Košický maratón 2015 - konečne dobré počasie

V lete som si odbehol 2 maratóny, ktoré sa mi bežať vôbec nechcelo. Ak sa zamýšľate nad tým, prečo som ich teda bežal, tak čítajte pozorne, bude to trochu zložité.

Závisláci to isto poznajú. Sú veci, ktoré človek nechce, no ak môže, tak musí. Neznášam teplo, čo bol dôvod, prečo som fakt nechcel. Hľadal som teda dôvod, prečo bežať nemôžem. Pretože nebežať maratón len preto, že nemám rád teplo sa mi zdá byť dosť slabý dôvod. A tak som si vravel, že veď možno Mišo nebude môcť alebo chcieť a potom už nebudem môcť ani ja (v prípade nás slepcov niet lepšej výhovorky ako “ nemám vodiča") a teda nebudem musieť. Lenže Mišo mohol, ja som bol zdravý a tak som musel a teda aj chcel, pretože nič nie je ťažšie, ako nechcieť ak človek môže ;)). Bežať maratón v teple je s mojou výbavou (som chladomilný človek) “zábava” prenesmierna. O prvom z tých dvoch maratónov som už čosi napísal a o tom druhom sa mi akosi nechcelo. Nuž ale napísal Vilko Novák a opísal to dobre. Ja som sa v Rajci trápil menej ako na Záhorí, aj čas som tam mal zlý, no predsa len o pol hodinky lepší ako môj najhorší.

Vybavovať registráciu na poslednú chvíľu sa zdá sa pre mňa a Miša stáva už tradíciou, no aj tento raz sa dalo na maratón prihlásiť aj na mieste, takže sme mali šťastie a mohli sme bežať.

V Košiciach sme boli opäť (už po štvrtý raz) ubytovaní v perfektných priestoroch tamojšej únie nevidiacich. Tento rok nás bolo menej ako po iné roky, tlupa z Orangeu teraz nebežala, takže na Rada a jeho napodobňovanie mačky a všetky príbehy s tým súvisiace sme len spomínali. Predmaratónsku večeru sme tento krát absolvovali so sympatickou a vcelku zhovorčivou vedúcou Košickej únss, s ktorou sa potom takmer celá naša skupina vybrala obzrieť nejakú uličku v rámci bielej noci. Ja s Mišom sme dali prednosť pivárni (áno, áno, aj ja pivárni, pre abstinentov mali nealko ;)), čo v mojom prípade nebolo až také prekvapivé, no “svetelnú show” si nechcel obzerať ani Michal. Napokon si ju neobzerali ani tí, čo chceli, pretože ju vraj nenašli. :)

Nedeľné ráno nebolo ničím prekvapivé. Ubytovaní sme boli kúsok od štartu, takže sme nepotrebovali šatne, v ktorých býva hlava na hlave. Do štartového koridoru sme sa tento raz dostali akosi priskoro. Atmosféra ako vždy, vyčkávanie na štart je niečo, čo je veľmi ťažké opísať slovami. Ľudia ten čas prežívajú rôzne, niektorí si každú minútu preväzujú šnúrky na topánkach (vraj aby mali istotu, že sa im naozaj nerozviažu), iní každú minútu odbiehajú k toaletám, aby zistili, že rad pred nimi je naozaj beznádejne dlhý a ak sa im predsa len podarí dostať dnu, tak sa tam minútu po návrate na štart poberajú zas. :) Ja si tento čas vychutnávam. Predstavujem si fázy behu, aj s pocitmi únavy ktoré asi budem mať. Počúvam rozhovory okolo, zdravím sa so známymi,...

A konečne štartujeme. Výstrel z pištole počuť aj cez hudobnú aparatúru, aby ho počuli aj tí vzadu. Po štarte sa to ako vždy rozbieha pomaly, no sme pomerne vpredu, takže sa rozbiehame po krátkom čase. Hrajú nám Vivaldiho a ľudia nás ťahajú dopredu ako keby sme boli na poslednom kilometri. Dnes snáď pobežíme rýchlo. Počasie je výborné, slnko bude väčšinou za mrakmi, teším sa. Prvé metre za nami, dav redne natoľko, že sa dá z ľahka bežať, no stále si treba dávať pozor a očakávať, že môžeme kedykoľvek prudko brzdiť. Michal ma vedie tak, aby bol predo mnou voľný priestor, čo však čas od času niekto využije pri predbiehaní. Hneď na začiatku dosť škaredo nakopávam nejakého nešťastníka, ktorý po ospravedlnení vraví, že je to v pohode, ja ale prsty cítim ešte aj pri vbiehaní do druhého kola o viac ako hodinu a trištvrte neskôr, takže chalan bude asi diplomat ;)). Košický maratón má neskutočnú atmosféru. Prebiehame mestom a všade okolo sú ľudia. S Michalom sa zabávame na tom, že my im tu blokujeme dopravu v celom meste a oni nám za to tlieskajú. No ale fakt. Tlieskajú, fandia, trúbia / bubnujú na všetkom na čom sa trúbiť / bubnovať dá a my si musíme dávať pozor, aby sme sa nedali strhnúť a bežali tempom, ktoré nám umožní zašetriť sily do konca. Tento krát neprepaľujeme. Bežíme trochu pomalšie ako 5 minút na kilometer a beží sa veľmi dobre. Prvý okruh je živý, diváci sú prakticky všade, síl je dosť. Na obrátke premýšľam, že druhé kolo už bude pravdepodobne podstatne tichšie, pretože sme tak zvyknutí z iných maratónov, tu to však nie je pravda. Ľudia zostávajú a ťahajú nás ďalej. Do druhého kola vbiehame po jednej hodine a 49 minútach, čo je celkom fajn. Začínam trochu cítiť lýtka, viem ale, že toto ešte určite odoznie a je to pravda. Na bolesť som zabudol a po ďalších 10 minútach behu pozorujem, že sa medzi časom vytratila. Počasie je parádne, bežíme tak, aby som vládal čo najdlhšie bez zastávok. Na maratónoch s dobrým počasím je ťažké odhadnúť, ako rýchlo môže človek bežať, aby sa pri stupňujúcej sa bolesti neprepracoval do štádia, keď je už bolesť ťažko znesiteľná a nohy sa sťahujú v kŕčoch. Ak je teplo, tak je beh menej bolestivý, teda prinajmenšom pre nás, čo nezvládame teplo, pretože prehriaty organizmus rýchly beh nedovolí. To si ale zase treba dávať pozor, aby si žalúdok nezačal myslieť, že jeho obsah je na príťaž, lebo zvracanie je vec sama o sebe nepríjemná, no ak to urobíte v meste na pešej zóne... ;) Na tridsiatom kilometri ma už nohy seriózne bolia, lenže dnes je to v niečom iné. Bolesť síce cítim, no vôbec ma nevyrušuje. Skoro ako keby som ju mal možnosť vnímať, no nebola moja. Uvedomujem si tento stav a celkom sa na ňom zabávam. Vyžaduje si to nejaké sústredenie, takže adresne povzbudzujúce skupinky ma v tomto smere trochu vyrušujú, no na druhej strane sú zdrojom prílevu dočasného optimizmu, ktorý ma núti zrýchľovať a vždy sa do svojho “tranzu” pomerne rýchlo dokážem vrátiť. Obzvlášť silný okamih je na otočke cca 8 km pred cieľom, kde ma Michal vracia do “normálu” lebo ho začínam ťahať, v cieli sme sa zhodli, že boli fakt dobrí, aj on to tam dosť prežíval. Čas ubieha a hoci citeľne spomaľujeme, ubiehajú aj kilometre. Stále to vyzerá na osobák, bolesť z lýtok pozvoľna stúpa vyššie a ja sa stále len prizerám. Cca 3 km pred cieľom predbiehame dvojicu v ktorej pán motivuje spolubežca tým, že treba vydržať už len kilometer a pol, lebo potom pobežíme cez pešiu zónu a tam nás už budú ťahať ľudia. A v skutku. Čoskoro sme tam a Michal navrhuje zrýchlenie. Ja cítim, že pravá noha posiela do centrály žiadosť o povolenie na ´kŕč do modulu hamstring, no tá sa dočasne zamieta, za čo som vďačný. Kŕč je ale na čakačke, bežci ten pocit poznajú. Viem, že ak by som zrýchlil, tak by som sa čoskoro rehotal na zemi s pokrkvanou nohou (pri kŕčoch mi je vždy do smiechu), takže to skúšam veľmi opatrne a držím sa len tak povediac na dostrel. Bolesti nôh sú teraz už úplne zjavne moje, ale ja sa už čvachcem v adrenalíne, takže je to celé pod kontrolou. Posledných 200 metrov sa odvážim zrýchľovať a je to fakt napínavé. Nohu mi krkve až po prebehnutí cieľom a keďže nebežím tak len tak zľahka, tuším to vyšlo priam ideálne. Osobák som si zlepšil len o nejakých 20 sekúnd, čo je fajn, ale minúty by potešili viac. Košičania, ďakujem za skvelú atmosféru, v tomto smere som myslím ešte nič lepšie nezažil a ak bude s kým bežať, tak prídem aj o rok.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles