Odtatier k Dunaju 2014

Dlho som zvažoval, či sa chcem zúčastniť aj tento rok. Prvý ročník bol super. Zažili sme veľa zábavy, bolo to akčné. Usporiadatelia však tento rok zvýšili štartovné a mne sa už minulý rok zdalo, že to s cenou trošku preháňajú. Napokon ale zvýťazila chuť zažiť opäť tých pár živých a napínavých hodín, a tak som aj ja potvrdil záujem bežať.

Na pripomenutie. Beh od tatier k dunaju je 345 km dlhý štafetový beh, ktorý štartuje v jasnej pod chopkom a končí v bratislave. Bežci by mali stihnúť dobehnúť do cieľa najviac za 36 hodín. Náš team pozostával aj tento rok z dvanástich bežcov, na každého teda vychádzali 3 cca 10 km dlhé úseky. Presnejšie na každého okrem Michala. Ten bežal okrem svojich troch aj tie moje, takže odbehol cca 60 km.

Aj tento rok sme sa pokúšali naordinovať si nejaký prípravný tábor, kde by sme si každý odbehali tie 3 úseky, aby sme si pripomenuli, aké to bolo minulý rok. Všetky pokusy zosúladiť čas všetkých bežcov ale tento krát zlihali a tak budeme trénovať rovno počas behu.

Je piatok večer a ja rovnako ako minulý rok očakávam príchod posádky “našeho” auta, ktorá sa hotovala aj tento rok vyraziť o tretej a tak ako minulý, ani tento rok to nevyšlo. Do Ružomberka prichádzajú niekedy okolo 21:00, ja som však tento krát informovaný a trochu už aj predpokladám, takže ma to nijak neprekvapuje. :)

Len čo zatvorím dvere na aute, spustí sa vonku kvalitný lejak, ktorý síce netrvá dlho, no je oto výdatnejší. Naše auto je teraz kompletné. Šoféruje Peťa, v predu aktuálne sedí Michal a vedľa mňa vzadu Tomáš. Peťu som tuším nevidel od Košického maratónu, s Tomášom sme sa naposledy stretli na maratóne v Bratislave. Som rád, že ich opäť stretám, Tomáš je človek veselej povahy, s Peťou sa veľmi dobre debatuje o čom si len zmyslíte.

Aktuálne máme na mierené do prenajatej chaty kdesi neďaleko od Pavčinej lehoty. Boris (náš kapitán) nás po telefóne upozorňuje, že nájsť to nebude ľahké, pretože číslovanie chát je viac menej náhodné a má pravdu. Napokon však chatu predsalen nachádzame a hoci prichádzame ako poslední, predsalen nie príliš neskoro. Tento rok máme v teame troch nových ľudí, bežíme v nasledujúcom poradí: Ja, Tomáš, Peťa, Lukáš, Ľubo, Jakub, Michal, Boris, Samo, Katka, Saša, Marek.

Po zvýtaní sa kapitán prinajmenšom druhý krát rozhovorí o novinkách v tomto ročníku. Na trase je pár zmien, jedna z nich sa týka aj mňa, informáciu však aj ja aj Mišo prepočujeme, čoho dôsledkom je fakt, že zajtra hodím našu štafetovú pásku do Hrona, ale pekne po poriadku. :)

Po neporiadne vypočutých inštrukciách dostávame štartové čísla a nejaké nepotrebné veci (rozumej masť na peri, nejaké podporné chemikálie ktorým sa ja celý život vyhýbam,...) a Tomáš odchádza po gitaru. áno, má ju so sebou aj tento rok a hoci sa väčšina poberá spať, pár nás zostáva v kuchyni a počúvame a niektorí už aj driememe pri tomášovej produkcii. Prinajmenšom pre mňa je pomerne prekvapivý a oživujúci Lukášov vklad do tejto aktivity. Pravdepodobne trošku pomáhajú 2 poháriky nejakej štartovacej tekutiny, jeho spev je oduševnelí, odviazaný. :)

Okolo pol noci sa poberám spať aj ja. Samozrejme idem von. Na noc hlásia dážď, susedná chatka má ale nejaké prestrešené parkovisko tak sa ukladám tam. Zobral som si len tenkú alumatku, takže nocľah na betóne bude trošku menej konfortný, karimatka však izoluje dobre, chlad teda necítim a tvrdosť betónu mi príliš neprekáža. Michal s Tomášom sa pridávajú ccao 10 minút, vnímam ich už v polo spánku.

A už je ráno. Noc ubehla rýchlo, spalo sa veľmi dobre. Vstávam krátko pred pol ôsmou, aby som sa stihol pohodlne naraňajkovať. Z chaty odchádzame cca o 8:15 a poberáme sa na štart. Tento rok štartujeme o 10 minút neskôr ako minulý rok, do 9:50 máme teda ešte dosť času.

Postávame na štarte a vyprevádzame štartujúcich. Štartuje sa od 8:00, vždy maximálne 5 teamov. a už je krátko pred pol desiatou. Štartujem prvý, tak sa s Michalom ideme rozbehať. Vzduch je chladný, mierne páli v pľúcach. Michal provokuje a pýta sa, ako budeme bežať. Vravím mu, že rýchlo a myslím to vážne. Teším sa na štart, mám pocit, že dnes sa bude bežať výborne.

A konečne je to tu. Stojíme pripravení na štartovej čiare a chlapík ktorý je rovnako rozospatý ako minulý rok nám oznamuje, že do štartu zostáva 10 sekúnd. Tu sa ešte zabávame na minuloročnom štarte, kedy sme chceli hneď po výstrele šprintovať, no celé to vizeralo dosť nepresvedšivo. Dnes navrhujem pre zmenu cúvanie a Michalovi sa to pozdáva. Rýchlo zisťuje, že za nami nikto nieje a cúvať by sme mohli, 5 sekúnd pred štartom sa ale nakoniec rozhodujeme, že pobežíme normálne.

A už bežíme. Štartujeme piati a rozbiehame sa naozaj pomerne rýchlo. Na začiatku máme pred sebou tiahle klesanie a bežíme čo to dá. Prinajmenšom v mojom prípade. Michal má celkom určite ešte slušné rezervy, ja ale s pocitom náramnej zvedavosti uvažujem, ako dlho mi to takto vydrží. Vravím si ale, že veď to je len 10,2 km, to sa musí dať odbehnúť aj takto. Trojicu našich spoluštartujúcich nechávame za sebou hneď na začiatku, štvrtý sa nás zatiaľ drží. Chalanovi viditeľne padajú nohavice, situáciu mu výrazne komplikujú dva mobily, s ktorými nevedno prečo beží. Michal mu ponúka, že mu ich podrží kým si nohavice nejako poistí, chalan ale odmieta. Zdá sa mi, že stále zrýchľujeme, postupne strácame aj dvojmobilového chalana. Michal konštatuje, že je ďaleko.

Beží sa parádne. Počasie je skvelé, vzduch voňavý horský. V mysli sa mi vynára trápenie z minulého roka, keď sa mi počas prvej etapy bežalo veľmi ťažko.

Tempo je svižné, chvíľu mi chodí po rozume, že ak by sa mi podarilo teraz zakopnúť, bolo by to asi dosť kruté. Cesta sa pozvoľna vyrovnáva a my spomaľujeme. Po pár minútach nás dobieha aj dvoj mobilový chalan, Mišo už hundre. Vraj či bežíme tridsiaty kylometer či čo. :) Tempo je ale stále svižné. Na začiatku som si vravel, že ak by sa mi etapu podarilo zabehnúť za 46 minút, bol by som spokojný. A už je tu zákruta do ľava, ktorú si pamätám z minulého roku. Za ňou začína stúpanie a stúpať už budeme až do cieľa. Na kopci nevládzem, spomaľujeme a dvojmobilový týpek nás s mohutným revom predbieha. Tu ma trochu mrzí, že nemám nejakú lepšiu informáciu o vzdialenosti do cieľa, nejaký čas by som sa ho určite dokázal držať, ale netuším, ako ďaleko to ešte je. Napokon dobiehame za 42 minút, čo je bezkonkurenčne moja najrýchlejšia desiatka. Podstatná časť síce bola z kopca, no aj tak sa mi čas veľmi páči, ešte dnes ráno som ho považoval za čas z úplne iných sfér, aké som schopný bežať ja. Pri pohľade do výsledkou prvej etapy vidím, že dvojmobilový chalan dobehol cca o 8 sekúnd neskôr ako my. Pravdepodobne to bude tým, že svoj merací čip priložil k čítačke o 8 sekúnd neskôr ako náš team.

Každopádne som v cieli svojej prvej etapy. Nohy mám trochu rozobraté, ten zbeh z kopca bol naozaj rýchli. Na výmene odo mňa prebral tomáš a už ho niet. Aj tento rok tak ako minulý si na výmenách odovzdávame klasickú reflexnú pásku, pravdepodobne (neoveroval som) aj s nejakou tématickou potlačou. Tomášovi sme na predbehnutie nechali nejakého kamaráta dvojmobilového (dvojmobilový sa podľa Miša pomerne neistým a vratkým krokom prechádza v ciely našej etapy), a predpokladám, že vďaka tempu na prvej etape sme výrazne zkrátili náskok aj tým čo štartovali 10 minút pred nami.

Samozrejme začal sa štandardný kolobeh. Nasadáme do auta a vyrážame na výmenu, kde bude preberať od tomáša Peťa, zatiaľ čo Mišo od Peti na čas preberie volant jej auta. Tomáš beží parádne ako minulý rok, aj keď nám teraz nereferuje koľkých predbehol. Minulý rok svoje etapy veľmi farbisto opisoval. Na trati je peťa, ktorá už pred vybehnutím verbálne prezentovala svoju nepohodu v dôsledku pocitu zodpovednosti za výkon teamu. Myslím si ale, že nemá dôvod na obavy, behá skvele. My voláme posádke druhého auta, že je najvyšší čas presunúť sa na odovzdávku, pretože tam od peti preberá Lukáš. Chalani sa tvária, že je to dajak priskoro a asi naozaj je, pretože sme s Tomášom obaja bežali rýchlejšie ako sme mali podľa papierov. Ja som na svojom úseku ušetril 8 a tomáš na svojom 10 minút. A už sme na výmene a čakáme Peťu. Zdá sa, že sa trochu trápi, pretože dobieha 2 minúty po predpokladanom čase jej dobehu a aj referuje, že sa jej nebežalo ľahko.

Na trati je Lukáš a naše auto má 3 úseky voľna. Poberáme sa teda na obed. Jeme v rovnakej reštike ako minulý rok. Je ale poznať, že tento rok je na trati 3 krát viac teamov ako minulý rok. Vlani bola táto reštika takmer prázdna, tento rok sa trochu obávame, či stihneme obed tak, aby sa michal stihol v pohode presunúť na jeho úsek. Cestou tam zažívame na trati kúsok pred výmenou bežca, ktorý je viditeľne v koncoch. Je to trochu prekvapivé, pretože jeho etapa je pomerne ľahká. Chalan sa ale motá po ceste, točí sa, vizerá ako tesne pred odpadnutím. Zastavujeme pri ňom a ponúkame mu vodu. Odmieta so slovami, že je úplne v pohode. Na Peťu a Michala tak ale nepôsobí, jeho kreácie ani pri najväčšej snahe nemožno vnímať ako snahu spestriť si fádny beh tanečnými prvkami, stále pôsobí ako ašpirant na horizontálnu polohu. Peťa teda vychádza z auta, chalan príma vodu a napokon aj hroznový cukor. Do cieľa ale stále potrebuje fyzickú podporu, peťa teda zvyšok trasy absolvuje s ním a bežcom z jeho teamu odporúča zavolať záchranku. Chalan vraj na ceste peťu presviedšal, že šprintuje do cieľa a že je naozaj úplne v pohode. Jeho kolegovia jeho stav takisto označujú za pohodový, vraj je to ok, na záchranku sa ale dajú ukecať. Pevne dúfame, že odporúčanie lekárov zoberú vážne, beží sa po cestách, okrem pádu hrozí polopríčetným bežcom aj zrazenie autom a z neho vyplívajúce dôsledky by už predpokladám na pomyseľných váhach prevážili ten dobrý pocit z bojovania so samím sebou.

Toto všetko sa deje tesne pred kubovou odovzdávkou, od ktorého preberá michal (mimochodom úsek číslo 7) a sme tu načas. Michal preberá od Kuba, ktorého auto sa už pred tým pobralo na ďalšiu odovzdávku, kde bude od Michala preberať Boris. Cesta na túto odovzdávku je dlhá, pretože sa treba z časti vracať a nízke tatry prekonať cez donovaly. Na výmenu prichádzame až po michalovom dobehnutí, takže boris je už na ceste a tretie auto sa dozvedá, že ich záhaľka sa práve končí. Michal zabehol veľmi rýchlo, hlási však problém s nohami. Tento rok beží v minimalistických topánkach, ktoré bežca nútia behať viac cez špičky, navyše v nich pred týždňom odbehol aj náš spoločný maratón v rajci. Jeho lítka začínajú protestovať a ako vážne to myslia zisťujeme až keď vystupujeme z auta pri tescu, kde si chceme urobiť nejaký nákup. Michal sa z auta vypotáca veľmi neistým krokom a odporúča nám, aby sme išli, že on nás dobehne. Po krátkej masáži sa lítka zdá sa učlovečili, pretože sú ochotné ho aj ďalej nosiť.

Momentálne máme trochu viac času, pretože najbližšie bežím ja trinástu etapu. Po nákupe sa teda poberáme do hronskej breznice, kde budem preberať od Mareka. Dávame si kávu a z iného teamu sa k nám pripája vodák, s ktorým má viditeľne očom debatovať Tomáš. Tomáš robí splavy pomerne často a jeho historky sa veľmi dobre počúvajú.

A večer sa blíži a ja sa teším na svoju druhú, 10,5 km dlhú etapu. Povaľujeme sa na lúke, slnko už nesvieti, no je príjemne. Tento rok možno povedať, že počasie vyšlo. Neboli extrémne teploty, ani veľa dažďa. Mali by sme sa snažiť trochu si zdriemnuť, lebo noc bude dlhá. No nikomu sa nechce, navyše čoskoro volajú z tretieho auta, že marek je na trati a tak máme najvyšší čas začať sa s Mišom pripravovať. Jeho nohy pôsobia stále veľmi neisto, uisťuje ma ale, že to nejako rozbehá. Balíme veci, všetko hádžeme do auta a už čakáme v odovzdávacej zóne.

A konečne pribieha Marek. Pásku od neho preberám krátko po ôsmej s chuťou bežať a hneď zo začiatku sa do toho vkladám príliš oduševnene. Michalove nohy zdá sa dávajú prednosť ľahkému rozbehu, takže mierne spomaľujeme a dopriavame im čas. Po minútke dvoch konštatuje, že bolia ale postupne zvyšuje frekvenciu a naťahuje krok. A už bežíme príjemným tempom. Michal sa ale počuteľne zadýchava a hovorí, že bežíme rýchlo. Som si vedomý, že zatiaľ čo ja bežím svoju druhú tretinu, on dobehnutím tohoto úseku uzavrie len svoju polovicu, tak netlačím na pílu. Navyše predbiehame jedného bežca a michal konštatuje, že skracujeme ďalšieho a na dohľad a takisto predbehnuteľný je aj ďalší. Beží sa parádne. Mierne stúpanie zo začiatku behu máme za sebou a ďalej nás už čakajú len krátke kopčeky, ktoré nestoja za zmienku. Dobiehame druhého bežca a začína pršať. Druhý bežec s otáznikom vo vete konštatuje, že sme dvaja, tak mu vysvetľujem, že mi nefungujú kamery a kolega ma vedie. Vraví, že je na tom aktuálne veľmi podobne, pravdepodobne má zmoknuté okuliare. Dážď silnie, vonku je ale teplo, takže vôbec neprekáža. Navyše vbiehame do lesa a počas najintenzívnejšieho lejaku bežíme pod listnatými stromami, takže v globále mokneme len tak akceptovateľne. A už dobiehame tretieho. Je kúsok pred nami a michal zisťuje, že ide o bežca sprevádzaného cyklistom. Nechajú sa predbehnúť, nezdá sa, že by chceli nejak vážne bojovať.

Bežíme v miernom tempe a blížime sa k odovzdávke. Aspoň si to myslíme a tak si dávam dolu pásku a pripravujem si ju vystretú do ruky, aby som ňou mohol klepnúť po ruke tomáša. Lenže odovzdávka je viditeľne posunutá. Bežíme teda ďalej. najprv bežíme cez tunel pod cestou, vybiehame schody a potom cez úzky most ponad Hron. Michal mi vraví, aby som šiel na kontakt, mne to ale dochádza akosi neskoro, a tak bežím len za ním, no predsa len trochu na široko. Most je drevený a mokrý od dažďa. Zakopávam o tyčku zábradlia a špička sa mi zaseká medzi dve tyčky. Idem k zemi aby som netrápil nohu nejakými zbesilími výkrutmi a pravou rukou sa impulzívne chytám zábradlia, podvedome veriac, že pásku (štafetový kolík) už ďalej nebudeme potrebovať. Tá letí ponad zábradlím a dopadá kdesi dolu. Michal chvíľu čaká, lebo sa mu zdá, že by som mal mať zlomenú nohu, moja noha je ale ohybná a pružná a tak vstávam a oznamujem mu, že nemáme pásku. On si najprv myslí, že hovorím o čelenke ktorú držím v ruke, takže ma upokojuje a konštatuje, že ju mám v ruke. Uisťujem ho, že o čelenke mám celkom dobrý prehľad a predmetom našej - zatiaľ takej pokojnej- debaty je štafetový kolík. Zbieha teda dolu z mosta a pásku nachádza na brehu, nie ďaleko od vody. Medzi tým pri mne zastavuje cyklista, ktorý sprevádza bežca, aby sa uistil, že sme ok a predbiehajú nás. Po chvíli sa vracia Michal s páskou a bežíme posledných pár 100 metrov do cieľa etapy. Stíhame to za 50 minút, čo je vzhľadom na našu vynútenú, čosi vyše minúty trvajúcu zastávku celkom ok.

A na trati je tomáš. Peťa referuje, že boli obaja trochu nervózni, dážď ale ustal, tak veríme, že Tomášovi sa pobeží dobre.

Presúvame sa na odovzdávku, kde bude od neho preberať Peťa, ktorá má aktuálne obavy, ako sa jej bude bežať táto etapa.

Výmena bola bez problémov, tomášov beh takisto, tvári sa spokojne. Aj na týchto etapách zkracujeme, ja ale tuším len 6 minút, tomáš predpokladám výrazne viac.

Na petinej odovzdávke sme raz dva a druhé auto je takisto pripravené. Peťa tento krát dobieha spokojná sama so sebou, jej úsek bol rýchli a opäť máme trochu voľna. Nie však veľa, takže sa presúvame do obce Psiare, kde bude preberať Michal a rozkladáme sa na nejaký asfalt pri ceste, kde nesvietia autá a je tam málo ľudí. Michalove nohy sú na tom už naozaj dosť zle, jeho krívanie je zrejmé, stále ale platí, že ak trochu zatne zuby, tak sa lítka dajú rozbehať. Odpočívame veľmi krátko. Naša pauza netrvá ani pol hodiny, nestihol som zaspať. Balíme veci, prichádzame na odovzdávku a michal preberá od jakuba. Teraz má relatívne krátky, 8,5 km dlhý úsek, takže predpokladáme, že ho prebehne rýchlo. Stíha to cca za 38 minút a naša pauza pokračuje. Poberáme sa do komiatíc, odkiaľ budem štartovať. Podľa výpočtov sa zdá, že by to mohlo byť okolo 6:15. Líhame si niekedy pred štvrtou a o 5:15 nás budí tretie auto, pretože Marek je na trati.

Stihol som zaspať a vstávanie je kruté. Ležím si v spacáku, trčí mi len tvár a viem, že keď vyleziem, bude mi strašná zima. Spal som len niečo vyše hodiny a telo by chcelo v tej činnosti pokračovať. Zákerná myseľ si hneď vybavuje kde sa nachádzame a uisťuje telo, že o 45 minút bude v tej zime bežať. Predstava rozbehnutého organizmu je pre mňa v tej chvíli veľmi príjemná, pretože som si istý, že vtedy mi už zima nebude, ale teraz treba vyliezť zo spacáku. Konečne si sadám a pozvoľna vyliezam. Pozvoľna je to len zo začiatku, potom ma už rozklepe zima prenesmierna, takže sa snažím konať rýchlo, aby som sa mohol pobrať do auta, v ktorom bude snáď aspoň trochu teplejšie. Dlho som takúto zimu nezažil. Čeľuste si žijú vlastným životom, cvakajúc sťa zdrogovaný slepecký semafór. Tempo prenesmierne, zelená je strašne dlhá. Veci mám konečne pobalené, blahoželám si, že som si nezobral obal na spacák a tak ho môžem narvať rovno do batoha, bez nutnosti zaoberať sa jeho nadžgávaním do toho krpatého obalu. A už som v aute. Čeľuste stále v ritme, no už je aspoň červená, po chvíli Peťa zakúri v aute a semafór sa dostáva do stavu po 22:00.

Na výmene je pomerne rušno. Minulý rok sme tu boli takmer sami, teraz sa tu už behá v plnom prúde. Neviem sa dočkať svojho štartu, ranná zima je už len úsmevnou spomienkou. A konečne je marek tu a bežíme môj posledný úsek. Pri vybiehaní cítim miernu únavu v nohách, z ďaleka to ale nieje také ako minulý rok. Je zjavné že som za ten rok celkom úspešne popracoval na technike behu, aj na výdrži. Počas ani jednej z týchto etáp mi nenapadali tie myšlienky na koniec, ak som sa Miša pýtal, koľko ešte, tak to bolo zvyčajne z pragmatických dôvodov.

Aj teraz zo začiatku šetríme mišove nohy, do tempa sa dostávame až po pár minútach behu. Postupne alezačíname predbiehať bežcov na trati pred nami. Vizerajú pomerne nesúťažne, pri predbiehaní nezrýchľujú. Pri obiehaní jedného si ten nešťastník povzdychne, prečo ho musíme predbiehať dnes už druhý raz. Tým dnes asi myslel včera večer. Zrejme sme ho predbehli na večernej etape, vnoci nejaký jeho spolubežec predbehol niekoho od nás a teraz sme ho zase predbehli my. Počasie je príjemné, občas zahliadnem vychádzajúce slnko, teplo však ešte nieje. Postupne vbiehame do obce Rastislavice a ja narozdiel od minulého roka viem, že výmena je až v ďalšej obci, takže si vychutnávam beh bez tých daromných očakávaní konca. Postupne doťahujeme ďalšieho týpka. Hodnú chvíľu bežíme za ním, zdá sa mi, že sa snaží vydržať, tak si neodpustím a michalovi hovorím niečo v zmysle “fajn, takto z ľahka môžme bežať až do konca, ku koncu to rozbalíme...". Zdá sa že zabralo, čoskoro sme pred chalanom a o chvíľu ho za nami nepočujem. Michal neskôr konštatuje, že vizeral zničene, komentár vraj nebol potrebný. :)

A cesta ubieha a mne je tento rok celobytostne ľúto, že toto je moja posledná etapa. Živo si vybavujem vnútornú rozpoltenosť z minulého roka, keď som bol rád, že to mám za sebou, no zároveň som trochu závidel tým, čo ešte budú bežať. Po výmenu sme predbehli 7 bežcov a ja to mám za sebou. Cítim mierne výčitky, pretože sa mi zdá, že ak mám chuť bežať ďalej, tak som asi nerobil všetko pre to, aby som už nemal. Nič, nevadí. Na trati je Tomáš a celú dobu neúspešne doťahuje nešťastníka, ktorého sme mali pomerne dlho na dohľad, nakoniec nám ale ušiel v diaľke. Tomáš po svojej etape konštatuje, že chalan bol dobrý, ušiel aj jemu.

Ráno ubieha neuveriteľne rýchlo. Ani nevieme ako a Peťa to má za sebou takisto (so svojím behom je spokojná) a odchádzame na michalovu poslednú výmenu. Tá je neďaleko od motorkového okruhu v Orechovej Potôni, tento rok však motorky svätia nedeľu, takže sa môžeme povaľovať na trávniku a čakať na Michalove vybehnutie bez sprievodných zvukov.

A michal už beží a po dobehnutí jeho úseku konštatuje, že to bolo pomalé a že je rád, že už nemusí.

Už od včerajšieho večera sa tešíme, ako po jeho dobehnutí zamierime rovno na výmenu na hrádzi v Kalinkove, kde bude dobiehať Katka a my čakajúc na ňu strávime čas čvachtajúc sa v Dunaji. Najprv sa zastavíme na raňajky v nejakej reštike (mali tam výbornú fazuľovú polievku) a potom toto predsavzatie plníme. Je trochu veterno, slnko ale svieti a voda je príjemná. Trochu zvlnená, no osviežujúca.

Po vykúpaní sa ponáhľame do Bratislavy, kde chceme posledných 200 metrov bežať všetci spolu. Najprv sa zdá, že to stíhame len tak tak, nakoniec však marek pribieha trošku neskôr ako sme čakali, takže všetko klape ako má.

V cieli sme po 29 hodinách a 55 minútach a zhodujeme sa, že tento rok to bolo opäť super. Medajla v tvare obdlžnika je veľmi podobná tej minuloročnej, tohoročná má však oblé rohy okopírované od Applu, tak verme, že nám ich kvôli patentovým ťahaniciam o pár mesiacov neprídu zobrať. :)

Po dobehnutí každý bežec dostáva za mysku prudko pikantných cestovín, ktoré - viem si predstaviť - neulahodia nejednému bežcovi. Na môj vkus sú trochu málo slané, inak ale úplne jedlé, som viac menej spokojný.

Postupne sa rozchádzame. Michal a Tomáš majú odvoz do trnavi, ja sa pomerne dlho tvárim, že pôjdem na stanicu dopravou, napokon ale neodolám Petinej ponuke a nechávam sa zaviesť autom. Ostatní idú ešte popíjať, ja som ale rád, že stíham vlak o 17:53 a že nebudem musieť cestovať vnoci.

A teraz rozmýšľam, čo napísať na záver. Z môjho pohľadu to bola opäť super akcia. To štartovné teraz vizerá ako si prijateľnejšie. Michal konštatoval, že trasa bola perfektne značená, vo všeobecnosti bol beh dobre zorganizovaný. Azda jediným nedostatkom bolo priveľa týmov na trati. To sa prejavovalo hlavne na prehustených výmenách, kde nebolo vždy jednoduché zaparkovať, alebo vyparkovať. Bolo fajn, ak sa team bude tváriť, že snáď aj o rok, tak ma nebude treba ukecávať.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles