Začiatky v novom meste

Je to už viac ako jeden a pol roka, čo som sa presťahoval. Spolu s manželkou sme sa rozhodli hneď po svadbe opustiť hlavné mesto a pobrať sa niekam kde je chladnejšie, pokojnejšie a pravdu povediac aj lacnejšie pokiaľ ide o bytovú otázku. Rozhodnutie to bolo neľahké, pretože v bratislave som mal prinajmenšom ja pomerne veľa známich, čo sa mi - až kým som si neuvedomil, že ide väčšinou o známich, nie kamarátov, - zdalo byť dosť dôležité. Jedného dňa mi však bolo jasné, že s kamarátmi dokážem zostať v kontakte aj na diaľku. Aj tento text píšem vo vlaku na ceste z Bratislavi, kde som si bol podebatovať s “bývalou šéfkou” a prebehnúť sa s jednou viac menej korešpondenčnou dobrou známou (jasné, dobrá známa je už viac ako známa :)) a kamarátom s ktorím sme ešte v čase keď som v Blave býval zažili kopec zábavy. Občas chodím do blavi prespať na železnú studničku, kamzík alebo iné aspoň trochu v prírode vystrčené miesto. To zase s kamarátom, s ktorím zdieľame kopec pekných spomienok z horských prechádzok a vždy máme o čom debatovať do neskorých nočných hodín.

V meste kde aktuálne bývame som pri príchode poznal ja len pár a manželka žiadnych ľudí, takže to bola - aspoň z pohľadu tých, ktorý považujú nadvezovanie nových známostí za vec netriviálnu - vcelku výzva.

Ide o mesto na liptove, ktoré je naozaj pokojné, tropické letné dni tu možno spočítať na prstoch jednej ruky, čo je pre mňa výhoda a pre manželku aspoň nie nevýhoda.

Z môjho pohľadu bol najproblematickejší fakt, že som na začiatku v meste nemal známeho, ktorému by sa chcelo behať, alebo aspoň voziť na bicykli po pri bežiacom. Približne po dvoch mesiacoch mi táto situácia začala prekážať a tak som sa odhodlal napísať si inzerát do sekcie inzercia na miestnej web stránke. Niečo v zmysle, že slepec bežec hľadá vodiča, ktorý rád behá, alebo je ochotný vliecť sa na bicykli popri niekom, kto behá.

Inzerát mal podľa pravidiel webu platiť mesiac a dvaja potenciálni vodiči sa mi ozvali večer pred jeho vypršaním. Z dvoch nakoniec zostal jeden, s ktorím behám dodnes a Laco už nieje len známy, ani lepší známy. Občas si spomeniem na náš prvý beh, pred ktorím ma seriózne vyľakal, keď navrhol trasu s pomerne drsným prevýšením. Očakával som, že to bude bežec, ktorý po našom behu skonštatuje, že mám pol roka trénovať a potom sa skúsiť ozvať aby sme si dohodli “ďalšiu skúšku". Moje obavy boli vtedy neopodstatnené, behu však prišiel seriózne na chuť a nedávno sme si odbehli prvý spoločný horský polmaratón.

Koncom minulého roka som začal zvažovať, že by bolo celkom fajn mať k “dispozícii” viacero vodičov. Práve v tom čase mi schválili osobnú asistenciu s informáciou, že behanie s vodičom je vlastne sprevádzanie, na čo je možné asistenciu používať. S papierom o priznanej asistencii v ruke som sa začal psychicky pripravovať na to, že budem musieť aktívne spoznať ďalšieho cudzieho človeka, no o pár dní neskôr (mimochodom na deň bežectva) mi taký človek vliezol do cesty sám. Kráčal som po ulici a na prechode ma pristavil chlapík, ktorý ma previedol cez cestu. Dali sme sa do reči a netrvalo dlho a opýtal sa ma, či neviem o niekom, kto hľadá osobného asistenta. On je polovičný invalid a aktuálne nemá prácu, aký koľvek zárobok by mu pomohol. “koľko vážiš?” “... no... 121 kg, ale váha niekedy ukáže aj menej” “aha? takže behať asi nemôžeš. A bicykel?” “Jasné, bicyklujem sa rád, ale bicykel som nedávno predal” asi sa tvárim motivačne, pretože po krátkom váhaní z neho vypadne, že do posilovne chodí pravidelne, že nejaký bicykel by snáď aj zohnal a že tá váha niekedy ukáže aj 119.

A mesiace plynú a ja s ním behávam. Váha aktuálne ukazuje okolo 113... niekedy aj menej ;)).

Mimochodom, nieje to tak dávno, čo mu vynadala nejaká známa. Vraj “čo si ty za človeka? Ty sa vozíš na bicykli, ten chlap beží po pri tebe a ty mu ani len nespomalíš!". Túto zábavnú príhodu mi pripomína na každom behu do kopca, vždy keď už ledva dychčí.

V januáry sme bežali do 14 km vzdialenej obce, kde sa dá okúpať v prírodnom termálnom jazere. Do sýtosti sme sa vyčvachtali a potom sme bežali späť. Vonku bolo psie počasie. Dážď sa striedal so snehom, bolo okolo nuly a fúkalo. Na ceste späť pri nás asi 6 km pred cieľom zastavilo veľké auto, ktoré nám ponúklo odvoz. Peter sa veľmi potešil, ja som však tvrdohlavý (u dospelích sa to zvyčajne nazýva cieľavedomý) a ani vtedy sa mi vôbec nepozdávalo, že by sme sa mali posledných 6 kylometrov len viezť, tak sme ja s vďakou a on s ľútosťou odmietli. Toto je druhá príhoda, ktorú mi občas pripomína. Neveriaci pohľad toho vodiča sa mu vraj v spomienkach vynára pomerne často.

A teraz je leto a mne sa občas zdá, že by sa zišiel ešte aspoň jeden vodič. Rozmýšľam, či sa mám na tých prechodoch tváriť aj neisto, alebo stačí len tak ako na jeseň.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles