Stý ročník v Košiciach

Veru, prišiel ten čas. Pred 11 rokmi som v Košiciach bežal svoj prvý maratón a pamätám si, ako som vtedy, bezprostredne po jeho dobehnutí premýšľal, že maratón je ťažký a teda asi nič pre mňa, ale bolo bi fajn bežať tu aspoň stý ročník. Z pocitu, že “to nie je nič pre mňa” som vtedy vytriezvel ešte vo vlaku cestou domov a stý ročník, ktorý sa konal 1. októbra tohoto roku som si zaevidoval ako môj 36. dobehnutý maratón.

To, že bude o účasť na “výročných” Košiciach veľký záujem sme tušili, takže sme sa s Tomášom registrovali pomerne skoro po otvorení registrácie, aby sme potom začiatkom apríla mohli nezávidieť tým, čo to nestihli. Môj plán bol pokúsiť sa v Košiciach zlepšiť si osobák, čo napokon z viacerých dôvodov nevyšlo. Odhliadnuc od toho bol však tento maratón fajn. Prípravu naň som začal po odbehnutí maratónu v Bratislave. Plán bol v rámci časových možností mňa a vodičov (Ďakujem a pozdravujem Andreja a Luciu) nejako štruktúrovane trénovať a pripraviť sa ideálne na čas mierne pod 3:30.

Počas jarných a letných mesiacov sa udialo pár vecí, ktoré sa mi nechcelo dokumentovať, tak sem pridám aspoň zmienku o dunajskej stovke. Prvý raz sme ju absolvovali minulý rok (podrobnosti tu). Tento rok sme mali ľahšiu loď a čas z minulého roku sme zosekali o 90 Minút, čo nám pravda nijak nebránilo skončiť bezkonkurenčne poslední (účasť bola veľmi nízka, prišli len skalní, ktorý trávia na vode každý deň), ale za to pohodlne v limite. Atmosfericky zaujímavý bol aj Bansko Bystrický maratón, ktorému som dal tento rok prednosť pred Trnavskou stovkou. Už vtedy ma ale pri dlhom behaní obmedzovala slabinová hernia, takže som s pocitom znechutenia vzdal. Podujatie to je ale zaujímavé a verím, že sa tam ešte niekedy vrátim a napravím si chuť.

Leto ubehlo ako voda a hoci mi bolo zrejmé, že na osobák nevydá (dlhé behy som sa snažil behať len tak, aby som príliš netrápil tie slabiny), na maratón som sa tešil. Počty prihlásených boli ohromujúce a dalo sa predpokladať, že na trati bude dobrá atmosféra. Formát štartov mal byť podobný ako minulý rok. Teda, maratón bude odštartovaný ako prvý a o 90 minút neskôr sa vydajú na trať pol maratónci. To zrejme udrží pri trati divákov a my, čo sa budeme na trati trápiť 2 kolá budeme môcť čerpať energiu z okolia až do konca, na druhej strane nás v druhom kole spomalí pol maratónsky dav, do ktorého vbehneme a budeme sa musieť prebiť do tempovej hladiny ktorá nám vyhovuje.

A konečne prišiel september. Po návrate z dovolenky v Chorvátsku absolvujem posledný dlhý beh a pripravujem sa na to, že v Košiciach to bude ťažké. Tomáš sa hotuje noc z poslednej septembrovej soboty na prvú októbrovú nedeľu bivakovať za Košicami, ja dávam vzhľadom na volebnú noc, ktorú by som rád sledoval prednosť nejakému interieróvému bývaniu. Najprv plánujem ako zvyčajne prespať doma v Ružomberku a do Košíc cestovať nejakým skorým vlakom, po preštudovaní možností však zisťujem, že ak nechcem vyraziť pred treťou ráno, tak to v súčasnosti nebude možné. Pozerám teda spoje z nejakých okolitých miest, kde mám známych a napokon mi to vychádza na Levoču.

Predmaratónsku noc teda trávim u Michala a Želky. Už cestou k nim mám dočinenie s taxikárom, ktorý voľby evidentne prežíva naozaj intenzívne. Po tom ako ho oboznamujem so svojimi jemne fatalistickými postojmi (pýtal sa) sa uisťujem, či ma naozaj odvezie až do cieľa mojej cesty. Vraví, že je to jeho chlebík, takže áno a v skutku. O pár minút vystupujem pred bytom spomínanej dvojice. Na návšteve je už aj Rasťo, takže je zrejmé, že bude veselo. Počas celého večera debatíme a sledujeme správy. Po desiatej aj volebné štúdio. Opäť raz žasnem, ako dlho dokáže taký kovaný politológ rečniť a nič pri tom nepovedať. :-) Ešte cestou do Levoče mi vyšlo, že by bolo fajn, ak by sa mi podarilo pospať si aspoň 5 hodín, takže navrávajúc si, že počúvať štúdio môžem aj z postele sa pred pol nocou ukladám a do piatich minút štúdio neštúdio zaspávam.

Budík mám nastavený na 5:00 a ako zvyčajne, budím sa 5 minút pred jeho zvonením. V kuchyni už vyčkáva Želka a mňa čaká akurát vychladený pol liter zeleného čaju. Raňajkovať plánujem až vo vlaku do košíc, čaj mi však prichádza veľmi vhod, s vďakou si ho teda vychutnávam a počúvam (vzhľadom na exit polly, ktoré som ešte počul večer) pomerne prekvapivé správy o voľbách. Dostávam varovanie, že taxikár, ktorý ma bude viesť do Spišskej na vlak zrejme výsledkom nebude nadšený a pravdepodobne bude nervózny. Spolu s Michalom ma nabádajú k ostražitosti, ja však po tenkom ľade chodiť viem, takže predpokladám, že to v zdraví prežijem. Hore je už aj Rasťo, takže trochu pomudrujeme a ja odchádzam smer spišská. Želka, Michal ďakujem, bolo s vami fajn, ako vždy.

Cesta taxíkom prebieha hladko. Pánko zhodnotí mentálne kvality národa, vyjadrí obavy nad tým, že sa staneme Ruskou guberniou, zvažuje vyhlásiť občiansku neposlušnosť. Ja len mlčím a počúvam. Tu i tam miernim jeho obavy a mením tému, v princípe sme v zhode. Vlak zo Spišskej odchádza bez meškania. Náhodou si sadám oproti maratóncovi, cestujúcemu rovnako ako ja potrápiť sa do Košíc, debatíme teda o bežeckých radostiach. Má za sebou maratón v Nórsku, na Slovensku toho zatiaľ veľa nepobehal, na Košice sa teší.

Na stanici v Košiciach už čaká spolubežec Tomáš s kamarátom Milanom. Chalani prespali v jednom z dvojice altánkov niekde za mestom. V druhom bola ubytovaná skupinka bezdomovcov, ktorí pri ich príchode už spali. O druhej ráno (vtedy pre zmenu spali Tomáš s Milanom) však skupinka precitla do nepríjemnej reality. Jeden z nich zistil, že mu niekto iný do dna vycedil jeho sklenený prameň nádeje a potešenia. Vlna nevôle, ktorá sa vo forme zvolaní typu “ty si mi všetko vychlastal!” prehnala okolitou prírodou nedala spať ľuďom ani zvieratám. Tomáš s Milanom sú empatický ľudia, jedinec potácajúci sa smerom k ich altánku s baterkou v ruke ich však predsa len zneistil na toľko, že mali potrebu hájiť teritórium. Tomáš teda vyskočil zo spacáku a mohutne kľajúc ("to tak mosíš, aby ci rozumeli") posielal neistého príslušníka susednej svorky kade ľahšie. Ten ho skusmo uistil, že on v tom altánku býva, na čo mu Tomáš vysvetlil, že dnes tu teda býva on, ale zajtra to bude zase voľné. No, chalani mali veselo.

V snahe vyhnúť sa davom v okolí štartu sa do bežeckého prezliekame už na staničných toaletách a nebežecké veci si nechávame v úschovni. V jednej z otvorených kaviarní na stanici absolvujeme tradičnú predbežeckú kávičku a potom sa poberáme na štart. Milan sa plánuje potulovať po meste, náš čas odhadujeme niekde okolo 4 hodín. Plán je bežať tempo okolo 5:10 na km a vydržať čo najdlhšie. Je mi jasné, že do konca to nepôjde, mám však cieľ hlavne dobehnúť a beh si užiť. Tomáš má požičané hodinky, takže tempo by sme mali byť schopní udržiavať.

Štart je euforický ako to býva v Košiciach vždy. Z počiatku klušeme z ľahka, štartujeme však z prvého koridoru, takže o necelé 2 minúty prebiehame cez čipovú bránu. Počasie je zatiaľ príjemné. Je 14 stupňov a slnko viac nesvieti ako svieti. Prvé kilometre sú debatné, tempo sa nám viac menej darí držať. Tu i tam sa zdravíme so známymi, atmosféra okolo trate je fajn. Na trati je nás zatiaľ o čosi viac ako 4500, 90 minút po našom štarte sa však pridá ďalších takmer 6 tisíc pol maratóncov. Košická trať je pohodová aj pokiaľ ide o prevýšenie, kopčeky na trati sú len veľmi mierne, viac ich asi budeme “prežívať” v druhom kole.

Pol maratón stíhame za 1:50, čo znamená, že akurát stíhame štart poslednej vlny pol maratóncov. Štartovú atmosféru si teda vychutnávam druhý raz. Výrazne ale spomaľujeme, neustále sa niekomu vyhýbame, často bežíme po kraji tak, že Tomáš beží po chodníku. Tempo nám pozvoľna padá a v čase, keď je na trati menej husto sa už nedokážem vrátiť k pôvodným 5:10 /km. Od tridsiateho kilometra sa seriózne trápim, dnes mám však hlavu nastavenú tak, že my myšlienky na predčasný koniec ani nenapadnú. Na občerstvovačkách nám chýba kola, ktorá je pre mňa vždy funkčným placebom, takže (bez efektu ;)) nahrádzam jontom. Moje hodinky sa kdesi cestou zbláznili a merajú mi približne o 2 km navyše. Tomášove Garminy sa bláznia vždy po 10 km, tak, že ich musí reštartovať, ale keď fungujú, dá sa s nimi tempo držať celkom dobre. Tu i tam prechádzame do chôdze, na posledných kilometroch ale zatínam zuby a pred cieľom bežíme pomaly len pre to, že je tam príliš husto na dobeh šprintom.

Končíme v čase 4:05:36. S časom nie som spokojný, ale s ohľadom na vyššie spomenuté patálie ho beriem. Je krátko po jednej a ak si švihneme, tak stihneme vlak o 14:00. Chvíľu sa snažíme nájsť Milana, ktorý nás mal čakať v cieli, nakoniec dúfame, že ho stretneme cestou, alebo mu zavoláme po vyzdvihnutí batožín a ponáhľame sa na stanicu. Milana stretáme pri úschovni, berieme si teda batohy, vybavíme čo treba a vlak stíhame.

Tomáš je pripravený skonzumovať v reštauráku všetko, čo tam budú mať a ešte aj niečo navyše, ten však vo vlaku nie je a ani podľa cestovného poriadku nemal byť radený, čo Tomáša deprimuje viac ako moja “lenivosť” na trati. Zalamuje rukami, bedáka, narieka, prosí, hromží a hotuje sa počkať na ďalší vlak. Medzi tým sa však pohneme a tak mení plán a plánuje prestúpiť. Mne sa nechce vôbec a nechystám sa, Milan sa takisto netvári, že umiera od hladu. Overujem, že v ďalšom vlaku (pôjde o hodinu) by mal byť reštaurák radený, Tomášovi ale vravím, že to v súčasnosti až tak veľa neznamená, pretože stretnúť vlak s reštaurákom je v posledných mesiacoch stále viac výnimočné. On však vie svoje. Vlak dobre pozná, aj minule ním išiel a reštaurák tam určite bude. Má tam dokonca “známeho z vedlajšej dzedziny” no, naozaj je hladný. Bavím sa, vraví mi teda, že mi z reštauráku zavolá a povie mi čo všetko si dal. Medzi tým niekoľko krát prichádzame o miesta pretože nemáme miestenky, vždy sa však nájdu voľné niekde inde. Chalani napokon prestupujú v Poprade, aby si zvýšili šancu, že sa niečoho najedia. Ja sa v snahe vyhnúť sa neustálemu presúvaniu z miesta na miesto pri príchode cestujúcich s miestenkami poberám na chodbičku a sadám si na schody.

Dlho tam však nevydržím, pretože empatickej študentke liečebnej pedagogiky nedá pokoj fakt, že sedím na schodoch. Prichádza za mnou, vysvetľuje mi, že takto tu nemôžem sedieť a že vedľa nej je voľné miesto. Idem teda s ňou a prakticky až do Ružomberka potom debatujem so študentom informatiky, ktorý sedí v “štvorke” s voľným miestom pre mňa. Chalan bežal štafetu a vraví, že v budúcnosti behať neplánuje. No veď hej, kto by aj chcel štafetu, ak by bežal maratón, isto by inak hovoril. ;)) Tesne pred tým ako vystúpim z vlaku sa pýta, čo chcem bežať najbližšie a vianočný beh v Žiline (snáď si tam aspoň polku voľne odklušem) si dáva do kalendára s tým, že možno príde. Obom ďakujem za príjemnú debatu a vystupujem.

Stý ročník v Košiciach bol pekným podujatím a hoci som si nezabehol osobák, budem mať na čo spomínať. V dohľadnej dobe ma čaká servisný úkon na telesnej schránke, po ktorom sa budem musieť prinajmenšom mesiac tváriť, že beh nie je aktivita vhodná pre mňa a potom sa začnem pripravovať na podujatie, ktoré mi počarilo v apríli tohoto roku. Budem zbierať kilometre, aby som - ak usporiadateľ dovolí a ak bude s kým bežať - mohol zažiť BBBU. Z opisov účastníkov to vyzerá byť akcia s úchvatnou atmosférou, ponúkajúca možnosť zbehať sa do nepríčetnosti a zažiť pri tom dosiaľ nezažité.

P. S.: Nedá mi neodcitovať tu obsah jednej SMS správy, ktorú som dostal v nedeľný podvečer po príchode domov:

Rad by som sa ti pochvalil na com vsetkom som si pochutnal v restauraku, ale prave som dojedol nejaku kozmonautsku tycinku co som mal mesiac v ruksaku. Este ze som si dal na stanici v poprade kapustnicu a pivovo,lebo z technickych pricin... Sak vies jak to pokracuje...

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles