Ponitrianska stovka 17.-18. september 2011 (nultý ročník)

Krásna to stovka (vzdialenosť: 105 km, celkové stúpanie: 4000 m). Dozvedel som sa o nej od Michala a prihlásil som sa cca 10 minút po tom, ako mi zavolal že existuje. Veľmi ma lákalo ísť si skúsiť niečo s prevýšením takmer dvojnásobne väčším ako má trnavská. Nalákal som aj Lukáša s bratom, a tak sme mali ísť 4. Tak aj bolo.

V predvečer štartu som sa tentokrát pobral domov k našim, pretože odtiaľ je do Nitry predsa len trochu bližšie ako z Blavy. Neskoro večer som zistil, že moje turistické topánky, ktoré mi na ceste SNP celkom slušne pochrámáli nohu (diera v palci sa hojila len veľmi pozvoľna :)) už teraz pripomínajú španielske čižmy, v ktorých by som mohol 105 km sotva odkráčať. Membrána, ktorá bola medzi vnútornou výstelkou a vonkajšou kožou, bola úplne skrkvaná a strčiť prsty pod tú hrču do topánky bolo takmer nemožné. Hrôza má obliala, ľahký smútok schvátil, no potom sa ukázalo, že doma mám ešte staručké topánky, ktoré som nosil pred týmito. Nepamätal som si už, z akých dôvodov som ich definitívne vyradil, a tak som sa rozhodol, že to zistím na stovke.

Chlebíky mi tentokrát pripravila mama, aj sladkosti a banány mi nakúpila. Prípravu poživne považujem za súčasť predstovkového rituálu, domov som ale pricestoval pomerne neskoro, a tak táto pomoc prišla vhod. Do batoha som prihodil aj 6 nutridrinkov, (3 pre mňa a 3 pre Miša), ktoré sme mali pre babku, ktorá ich, žiaľ, už nestihla vypiť.

Vstával som o luxusných 5:45, aby som sa stihol zobudiť a uviesť telo do stavu, v ktorom by bolo ochotné niečo zjesť. Bus do Nitry odchádzal o 6:45 a príchod do Nitry sme mali o 7:35. V buse som plánoval dospávať, vôbec sa však nedalo, vízia kvalitnej, hneď tak nekončiacej prechádzky, mi nezchádzala z mysle a myseľ preto nemohla upadnúť do pokojového stavu, v ktorom sa dá zaspať.

Na stanici v Nitre už čakal Mišo a po krátkej zastávke na verejných toaletách (kvalitná hnačka, dúfal som, že pre dnešok vybavené - nemýlil som sa), sme sa pobrali na štart. Odviezol nás tam Majo, ktorý sľúbil prísť po nás aj do cieľa.

Pri kruháči už netrpezlivo prešľapovalo stádo stovkárov. Prišli sme poslední, no nie po limite. Zobrali sme si štartové karty a po krátkej a rozpačitej uvítacej reči (zdalo sa mi, že chlapík, čo ju mal, nie je zvyknutý nadarmo rečniť) sme vyrazili na trať. Hneď zo začiatku vcelku svižne a dokopca. Uchvátil ma údaj na hríbiku, ktorý hovoril, že na Veľké Pole by nám to malo trvať 19,5 hodiny. Nepamätám si, že by sme niekedy stretli značku, na ktorej by bol dvojciferný údaj o vzdialenosti k nejakému bodu. Uvedomili sme si, že ak chceme túto stovku prejsť v limite, budeme musieť tých 19,5 hodiny výrazne skrátiť. Prvá kontrola bola tajná a veľmi skoro (1,5 km - kdesi v kopci Zobor).

Po nej sme upadli do štandardného stovkárskeho režimu, ala skoré ráno. Všetci plní síl, každý má chuť rečniť o blbostiach, a tak sa reční. Čas od času prehodíme slovko s inými stovkármi, ktorých predbiehame, alebo ktorí predbiehajú nás. Lukáš s bratom su náramne urečnení a my s Michalom sme zvedaví na nočnú časť, kedy dochádzajú reči aj najurečnenejším :) Trochu prekvapivý ( v zmysle vcelku výdatný) bol kopec Žibrica, bol však ešte na začiatku, takže nás nijak výrazne z miery nevyvádza. Fakt ale je, že pri výstupe naň som sa zapotil aj zadýchal.

Ešte som sa asi nezmienil, že Lukáš s bratom mali obrovské batohy, ktoré im “závidel” každý účastník P-100. Podľa ich odhadu vážili okolo 17 kg a spolu s nezvládnutou túžbou po teplej posteli boli pravdepodobne dôvodom ich predčasného konca. To ale trochu predbieham.

Tento report píšem v čase, keď si už nepamätám časy, v ktorých sme navštívili kontroly, a tak väčšinou nebudú. Prvá oficiálna kontrola bola na Remitáži (16,5 km).

Kontrola bola zašitá v lese rovno na značke, okrem pečiatok do kontrolného hárka sa tam dala doplniť aj voda (mali v bandaskách), zjesť banán / fitka...

Zdržali sme sa tam len krátko a pokračovali sme v ceste.

Druhá kontrola bola na kopci Veľký Tribeč, ktorý vizeral podľa vidiacich ľudí na mapách dosť zbesilo. Mne však stúpanie naň ubehlo ani som nevedel kedy, nemal som pocit ničoho ťažkého. Na vrchu (28 km) sme si odpísali kód z hríbika (takzvaná kontrola bez obsluhy), dali sme si po chlebe a v miernom dáždiku sme pokračovali ďalej. Počasie nám prialo. Počas celého dňa bolo veľmi príjemne, dážď sme zažili len tu (na Tribeči) a to len veľmi mierny. Úsek za Tribečom bol podľa organizátorov pomerne zle značený, Mišo sa však na takýchto miestach orientuje pomerne dobre, a tak sme si dopriali len kratučké (ani nie 500 metrov) zablúdenie. Na tejto stovke bolo pomerne málo účastníkov (35), takže sa štartové pole veľmi rýchlo roztrhalo natoľko, že vôbec nebolo ťažké nestretnúť aj niekoľko hodín živú dušu. Tak aj bolo, v tomto úseku sme väčšinou kráčali sami alebo s bratmi Dvončovcami.

Ďaľšia (tentokrát živá) kontrola bola v Zlatne (35,1 km) v pohostinstve s názvom Škôlka. Kedysi to vraj naozaj bola škôlka. Dalo sa tam posedieť na terase a dať si pivo / kofolu. Objednal som si teda pollitrák čierneho čaju do krígľa, Michal nealkoholické pivo a vychutnávali sme si chvíľku sedenia. Zhromaždilo sa tu viacero stovkárov, panovala tu pomerne rušná atmosféra. Niektorí pútnici sa dozvedeli, že neďaleko sa hrá futbal a varí sa tam guľáš, a tak sa pobrali na obed tam. My sme sa rozhodli odľahčiť svojim chrbtom a hneď po obede sme sa vybrali ďalej. Povzbudivo na mňa pôsobil fakt, že na tomto mieste sme už mali za sebou aj celkom slušnú porciu celkového stúpania. Na ďalšom úseku bol pre mňa celkom príjemným spestrením brod. Väčšina spoluputníkov ho preskákala po kameňoch, pre nás čo si večer nepotrebujeme svietiť je toto však úloha pomerne ťažká, a tak som sa napokon vyzul a prebrodil som potôčik bosí. Bolo to veľmi príjemné, moje znavené chodidlá vysielali do mozgu kopec ďakovných pulzov.

Na ďalšiu kontrolu, ktorá bola v Jedľových Kostolanoch (55,4 km) sme dorazili krátko pred ôsmou. Kontrola bola opäť v krčme, kontrolóri sa však kvôli bežcom, museli pobrať na ďalšie stanovištia, a tak sme si opäť odpisovali kód z tabule. Tento bol pomerne kuriózny a tak ho sem pripisujem: “ľaľa ho papľuha, ogrcal mi kapce (krpce)". Predpokladám, že maďarským pútnikom jeho opisovanie narobilo trochu vrások. V krčme si dal okrem mňa pollitrák čierneho čaju aj Michal, pridali sme každý aj po káve. Dvončovci sedeli vonku na terase a mali naponáhlo, tak sme sa nezdržiavali a o pol deviatej sme vyrážali na ďalšiu cestu.

Vonku sa zotmelo a ja som bol celkom prekvapený, že sa zatiaľ nedostavuje žiadna chuť spať. Ani neviem ako sme sa zabrali do filozofických debatiek na témy smrť, umieranie, vina a trest,... a cesta ubiehala veľmi rýchlo. Pravdu povediac debatka s Dvončovcami ma natoľko uchvátila, že som vôbec nevnímal, teraz už evidentnú bolesť chodidiel, ani asfaltku na ktorej sa bolesť prejavovala oveľa výraznejšie. Kdesi pred ďalšou kontrolou dokonca Lukáš prišiel s hlavolamom, ktorý spomínal už ráno a vtedy sme ho stopli, aby ho nechal na noc. Jeho brat Ondro začal viesť porazenecké reči, ktorým sme neprikladali veľkú váhu. Hlásil bolesť chodidiel a chuť skončiť putovanie na Veľkom Poli. Uvedomoval si, že domov to má kúsok a že by po neho mohol prísť kamarát. Svojimi rúhačskými rečami nahlodával aj psychiku Lukáša, ako som napísal, nebral som tieto reči príliš vážne. Sťažnosti na bolesti chodidiel som považoval za zbytočné, na tejto stovke museli bolieť každého, pretože celá stovka viedla po veľmi tvrdom kamenistom povrchu. Každá mäkká trávnatá plocha bola dôvodom na tichú vnútornú oslavu. Ondrej bol ale na dlhom pochode prvý krát a o to nepríjemnejší pre neho tento typ bolesti bol.

Druhú tajnú kontrolu sme stretli na Penhybli, tesne pred škaredým asfaltovým úsekom, na ktorom sme si mali pripnúť reflexné pásky. Opäť kód na tabuly, tento krát nejaký náhodný zhluk písmen a čísel. Aj ďalej cesta ubiehala, ani z tohoto úseku si nepamätám nič, čo by bolo hodné opisu.

Na Veľké Pole (71,5 km) sme dorazili okolo pol dvanástej, teda 19,5 hodinový úsek sme stihli za 15,5 hodiny. Opäť sme si mohli dočapovať vodu (neurobil som a neskôr som to ľutoval), dali sme si po fitke a porozprávali sme sa so sympatickým osadenstvom kontroly. Ondrej zavolal svojmu kamošovi a začali nám už spolu s bratom ponúkať možnosť skončiť a ísť sa k nim vyspať. Až tu nám s Mišom obom došlo, že svoj koniec myslia úplne vážne a pokúšali sme sa ich prehovoriť. Ondrej bol rozhodnutý definitívne skončiť, Lukáša však evidentne zlákala vidina teplej postele. Sám vravel, že nemal žiadne neprekonateľné bolesti, cítil len únavu a chuť ísť spať. Veľmi ma to mrzelo, vedel som, že Lukáš si to bude vyčítať už druhý deň doma. Kamarát po nich prišiel pomerne rýchlo a tak sme sa rozlúčlili. Na nočnú časť sme teda zostali dvaja. Od tejto kontroly sa k nám však pridal Michal (budem ho tak volať, aby som ho odlíšil od Miša, s ktorým som kráčal od rána) a tak sme predsa len kráčali aspoň v trojici. Z Veľkého Pola sme na posledných 30 km cesty odchádzali krátko po pol noci. Podľa hríbika to bolo na Vtáčnik viac ako 4 hodiny, čo pôsobilo trochu deprimujúco. Ľudia, čo si pozerali našu trasu na mape mi vraveli, že tento úsek bude aj napriek tomu, že je tam veľké stúpanie (Vtáčnik má nadmorskú výšku čosi vyše 1400 metrov) v pohode, pretože toto stúpanie je rozložené na úseku dlhom 15 kilometrov. Pri tomto teoretizovaní však nikto nezohladňoval, že sa na Vtáčnik budeme štverať so 70 kilometrami v nohách. Prišla noc, prišlo ochladenie. Ochladenie bolo pravdepodobne pre únavu pomerne evidentné aj pre mňa (pocit zimy zažívam veľmi zriedka) a vduchu som ľutoval, že som si do batoha nepribalil jedno tričko s dlhým rukávom. Šuštiaková bunda na holých rukách chladila, hlavne po tom ako som ju dôkladne prepotil pri stúpaní a pri klesaní vychladla. Čím vyššie sme stúpali, tým chladnejšie bolo. Z prava sa do nás opieral pomerne silný studený vietor. Cesta na Vtáčnik bola pomerne hojdačkovitá. Prechádzali sme cez niekoľko vrcholov, za ktorými nasledovalo klesanie, ktoré sme potom neskôr nabrali pri výstupe na ďalší kopec. Niekedy okolo druhej na mňa začala prichádzať spavosť. Na tejto stovke som si nezažil žiadne halucinácie, spať sa mi však chcelo ukrutne. V súvislosti s halucináciami si dovolím krátku odbočku, pretože som ich zažil pred mesiacom na Špačinskej:

---

Je neskorá noc. Sme niekde okolo 80 kilometra Špačinskej stovky. Do cieľa nás už nečaká nič iné ako asfalt. Takáto cesta je veľmi uspávajúca. Veľmi sa mi chce spať. Každá dedina, cez ktorú prechádzame je pre mňa ukrutným potešením, pretože môžem stimulovať svoj svetlocit pohľadom do svietiacich pouličných lámp, čo mi veľmi pomáha. Každé svetlo mi umožní prebrať sa zo stavu skoro polo spánku a prehodiť pár slov s Mišom. Dlho sme už ale nestretli žiadnu dedinu. Veľmi túžim po svetle, strašne by som chcel vidieť nejakú lampu. Ešte lepšie by bolo, keby začalo svitať. Do svitania je však veľmi ďaleko. Pozerám sa na hodinky. Je takmer štvrť na tri. Kráčam ďalej a náhle vidím svetlá. Je ich veľa a sú ideálne umiestnené. Na to, aby som ich videl nemusím príliš vyvracať hlavu do bokov, stačí mi ju mierne zakloniť a pozerať sa. Som veľmi spokojný, dalo by sa povedať, že šťastný. Svetlá postupne ubiehajú za nás ako popod nimi prechádzame. Náhle vidím z ľava slnko. Je tu z čista jasna, hreje a je veľmi silné. Lampy sa prirodzene strácajú. Vychutnávam si ten pohľad a teším sa, že je noc za nami, že sa mi nechce spať. Náhle z diaľky počujem štekot psa a slnko sa stráca. Niet ho. Opäť je sviežo a tma. Nahlas sa pýtam Miša, kde sa podeli tie lampy, on však konštatuje, že sme lampy už veľmi dlho nestretli. Pri pohľade na hodinky zisťujem, že je trištvrte na 3. Dochádza mi, že som zažil prvú vizuálnu halucináciu vo svojom živote.

---

Vráťme sa ale k ponitrianskej stovke. Sú približne 4 hodiny ráno a my sme skoro na Vtáčniku. Strašne sa nám všetkým chce spať a tak sa zhodujeme na tom, že nájdeme závetrie a trochu si oddýchneme. Sadáme si na zem, ja sa opieram o strom. Mišo sedí vedľa mňa a Michal trochu opodiaľ. Upadám do polo spánku a uvedomujem si, že to nie je dobre. Telo mi postupne chladne a začína mi byť zima. Vietor sa do mňa opiera z ľavej strany a tak si vyťahujem alumíniovú karimatku a prikrývam sa. Po chvíli mi je zima aj napriek karimatke. Začínam drkotať zubami a zviecham sa zo zeme. Mišo sa netvári veľmi šťastne, po tom ako sa postavím ale zistí, že som mu robil závetrie a počasie je na mojej strane. Čoskoro je zima aj jemu a tak kráčame ďalej.

Sme už takmer na Vtáčniku. Prichádzame do lesíka v ktorom je vďaka stromom príjenmné závetrie. Mišo vraví, že si chce dať nutridrink a ja netuším nič zlé, a tak zastavujeme. Mišo si líha na zem a pije drink. Po chvíli ho začnem povzbudzovať k ďalšej ceste, ale... aleA...

"poď, ideme” “ja chcem spinkať” “ale poď, prídeme do cieľa, už je to len kúsok” “je to ďaleko!” “ nie, ráno to bolo ďaleko. Teraz je to kúsok” “nie, je to veľmi ďaleko” “je to naozaj kúsok” “koľko?” “20 km” “to je strašne ďaleko” “je mi zima” “dám ti spacák” zviecha sa aby mi mohol vybrať spacák “ nie, nechcem spacák. Poď, ideme ďalej.” “Ja chcem spať. Ja som už starý.” Smejem sa na jeho starobe (30), viem ale, že nebude ľahké ho povzbudiť. Okolo prechádzajú dvaja chodci a pýtam sa ich či môžem ísť s nimi. Sú to maďari a nerozumejú, tak to skúšam po anglicky. Vravia, že mám ísť za nimi ak chcem. “Mišo, poď, veď sme už skoro v cieli.” “Nie, ja chcem spať.” Neďaleko počujem šuchot. Pri neďalekom strome sedel Michal a zviecha sa. Myslel som si, že už odišiel. “Michal? Ty si tu?” “Hej.” Skúšam sa ho opýtať, či môžem ísť s ním a on súhlasí. To je ale posledný kliniec. Skúšam triasť s Mišom a on už len (takmer nezrozumiteľne) “veď vidíš, už máš s kým ísť. Ja tu zostanem."

Ideme teda ďalej už len vo dvojici. Čoskoro sme na Vtáčniku (85,2 km), odpisujeme si posledný riadok z tabule ako bolo v pokynoch a pokračujeme v ceste. Máme hrozný sklz. Je už čosi po pol šiestej a na hríbiku je hrozivý údaj, ktorý hovorí, že na Veľký Grič (99 km) by nám to malo trvať 4 hodiny. Mne dochádza voda a tak ešte odbáčame k prameňu. Z Vtáčnika klesáme veľmi strmo dolu po skalách. Je to ťažký zostup, všímam si ale, že Michal počas noci všeličo odkukal od Miša a tak ma vedie veľmi dobre. Škaredý úsek zídeme pomerne rýchlo a ďalej sa mi už kráča veľmi dobre. Michal je výborný vodca.

Postupne začína svitať. Cítim dosť veľkú únavu, stále mi chodí po rozume chuť odpočívať. Michal však poznamenáva, že on by bol najradšej v cieli čo najskôr, a tak zaháňam svoju lenivosť a snažím sa kráčať tak rýchlo ako chce. Som prekvapený, že to ide, kráčame rýchlo a moje telo nijak zvlášť neprotestuje.

Onedlho už vychádza slnko a je to nádherné. Vietor síce stále fúka, každý teplý lúč mi však prilieva sily a začína sa mi kráčať príjemne. Okolo siedmej si dávame krátku pauzu, Michal je nejaký chlieb s rezňom. Mne prichádza zle len pri pomyslení, že by som mal niečo jesť. Pijem teda vodu a čoskoro už kráčame ďalej.

Na Veľký Grič (99,1 km) prichádzame okolo pol deviatej. Je tam kontrola, ktorá má vatru. Rozvoniava tam opekaná slanina a všeličo iné a mne začína škvŕkať v bruchu. Som prekvapený, že som hladný, a že by telo dokázalo aj niečo jesť. Zažívam to prvý krát (na nočných častiach stoviek som doteraz nikdy jesť nedokázal) a dáva mi to nádej, že ak raz bude s kým, tak potiahnem na Trnavskej až do Trenčína. Michal si dáva tú slaninu, ja v nádeji, že čím skôr vyrazíme na posledných 6 km cesty odmietam. Sedím na zemi a vyhrievam sa na slnku. Odchádzame asi 15 minút po deviatej. Čaká nás veľmi strmé klesanie do Handlovej. Kontrola vraví, že sa nám asi pôjde veľmi zle, je to strmé a je tam kopa suti. Mne sa však kráča veľmi dobre, Michalove vedenie je bez chyby. Klesanie skoro zbehneme a prichádzame na panelovú cestu, ktorá vedie až do Handlovej. Na Michala tu prichádza značná netrpezlivosť. Za každou zákrutou čaká cieľ a cieľ je stále v nedohladne. Značne znervóznie, väčšinu cesty je ticho, len občas kľaje. :) Ideme dosť zbesilým tempom, takým záverečným a ja si vychutnávam tento koniec ako koniec každej stovky. Prehrávam si celú stovku, teším sa, že to už máme všetko za sebou a som rád, že ešte nie sme v cieli, že sa môžem ešte chvíľu tešiť z toho, že tam už onedlho budeme. Prichádzame tam okolo pol jedenástej a na mňa tam už čaká Majo, ktorý nás mal s Mišom odviesť do Trnavy. Mišo je však stále nedostupný, a tak sa po krátkom váhaní poberáme do Trnavy bez neho. Volá asi o 13:00, že sa práve zobudil a že vyráža do civilizácie.

Z Trnavy do Blavy idem preplneným vlakom. Čírou náhodou ma nejaká pani usadí na voľné miesto, o ktorom sa neskôr dozvedám, že patrí niekomu s miestenkou. Všetky komentáre súvisiace s týmto miestom ku mne ale prichádzajú z veľkej diaľky (chlapík je študent a robí si na chodbičke srandu z toho, že mu obsadil miesto niekto s turistickou palicou) a do môjho polovedomia zahaleného hmlou únavy táto informácia preniká len veľmi okrajovo a neaktivuje časti mozgu potrebné na to, aby som sa z miesta pozviechal a išiel na chodbičku.

V Blave mi utečie autobus pred nosom a tak čakám pol hodinu na ďalší. Pristaví sa pri mne žobráčka, ktorá si pýta drobné na rohlík. Po tom, ako jej poviem, že nemám sa dozvedám že som slepý k...t a odchádza skúsiť šťastie na ostrovček oproti. Tam ochvíľu nadáva inému.

Prichádza autobus a ja sa usádzam. Hlavu si opieram o okno a driemem. Z diaľky ku mne prichádza komentár, o ktorom som si nie istý, či patrí mne alebo nie a tak naň nereagujem: “Mohol by sa aspoň postaviť, keď už tu smrdí. Ved je ešte mladý."

Na konečnej sa vypotácam z autobusu (moja chôdza je opilecká, chodidlá ukrutne bolia) a Ľudky, ktorá má tam čaká s kľúčmi sa pýtam či smrdím. Vraví že nie, ale že som celý zaprášený. Pred autobusom vraj stojí nejaká pani a hľadí na mňa v nemom úžase.

Na záver: Michal, ďakujem za to, že som sa mohol počas nočnej časti zviesť!!! Som veľmi rád, že som nemusel zostať drichmať na Vtáčniku. Mišo, ďakujem za všetko ostatné. Za tohoročných viac ako 600 km ktoré sme spolu prechodili po horách.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles