké prípravy.

Z únie odchádzame okolo štvrť na 9. Ideme autom, ktoré nechávame zaparkované neďaleko od štartu. šatne tento krát nevyužijeme, prezliekli sme sa v aute. Chvíľu sa potulujeme po auparku, Stretáme ďalších známych spolubežcov a zrazu je 8 minút do deviatej kedy je štart.

Ten prichádza veľmi nečakane, sme pomerne vzadu, takže výstrel ani nepočujem. Na dnešné disciplíny je prihlásených okolo 6000 bežcov, takže tlačenica prenesmierna. Všetko sa hýbe veľmi pomali, a aj potom ako sa rozbehneme treba stále spomaľovať, vyhýbať sa, alebo zrýchľovať pri predbiehaní.

Je 5 stupňov ale bezvetrie, takže vôbec neľutujem, že som v kraťasoch a tričku, viem že mi čoskoro bude až príliš teplo.

Postupne sa rozbiehame, ale neistý beh trvá strašne dlho. V strehu prestávam byť asi až po 10 kylometroch, keď sa celé štartové pole konečne trochu rozťahá.

Od 17 kylometra začínam cítiť únavu v nohách. Viac menej som čakal, že sa mi nebude bežať tak ako v rajci, lebo som toho za posledné týždne veľa nenabehal. Napriek tomu som ale svojou lenivosťou prekvapený. Do druhého kola vbieham už s núteným optimizmom. To je taký, keď si už beh príliš neužívam a musím vynakladať úsilie na to, aby som príliš nespomaľoval.

Okolo trate je tento rok veľmi veľa ľudí. Pravdepodobne to bude hlavne počasím, ktoré sa tento rok naozaj vydarilo. V druhom kole nám už svieti aj slnko, je cca 12 stupňov.

A nohy bolia a vôbec sa im nechce. A mňa to mrzí, lebo som plánoval zlepšovať čas a už viem, že teraz to nepôjde. Mišo vôbec nehundre, ja začínam robiť zastávky. Niekde okolo 30 kylometra dostávam kvalitný krč do vnútornej strany stehna a potom do svalu vedľa holennej kosti. Taký som ešte nemal, vskutku zvláštny pocit. Chvíľu teda pauzujeme, potom sa rozbiehame.

Niekde okolo 37 kylometra nás predbieha chalan, s ktorým sme sa rozprávali v košiciach pred rokom. Vtedy sa zaprisahal, že maratón viac nepobeží, že chcel len vedieť aké to je a my sme mu hovorili, že na to aby neprišiel nemá. Tváril sa vtedy veľmi presvedšivo. Nejaký zákerák mu 3,5 kylometra pred cieľom povedal, že už len 3 a on potom pri značke 39. kylometer strašne nadával. Tento rok sme si teda len zaspomínali a on potvrdil, že sa naozaj musel vrátiť.

Dnes som naozaj lenivý, pretože nedokážem zrýchliť ani na poslednom kylometri. Do cieľa dobiehame za 4:09 a michalovi potvrdzujem, že chcem tento rok bežať určite ešte jeden maratón. Ponúkol mi to niekde okolo 35 kylometra, tuším ako reakciu na to, keď som sa nahlas čudoval, že nechápem, prečo so mnou (s takým lenivcom) behá. Takže to bude vianočný. Beží sa 21. decembra v žiline, na okruhu okolo nejakej vodnej plochy. Bude to teda aj s byvakom a možno aj kúpaním v ľadovej vodičke. No nekúp to!

Po dobehnutí (najlepšie zabehla Peťa, i keď vraví, tže sa vytrápila, Boris si dnes odbehol svoj prvý maratón a dobehol cca 10 minút po nás) Sa poberáme na úniu a na ceste k autu (inak zaparkované je podstatne ďalej ako ráno ;)) ešte stretávame slečnu s nevidiacim chalanom, ktorých sme stretli aj po maratóne pred rokom. Ani tento rok nebežali, boli však povzbudzovať.

Na únii sa rýchlo balíme, odovzdávame kľúče a ja so Slávkom sa poberáme na vlak (nemešká). Ostatní idú do Blavi autom.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles