Rajecký maratón 2014

Veru tak. Je to tu zas. Minuloročný Rajec bol dobrodružný hlavne vďaka byvaku v Rajci na námestí. Je piatok večer a ja som zvedavý, čo nás čaká tento rok. Byvakovať sa chystáme aj dnes, no pridáva sa k nám aj moja manželka, pretože má zhodou okolností cestu do Žiliny a predstava nocľahu pod širákom sa jej viditeľne páči.

Z Ružomberka odchádzam vlakom o pol deviatej a tento rok je to viac menej bez meškania. V Žiline ma už čaká Ivka, ktorá cestovala o niečo skôr a Michal, ktorý pricestoval zo západu.

Autobus do rajca ide asi o hodinu, takže máme čas na večeru. Zakotvíme v rovnakej reštike ako minulý rok. Ja som už najedený (stihol som to ešte doma) no palacinkám s banánom a nutelou neodolám. Michal si dáva serióznu večeru.

Do rajca prichádzame o 23:15 a začíname sa rozhliadať po vhodnom mieste na prespatie. Noc má byť podľa meteorológov jasná a teplá, búrky teda tento rok nebudú. Námestie na ktorom sme spali minulý rok zavrhujeme, pretože stavanie jarmočných stánkov od štvrtej hodiny rannej bolo minulý rok predsa len trochu rušivé. Kúsok od námestia je kostol a za ním cintorín. V okolí kostola sa vhodné miesto nenachádza a cintorín na prvý pohľad takisto neposkytuje vhodné miesto. Na druhý už ale dva páry funkčných očí v našej skupine objavujú krásnu tmavú uličku, ktorou sa dá vvystúpať do pomerne strmého kopca za ktorým je pekná rovná plošina. Hroby tu zatiaľ niesú a pobyt na cintoríne ani jednému z nás nepripadá byť problematický. Ide o miesto veľmi tiché, pokojné. Plošina je navyše mimo hlavných trás a tak môžme predpokladať, že tu isto ranných polievačov kvetov nevystrašíme. Rozkladáme teda spacáky a veriac, že tunajším obyvateľom traja dočasní spáči vadiť nebudú prijímame ich pohostinstvo.

Prebúdzam sa do príjemného slnečného rána. Je krátko po pol ôsmej, budím teda aj michala (Manželka už stihla rannú omšu), balíme spacáky a po rýchlich raňajkách ktoré v mojom prípade pozostávajú z hory vločiek s hrozienkami a černicami zaliatych vodou odchádzame na registráciu.

V registračnom balíčku sú štandardné veci, okrem čísla teda hlavne kopec reklamných letákov, ktoré zvyčajne putujú rovno do koša. Po vyzdvihnutí balíčkov si odkladáme veci do telocvične, ktorú tu majú bežci počas behu k dispozícii a poberáme sa na štart. Tu sa lúčime s manželkou ktorá sa vracia do Žilinya potom to už ubieha veľmi rýchlo. Do štartu zostáva pár minút a tak si hľadáme vhodné miesto v koridore. Meteorológovia na tento deň predpovedali slnečné počasie s teplotou 25 stupňou v tieni. Rajecký maratón sa beží po cestách ktoré sú na drvivej väčšine trasi zaliate slnečnými lúčmi, viem teda, že dnes sa asi vytrápim.

A už je to tu. Najprv štartovací výstrel pre korčuliarov a minútu na to štartujeme my.

Pozvoľna sa rozbiehame. Hneď zozačiatku dochádza k niekoľkým kolíziám s bežcami, ktorý v snahe dostať sa do predu vbiehajú do bežiacej riavy a vôbec nedávajú pozor na bezpečnosť. Michal im teda venuje zvýšenú pozornosť a v jednej zákrute prehliadne schodík. Zakopávam oň a dopadám na ľavé koleno, pravý lakeť a napokon rameno. Na prvý pohľad sa zdá byť všetko ok, len po opätovnom rozbehnutí zisťujem, že ma neposlúcha pravá ruka. Momentálne nefunkčne vysí pri tele a pri snahe dvyhnúť ju to v pravom ramene dosť seriózne bolí. Dávam jej teda nejaký čas na regeneráciu a po pár minútach zisťujem, že ju môžem dvihnúť do štandardnej bežeckej polohy aj s ňou hýbať. Koleno a lakeť je našťastie len oškreté, takže nestojí za reč.

Pole bežcov sa konečne rozťahalo a beží sa lepšie. Je naozaj teplo. Slnko hreje a ja som po dvoch kylometroch behu spotený, ako bývam zvyčajne po piatich. Je mi jasné, že dnes budem musieť piť na každej občerstvovačke a pravdepodobne viac ako po pohári vody.

A už je tu prvá a ruka sa opäť pripomína. Zisťujem, že pohár v nej udržím, ale pokus dvihnúť ho k ústam “vyhadzuje poistku” a ruka si zase len tak vysí pri tele a mne je jasné, že sa dnes nebudem len tak beztrestne na dno pohárika pozerať. Po chvíľke sa ale zase dá zdvihnúť do normálu a tak sa mi beží celkom dobre. Čoskoro bežíme okolo vedier so špongiami, ktoré možno použiť na ochladzovanie. Voda je príjemná studená, špongiu si žmýkam na hlavu, citeľne to pomáha.

Druhá občerstvovačka je takmer na dvanástom kylometry. Okrem toho, že bežíme po slnku je prvých 22 kylometrov aj pomerne kopcovitých, takže voda prichádza vhod. Dávam si výdatne posolený banán, kus citrónu a zisťujem, že ruka už zvláda aj pohár s vodou. Neskôr však dostávame pol litrovu fľašu a tá je príliš ťažká. Celé sa to ale zjavne zlepšuje, na ďalších občerstvovačkách už ruka funguje s bolesťami, ale bez funkčných obmedzení.

Teplota stúpa a ja nepatrím medzi teplomilných. Michal to zvláda viditeľne lepšie, zatiaľ čo ja využívam každú príležitosť vyliať si na hlavu, za krk, a na hruď niečo čo nieje lepkavé a je studené, on sa tvári celkom spokojne. Približne na devätnástom kylometri stretáme prvých bežcov v protismere, majú náskok 6 kylometrov. O chvíľu neskôr nám oproti na treťom mieste beží česká legenda Dan Orálek.

A už sme v polovici. Čas 1:51 na pol maratón rozhodne nepatrí ani len medzi moje priemerné, je mi ale jasné, že dnes si osobák nezabehnem. Obrátka je ešte o niečo vyššie v Čičmanoch. Za ňou by sme ale mali až do cieľa hlavne klesať, takže by to už mohlo byť trochu ľahšie.

Smerom späť bežíme s vetrom v chrbte, čo je ale v tomto prípade nevýhoda, pretože prúdenie vzduchu, ktoré ochladzuje, teraz cítiť nebudeme. Premýšľam o ľuďoch, čo behajú maratóny a dlhšie behy v púšti. Neviem si to predstaviť.

Druhá polovica behu ubieha ako vždy pomalšie. Tento rok mám nabehané, takže nohy zatiaľ fungujú rovnako ako na štarte, teplotu však vnímam stále intenzívnejšie. Po každej občerstvovačke cítim, že voda pomáha, dokážem zrýchliť, nie však na dlho. Postupne opäť dýcham plitko, krv sa horšie okysličuje a ja chtiac nechtiac zpomaľujem. Michal ma každú chvíľu niečím oblieva. Čoskoro obiehame Cyrila. Ide o veľmi urečneného človeka. Vždy toho nahovorí strašne veľa, no teraz je ticho. Michal konštatuje, že ak je on ticho, tak to už musí byť naozaj zlé.

Niekde okolo 38 kylometra povzbudzuje pri trati pani so stareckým hlasom. “chlapci... Chlapci... už ho chytili...". Pani je veselo a vďaka nej chvíľu aj mne. Posledné kylometre ma už bolia aj nohy, no z tohoto hľadiska je toto bez debát najlepší maratón.

A už sme v Rajci. posledné 2 kylometre ubiehajú vcelku rýchlo. Z poslednej občerstvovačky si pamätám celkom chutný grepový jontový nápoj a samozrejme kopec vody na mojej hlave. :))

A konečne sme v cieli. Čas 4:09 považujem vzhľadom na to teplo za celkom dobrý. A potom sa už dejú len štandardné veci. Dostávame pekné ťažké medaily, poberáme sa do sprchy kde si vychutnávam ľadovú vodičku, obaja dostávame horu cestovín s takou tou štandardnou mäsovou omáčkou a poberáme sa do Žiliny.

Záver? Či to bolo super? Bolo to ťažké. Samozrejme prídem aj nabudúce a bez ohľadu na počasie. Pretože mám pocit, že maratón je už pevnou súčasťou môjho života. Budem ale veriť, že tie budúce budú ľahšie, aby som si ich mohol zťažiť sám, napríklad zvyšovaním rýchlosti a zlepšovaním času.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles