Tak konečne aj kráľovská disciplína

Konečne prišiel ten čas. Bežecky som sa dopracoval k pocitu, že by sa mi mohol dať zabehnúť maratón. Prirodzene mal som rešpekt. Okrem toho, že ešte v utorok pred nedeľným behom som sa tráviac deň v posteli a pijúc, jediac a inhalujúc všetko o čom som kedy počul, že by to mohlo zabrať proti prechladnutiu chystal bežať skôr baratód ako maratón, nevedel som si ani predstaviť, aké to celé bude. Ešte nikdy som sa nepokúšal bežať takú vzdialenosť rýchlo. No ale poďme po poriadku.

Celé sa to začalo už v piatok po práci. Bolo to práve v deň mojich narodenín a tak som využil narodeninovú ponuku železníc a do Trenčína som cestoval prvou triedou. Vozeň bol ešte klimatizovanejší ako klimatizovaný, celú cestu mi nešlo do hlavi, za čo sú vlastne ľudia v prvej triede ochotní platiť dvojnásobnú cenu lístka.

Z trenčína som už pokračoval s Michalom autom. Z piatka na sobotu sme prespali v drevenici u Romana. V miestnosti s nami spal aj pes. Po Romanovich vyhrážkach, že sa k nám o štvrtej ráno Besi nanominuje do postele som si k nej čupol, položil som jej ruku na hlavu a vážne som jej dohovoril. Havko je to inteligentný, pretože informáciu, že ak sa k nám pritúli, tak bude bitka dokonale pochopil a rozhodol sa, že svoju telesnú schránku nebude vystavovať nebezpečenstvu.

Sobotu sme strávili likvidovaním strechy z nemenovaného materiálu, s ktorím sa musí pracovať v overaloch a s respirátorom. Moja úloha spočívala hlavne v istení Michala, ktorý pobehoval po spomenutej na mnohých miestach prehnitej streche. Takmer celý den som teda trávil popúšťaním a priťahovaním lana prevlečeného v osme a napokon aj balením materiálu zo strechy.

Podvečer sme sa vybrali do košíc, aby sme stihli pasta party, ktorá sa koná tradične večer pred maratónom. Za lístok z ktorý sme vyfasovali pri registrácii dostal každý kôpku cestovín s paradajkovou omáčkou a vodu resp pivo.

Noc zo soboty na nedeľu sme trávili na krajskom stredisku únie nevidiacich v košiciach, vo veľmi príjemných ubytovacích priestoroch.

Do príjemného trochu chladného rána (ak by michal mohol, tak by pred spaním okrem okna von rozdrapil aj okno na atmosfére, len nech je v izbe chladno) som sa zobudil už o šiestej s pocitom, že treba vstávať. Začal som duriť z postele aj ostatných (v izbe sme boli traja) a že je ešte trochu skoro - pôvodný plán bol vstávať o siedmej - mi došlo až pri rannej toalete. Vrátil som sa teda do postele, a vtichosti som sa tešil na okamih, keď už sa bude zdať vstávanie v poriadku aj všetkým ostatným.

Po ľahkých predbežeckých raňajkách sme sa vybrali na štart. Dorazili sme tam pomerne neskoro takže sme sa dohodli, že sa rozbeháme na prvých kylometroch samotného maratónu. Ešte pred štartom sme stretli jednu moju známu z fakulty, ale veľa času na debaty už nebolo.

Na štarte sme sa postavili do koridoru na čas 3:30, i keď som vedel, že taký čas v súčasnosti v mojich silách nieje.

Samotný štart prebehol veľmi nebadane. Odpočítavanie ani žiadne príhovory som neregistroval. Nemám rád predštartové čakania. Štart však napokon prišiel a tak ako to pri takýchto masových behoch býva, aj teraz sme z počiatku len kráčali.

Postupne sme sa ale rozbehli do rozbehávacieho tempa a začali sme predbiehať.

Prvé kylometre ubiehali veľmi rýchlo. Počasie bolo ideálne. Bolo okolo 15 stupňov a takmer bezvetrie. Na piatom kylometry sme využili občerstvovaciu stanicu a doplnili sme tekutiny.

Košický maratón má dlhú tradíciu a je známy tým, že je zaujímavý aj pre nebežcov. Trasu teda lemuju stovky ak nie tisícky ľudí, ktorí na vás s rôznymi stupňami oduševnenia pokrikujú rôzne heslá, mená, štartové čísla a ženú vás vpred. Atmosféra tohoto behu je úžasná. Je veľmi živá, motivujúca.

Tak ako to už na našich spoločných behoch býva, aj teraz chce Michal zrýchľovať a ja z dôvodu neskúsenosti nemám odvahu. Nebežíme teda nijak extrémne rýchlo. Na obrátku (21 km) dobiehame po dvoch hodinách a jednej minúte. Beží sa mi dobre, únavu v nohách zatiaľ necítim. Opäť ma však mrzí, že pre psychický blok nedokážem bežať tak rýchlo, aby bol aj Michal spokojný. Po rozume mi chodia aj myšlienky, že by nebolo zlé nechať ho bežať druhé kolo samého, nech urobí nejaký pekný čas. Na obrátke sa však dejú veci, po ktorých si vravím, že odstúpiť by bola ukrutná hanba, a tak vybiehame do druhého kola.

To je už čo do divákov podstatne chudobnejšie. Počasie sa pozvoľna zhoršuje, začína slabo pršať a ochladilo sa. ľudia teda odchádzajú a fandiť už zostávajú len tí skalní.

Druhé kolo už ubieha podstatne pomalšie. Od dvadsiateho ôsmeho kylometra mi začínajú tuhnúť nohy a zhoršuje sa to pomerne rýchlo. Na tridsiatom už neverím, že sa s tým bude dať ešte behať. Na chvíľu prechádzame do kroku, pokúšam sa nohy trochu rozcvičovať, vôbec to však nepomáha. Bežíme teda ďalej, i keď už podstatne pomalšie. Cítim, že ak by som zrýchlil, dostal by som kŕč, ktorý by sa veľmi ťažko rozcvičoval. Nohy teda šetrím, počúvajúc Michalove hromženie.

V týchto miestach bežíme dlhšie s chalanom, ktorému je do reči a tak sa rozprávame. Hovorí, že keby vedel čo to obnáša, nikdy by sa na toto nedal nahovoriť, z čoho je zjavné, že je neskúsený. Aj ja sa sám seba pýtam čo tu vlastne robím, aké to má celé zmysel, ale už mi ani na chvíľu nenapadne, že nabudúce neprídem. Viem že prídem, pamätám si množstvo ťažkých pochodov a behov, pri ktorých som sa zaprisahával, že “tento je ten posledný” a viem, že takéto sľuby nedokážem plniť.

Náhle dostávam kŕč do stehna a zastavujeme. Chvíľu kráčame a chalan sa stráca v diaľke. Po pár minútach sa skusmo rozbiehame aby som zistil, že nohy síce protestujú, no opäť sú ochotné bežať.

Po 33 kylometroch sa mi zdá, že je to už naozaj zlé a tak si spomínam na prísloviepodľa ktorého by som teraz mal byť v polovici svojej cesty. A tak sa ticho čvachcem vo svojom mori bolesti, do ktorého sa postupne začína vlievať rieka eufórie a Michal odrátava kylometre. Postupne dobiehame chalana, ktorý už nikdy nepôjde na žiaden maratón a hoci pomaly, no predsa len, kylometre ubúdajú a ja začínam pociťovať radosť z toho, že sa to celé podarí.

Konečne sme na 39 kylometri. Náš parťák hromží, že mu pred 500 metrami nejaký zákerný povzbudzovač povedal, že do cieľa zostávajú už len 3 kylometre a pritom sú to 3 kylometre až teraz. Moje nohy už naozaj trpia a zisťujem, že čupnúť si je celkom príjemné. Zo zadu pribieha skupinka bežcov a revú na mňa, aby som to nerobil, lebo už nevstanem. Idú mi na nervi. Prečo by som nemal vstať? Vstávam a s konštatovaním, ťže to chcem mať čo najskôr za sebou sa po dlhej dobe celkom slušne rozbiehame. Za sebou nechávame nešťastníka aj zlých prorokov a posledné kylometre ubiehajú prekvapivo rýchlo. Aj bolesť nôh akosi ustupuje na pozadie, pretože je tu radosť z dobehnutia. Do cieľa pribiehame po 4 hodinách a 32 minútach. Na čase sa mi páči jedine to, že by nemalo byť ťažké ho zlepšiť. Mám však prvú skúsenosť a už teraz sa teším na ďalší maratón.

Na polovičný maratón bol tento rok prihlásený aj nevidiaci svetový rekordér v behu na maratónsku vzdialenosť Henry Wanyoike z Kene. Hneď ako som sa túto informáciu dozvedel, kontaktoval som organizáciu R-ko, ktorá ho pozvala a organizovala jeho pobyt s otázkou, či by sme sa s Michalom nemohli stretnút s henrym a jeho navádzačom.

Stretnutie sa napokon uskutočnilo bez michala. Henry je simpatický chlapík veselej povahy (jeho hojdanie sa na stoličke počas našej debaty vyvrcholilo prevrhnutím sa dozadu). Porozprával mi o ich technikách behu a tréningoch, so svojim vodičom behá každý deň z čoho vyplýva, že pri tréningoch nepotrebuje vymýšľať alternatívy na dni, kedy vodiča nemá k dispozícii. Techniky vodenia používa rovnaké ako sa používajú u nás.

Po pol hodinovej debate sme nejaký čas venovali aj snahe naučiť ho hrať na drumbľu a hoci tento pokus nebol celkom úspešný, nástroj si viditeľne obľúbil a pokroky v hre naň sľúbil prezentovať v Košiciach o rok za predpokladu, že ja pobežím rýchlejšie ako tento rok.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles