Riwerpark nightrun 2010

Vôbec ma neteší že tento text má anglický nadpis. Ak mám byť úprimný, tak anglicizmi v našom jazyku považujem za parazitov a verím že jedného dňa sa všetko na dobré obráti a v slovenských textoch a slovenskej reči budú tieto “nešváry” považované za nešváry. Rovnaký názov ako má tento článok mal aj jeden beh na ktorom som sa nedávno zúčastnil. Išlo o nočný beh ulicami mesta Bratislava.

V tomto texte nechcem písať len o behu ako takom i keď ho mám veľmi rád a dokázal by som o ňom písať veľa. Chcem napísať niečo o behu s vodičom. Niektorí z vás to pravdepodobne poznáte. Zrejme viete, že nevidiaci bežci behajú s vidiacou osobou ktorej sa vraví vodič. Ak bežíte s vodičom, potom bežíte vedľa seba a spojení ste gumičkou ktorú máte každý navlečenú na ruke. Gumička môže mať rôznu dĺžku, každému bežcovi aj každému vodičovi vyhovuje niečo iné. Moja gumička je napríklad pomerne prešpekulovaná pretože behávam s rôznymi vodičmi. Ja sám mám rád gumičku navlečenú na ukazovák ruky a preto mám na nej drobnú slučku ktorá “sedí” na môj ukazovák. Tým sedí myslím to, že je na ňom voľná, nie však taká voľná aby som s ňou mohol stratiť kontakt. Okrem tejto slučky mám na gumičke dve ďalšie. Jedna sa akurát hodí na 2 prsty, pretože jeden z mojich vodičov ju chce mať práve na dvoch prstoch. No a tá posledná sa hodí (áno, jasné kôli ďalšiemu vodičovi) na zápästie.

Ak už ste k svojmu vodičovi pripútaní gumičkou, je potrebné naučiť sa bežať tak, aby boli vaše ruky synchronizované. Teda ak máte vodiča po ľavej ruke, koordinujete beh tak, aby išla do predu vaša ľavá ruka práve vtedy keď jeho pravá. To isté platí o nohách. Ľavá noha ide dopredu vtedy kedy aj ruka.

Zložité? Nuž ako kedy. Niektorí vodiči tento na pohľad komplikovaný proces zvládnu veľmi rýchlo (pomôcť im samozrejme musí aj nevidiaci bežec ktorý synchronizáciu uľahčuje) a niektorí sa zaúčajú aj 20 kylometrov. Je pomerne dôležité, aby boli bežci výškovo podobní, sám som sa však presvedšil že to nieje nevyhnutné. Pri mojich 193 centimetroch je nájdenie podobne vysokého vodiˇča pomerne ťažké, asi rok som ale pravidelne behával s vodičom približne o 10 centimetrov nižším.

Milujem beh. Behávam tak často ako je to možné. Možné je to len vtedy, ak má chuť behať aj vodič a ak sme schopní zosúladiť si časový plán. Minulý rok som napríklad behával aj celú zimu. Po snehu, po ľade, v ukrutných mrazoch a aj o šiestej ráno. Vždy keď sa nám podarilo nájsť si s vodičom ochotným behať aj v takýchto extrémoch spoločné voľno. Možno vás prekvapí že v živote bežca slepca obecného, existuje ešte jedna komplikácia. Najčastejšie chodievam behávať na hrádzu alebo na miesta, kde sú dostatočne široké lesné alebo iné, relatívne rovné cesty. Tam však stretávam ľudí. Uhádnete čo im napadá keď vidia bežať dvoch chlapov spojených gumičkou? Áno, ak hádate tak určite hádate správne. Považujú nás za homosexuálov. Ak mám byť úprimný, tak mi to je jedno, pretože si myslím, že ak by to aj bola pravda, (nieje) tak by do toho nikoho nič nebolo. Len že ich je. Prejavuje sa to rôznymi pokrikmi. Ako som už povedal, ja ich dokážem ignorovať, niektorí moji vodiči však nie. Mal som už aj vodiča ktorý to so mnou práve kôli tomuto vzdal. V súčasnosti pomerne často behávam s Milanom ktorému je to jedno. No... vlastne skoro jedno. “tak. A teraz si o mne jedna kamarátka myslí že som buzerant... a som zvedavý kto všetko sa to dozvie kým to stihnem zastaviť” povedal nedávno pri jednom z našich behov.

Komplikované? Jasné, dosť. Nieje jedno ako jedno. Veď aj ja sa tvárim že mi to je jedno. Ale minule mi tak napadlo, čo urobím, ak sa raz niekomu zazdá, že tých “buzerantov” treba trochu poučiť a hodí napríklad kameň.

Tak ako milujem beh, tak nemám rád masové behy. Ide o behy kde sa stretne veľká skupina ľudí, aby spolu prebehli nejakú vopred určenú trasu a aby na konci dostali diplom alebo niečo podobné. Nikdy doteraz som sa na takom behu nezúčastnil, no povedal som si, že možno treba. Práve pre to, o čom som písal na predchádzajúcich riadkoch. Treba sa ísť občas “prebehnúť” medzi ľudí a možno si časom zvyknú, že to na tej gumičke je slepec a pravdepodobnosť že raz niekto hodí kameňom bude ešte o čosi menšia ako je teraz. No a tak som bol.

Na štarte bolo čosi viac ako 2000 bežcov. Nočný beh mestom meral 7 kylometrov a štart bol pri riwerparku. Všetkých nás nahnali do malého koridoru a čakali sme na štart. Všade okolo revala hudba, všetci trávili čas v miernom pokluse na mieste aby nevychladli. Milan ma “odparkoval” pri kraji koridoru a šiel zháňať naše štartové číslo. Vyzdvihla nám ho jeho priateľka a teraz ju bolo treba nájsť, aby sme sa k nemu dostali. Asi minútu pred štartom sa Milan vrátil bez čísla.

A už netrpezlivo čakáme na štart. Pocity sú zvláštne, to množstvo ľudí je ohurujúce. Na poslednú chvýľu sa prepracovávame viac do stredu (ďalej od okrajov) aby sme nezakopávali o tyče trčiace z bočných zábradlí. Posledných 10 sekúnd pred štartom sa odpočítava. Ozýva sa výstrel zo štartovacej pištole a a ... nič sa nedeje. Dochádza mi že prví už asi bežia, no dav predo mnou sa zatiaľ nerozýbal. Po niekoľkých sekundách sa predsa len dávame do pohybu a kráčame ako na Levočskej pútí. Pozvoľna však zrýchľujeme a popod štartovací oblúk už klušeme. Cesta sa náhle rozširuje a tak zbiehame na trávnik a obiehame. Vo dvojici sa predbieha veľmi ťažko, dostávame sa však z pomedzi pomalšie bežiacich a čoskoro už bežíme prevádzkovou rýchlosťou vhodnou na 7 kylometrový beh. A je to úžasné. Jasné, vnímam že to plní aj vytýčený cieľ. Mnohý ľudia chápu že medzi nimi beží dvojica a informáciu o slepom bežcovi si podávajú do všetkých smerov.Je to však úžasné aj inak. Fascinuje ma ten dav. Počujem rôzne typy behu. Niektoré kroky jednoznačne identifikujú ťažkých “sviatočných” bežcov (tých predbiehame) iné sú zase veľmi ľahké a kým sa nestratia niekde vpredu, presviedšajú ma, že patria kvalitnejším bežcom. Čoskoro obiehame okolo prvého fandiaceho davu. Nový prvok. Atmosféra ktorá na trati vládne sa nedá opísať slovami. Občas kľučkujeme, milan pokrykuje prosbyna bežcov prednami. “1327 prosim trochu doprava” a oni sa uhýňajú. Pri obiehaní ďakujeme a oni sa opäť zaraďujú. postupne dobiehame k mostu apolo. Na mňa začína doliehať únava. Celýdeň som strávil pádlovaním na malom dunaji a hoci sa mi zdalo, že niesom unavený, teraz už viem že som. Bežíme ďalej i keď spomalujeme. Pýtam si spomalenie hoci to pri iných behoch s milanom robiť nikdy nemusím. Mrzí ma to kôli nemu. Zdá sa, že na “pretekoch” sa dokáže vybyčovať. Prebiehame apolo a už sme v petržalke a bežíme po hrádzi. Prepadám sa do seba a bojujem so svojou únavou. Do “sveta” ma vracia ďalší skandujúci dav a k novému mostu dobieham pri zmysloch. Výhýbať sa už takmer nemusíme. Zdá sa, že sme “zakotvili” v rýchlostnej hladine v tom dave, ktorá nám vyhovuje. Nový most prebieham so zaťatými zubami a sme takmer v cieli. Posledný úsek sa šprintovať nedá, pretože je opäť zápcha. Do cieľa teda vklusávame a pretože je náš čip na meranie času niekde na ceste s milanovou priateľkou, odčítavame si čas (31 minút) zo svojich stopiek.

Či a ako veľmi moja účasť splnila cieľ sktorím som na beh šiel neviem. Viem však, že som v takýchto behoch objavil čaro a nabudúce sa opäť rád prebehnem v dave. Už sa teším na silvestrovský beh mostami Bratislavi. Milan o tom ešte nevie, ale verím, že ho na prebehnutie toho 12 kylometrového behu ukecám.

Aha a na záver. Vynoril sa mi jeden poznatok. Nabudúce chcem určite detailne poznať trať. Ideálne by bolo aspon raz si ju pred behom prebehnúť. Napríklad aby som vedel, ako ďaleko je to od konkrétneho orientačného bodu do cieľa. Aby som si mohol záver vychutnať. A aby som sa (nás) nenechal predbehnúť chlapíkom s dýchaním parnej lokomotívy, s ktorým by sme - keby som vedel ako blízko to je do cieľa - pravdepodobne dokázali držať krok.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles