Lazovka 2013

Tu minulorocnu sme strasne preflakali. Vyrazili sme sice o 06:00, ale cely den sme sa len tak z nohy na nohu presusali a aby toho nebolo dost, tak cca po 60 km som povedal misovi, ze sa mi nechce a tak sme sa zahrabali do listia a prespali sme v lese. Tento rok som si chcel napravit renome a stovku dorazit do ciela a pokial mozno tak behom. Ale...

Je piatok vecer a ja vystupujem z vlaku v piestanoch. Hned ako vychadzam na nastupiste, ujima sa ma panko a pokusa sa ma vpravitdo dveri vedlajsieho vozna. “... teraz trochu dolava... tak a schody hore” “ehm... ako by som vam to... ja som z toho vlaku prave vystupil... :))” to sa uz na tejto story na nastupisti rehoce michal a tak sa nachadzame pomerne rychlo. Chvilu cakame na rasta, ktory ma dorazit z blavi a potom sa uz svorne v trojici poberame do nedalekej restiky, aby sme zpratali pred odchodom autobusu do vrboveho nejake cestoviny.

Do ucilista vo vrbovom prichadzame kratko pred pol desiatou a dostavame kluce od izby na vrchnom poschodi. Prekvapivo ma jednu stenu presklenu a prave tu, ktora susedi s chodbou. Takze ak sa svieti na chodbe, tak sa svieti aj v nasej izbe. chvilku sa tvarime rozpacito, a najviac asi ja (najslepsi) lebo mne jedinemu prekvapivo pri zaspavani - bodaj ten svetlocit parom vzal - svetlo vadi. Napokon si lihame na tri paralelne postele, ktore su subezne s presvetlenou stenou, aby sme boli vsetci rovnako spokojni. Po chvili rasto zisti, ze ak zhasneme na chodbe a zazneme u nas, tak maju ludia na chodbe pocit, ze je tam svetla dost a nebudu zazinat. Na opacnom konci chodby navyse par neoniek svieti, takze snad nezaznu ani po tom ako u nas zhasneme. ;)

Rano je pomerne rozpacite. Budik mam na 04:00 a hned pri jeho zvoneni mi je jasne, ze dnes bude fajn den. Som plny chuti vstavat aj napriek tomu, ze som zaspal po pol noci. Trochu horsie to je ale s michalom a rastom. Michal vecer vravel, ze sa citi na teplotu a zda sa, ze rano to nieje ovela lepsie. Rasto sa vecer stazoval na bolave oko a dnes rozpacito preslapuje na prahu nasej izby, lebo sa snazi oko nakalibrovat na svetlo na chodbe. Po kratkej uvahe sa rozhoduje, ze konci. :) Vlastne nie, rozhodol sa ze radsej ani nezacne a isiel na autobus do blavi. Michal sa vyhrabava z pelecha az po pol piatej a je zjavne, ze nieje vo svojej kozi. Ja medzi tym ranajkujem a chystam sa na start. Vyrazame o 5:10 a hned na zaciatok sa zlahka rozbiehame. Na prvych stupaniach citim v zaludku banan, postupne sa vsak “utrasie” a bezi sa mi dobre. Z pociatku aj michalovi. Ranne kylometre utesene ubiehaju. Vychutnavam si spev prebudzajuceho sa vtactva, vonku je este prijemne chladno, hoci velmi vlhko.

Ranne kylometre su velmi meditativne, nicim nezaujimave a tak si z nich vela nepamatam. Na stupaniach kracame, rovinky a klesania bezime.

Na prvej kontrole (okolo 15 km) sa zastavujeme len velmi kratko, dostavame peciatky, ja konzumujem jednu fitku a pod ho hned dalej. Pozvolna predbiehame skor vyrazivsich chodcov, s niektorimi sa davame na kratko do reci.

Pozvolna si zacinam vsimat, ze michal nebezi ako inokedy. Na rovinkach mam zvycajne pocit, ze ho musim brzdit, behavame cca na mojej aerobnej hranici, dnes sa vsak mam prilis dobre a on nechce zrychlovat. Okolo 30 km je uz jasne, ze s michalom to zdaleka nieje v poriadku. prestavame bezat roviny, bezime uz len klesania a na rovinach ho do behu obcas trochu nahanam. Uvedomujem si vsak, ze nieje v poriadku a zaroven viem, kolko lenivosti v minulosti odtoleroval on mne a tak som trpezlivy a zmierujem sa s kracanim.

Na 40. kylometer (ziva kontrola) prichadzame o 11:15, takze aj napriek tomu, ze nebezime ako zvycajne je cas este celkom dobry. Kontrola ponuka masny chlieb s cibulov, tak si davam 5 vidatne posolenych pol krajcov, na to nejaky orechovo dzemovy pernik a zalievam to kofolou, kavou a cca pol litrom vody. Michal sa rozhoduje, ze si skusi trochu pospat, pretoze mu je zima a vizera to naozaj dost zle. Dohadujeme sa na pol hodinke, on sa vsak nebudi a ja sa rozhodujem, ze ho necham dlhsie. Ved ak by to pomohlo, tak pol hodinovy sklz este nieje ziadna tragedia. Budim ho teda po 70 minutach a vravi ze je fit. Vyrazame o 13:00 a skusmo sa rozbiehame. Michal sa velmi rychlo zadychava, postupne nestaci s dychom skoro ani pri chodzi. Tu ho zacinam presviedsat, ze sa na to treba asi vykaslat. Zatial sa ale tvari, ze kratky kurz masochyzmu mu urcite neublizi a tak ideme dalej.

Viac menej vsak kracame. Teren sa zacina castejsie zdvihat a tak je to viac menej ok, i ked stale plati, ze ideme pomaly. Podstatne pomalsie ako zvycajne, aj do kopcov. Tu stretavame chlapika, ktori sa zdoveruje ze “peter! dorici! vzdy som ta chcel predbehnut!” rozprava mi, ako sa uz neviem ako dlho snazi byt v ciely skor ako ja a nikdy mu to nevychadza. Vraj nechape, preco sa hovori, ze mi sme hendikepovani, ved to vraj on ma hendikep. Najvaaaac ho nastvalo (je to taky trnavak :)) ked minuly rok zamakal na trnavskej stovke a celu cestu ma vraj nevidel. Tak sa tesil v cieli (stihol to za 18 hodin) ze je konecne prvy az kym ma nezahliadol niekde tam postavat. Tak sme mu prezradili, ze sme tam boli uz cca 2 hodiny ale ze dnes ma sancu konecne vyhrat, lebo michal je chory. Viditelne ho to tesi a na komentar jeho kamosa ze to nieje takto fer ak ja mam choreho vodica hovori, ze “na to sa historia pozerat nebudze” :-)) no celkom vesely chlapik. Postupne nam naozaj uteka, michal si opat potrebuje na chvilu lahnut.

na 55 kylometri je opat ziva kontrola a z michala si tam uz utahuju, ze ho bezci vidia viac lezat ako stat. Naozaj mu nieje dobre a opat sa ho pokusam presvedsit, ze sa na to treba vykaslat. Stale sa mu nezda, dokonca na neho posobi velmi pozbudivo, ked na kontrolu prichadza chalan s polo pricetnym vyrazom na tvari. Vraj konecne niekto taky unaveny ako on. Tesi sa ale pomerne kratko, lebo chlapik na kontrole nam oznamuje, ze chalan to dnes bezi uz druhy krat, takze je teraz na 160 km. :-)

70 kylometer (restika na javorine) je uz pre nas pomerne vecerny. Je 18:45 a o pol hodinky zacina hokej. Hned ako prichadzame si michal pyta deku, ktoru okamzite prepoti. stale sa tvari, ze chce ist dalej, az po hodine si meria pulz a zistuje, ze aj napriek tomu, ze 60 minut sedi ma pulz 112. Konecne koncime. Pozerame hokej a pokusame sa zohnat mi noveho spolubezca. Chcel by som pokracovat, citim sa velmi dobre a mam chut bezat. Napokon nachadzame jedneho typka, ktory vsak hovori, ze planuje byt v cieli okolo 8 rano a to znamena, ze bude asi viac stat ako kracat a bezat uz vobec nie. Vzdavam to teda aj ja, i ked ten pocit ze “chvala bohu ze sa nasiel dovod koncit” nemam ani len v najzadnejsom kutiku duse.

Volam segre, ktora je nedaleko na nejakej party a na nase stastie dnes nepije ani ona, ani jej priatel a tak po nas prichadzaju autom a odvazaju nas do vrboveho. Tam sa zlozime na chodbe, pospime si do rana a rano ideme kazdy svojou cestou.

Zaverom uz len konstatujem, ze to bola fajn stovka a som rad, ze michal sa dal nakoniec ukecat na predcasny koniec. Bolo by uplne zbytocne si nejak skaredo ublizit a myslim, ze si dost koledoval. Na buduci rok snad pojdeme znovu a konecne do ciela.

Pokial ide o mna, tak som istym sposobom zlenivel, pretoze sa mi uz nechce kracat. Ta predstava, ze budeme celu noc kracat a usek ktory by som mohol prebehnut v nnajhorsom pripade za 5 hodin by sme kracali cca 12 bola neznesitelna. Nedokazal som sa uz zmobilizovat aby som siel. Radsej by som trpel pri bezcovi pri ktorom by som nestihal, ako toto. :)

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles