- Written by Peter
- June 11th, 2012
- About Behanie
Trnavská stovka 2012
O tejto stovke by som už ani nepísal, pretože sa mi zdali byť zápisky o predchádzajúcich ročníkoch dosť podobné. Lenže tento rok bola iná. Iná pre mňa a Michala, pretože sme sa ju rozhodli bežať. Vlastne nie celú, ale nakoniec... No ale všetko po poriadku.
V júli tohoto roku sa plánujeme zúčastniť na nízkotatranskej stíhačke, z ktorej sa v dôsledku limitovaného počtu možných účastníkov stal pretek. Funguje tak, že do jej druhej polovice sa môžu zahryznúť len tie dvojice (zúčastniť sa môžu z bezpečnostných dôvodov len dvojice, nie jednotlivci), ktoré sa umiestnia do 25 miesta. Našim cieľom na stíhačke je kvalifikovať sa do druhej polovice. Na celkovom výsledku nám nezáleží, chceme však bežať až do cieľa. Keď že ide o extrémne náročný beh v horskom teréne, je potrebné sa naň pripraviť, čo bolo dôvodom, prečo sme sa rozhodli prvých 50 kylometrov Trnavskej stovky stihnúť do ôsmich hodín.
Trnavská stovka pre nás mala byť experimentálna. Vôbec som si napríklad nevedel predstaviť, či a ako rýchlo bude možné poslepiačky bežať po štandardnom horskom teréne. Obom nám bolo jasné, že techniky vodenia ktoré sme používali na turistikách doteraz nebudú stačiť, pretože beh je už príliš rýchli na to, aby som pri ňom stíhal sledovať jemné odchýlky slepeckej palice, ktorej druhý koniec drží vodič michal predo mnou. Pri behu sme sa rozhodli používať palice dve.
Naša bežecká konfigurácia teda vizerá tak, že v predu bežiaci michal drží v každej ruke jednu palicu a ja bežiac za ním držím opačné konce oboch palíc. Takéto prepojenie nám umožňuje dokonalú synchronizáciu pohybu rúk pri behu a keďže ruky bežca sú synchronizované s nohami, máme vlastne aj plne sinchronizovaný krok a pravdepodobnosť že pri robení krokov šliapem na tie isté miesta, na ktoré šliapal michal predo mnou hraničí pri vhodne dlhom kroku na bezzákrutovom teréne takmer s istotou, čo výrazne eliminuje možnosť úrazu.
Pri behu sme sa rozhodli používať výhradne slepecké palice, aby sme na moju slepotu upozornili protiidúcich, ktorí s ňou počítajú a vedia, že odo mňa nemožno očakávať bravúrne úskoky pred ich bicyklami a podobne.
ďalšia vec, ktorú som považoval za problematickú pri behu, ale nevyhnutnú pri chôdzi po horách boli vysoké topánky, ktoré zpevňujú členky. Pri štandardnej chôdzi po horách sa mi nezriedka stáva, že krivo stúpam na drobné skaly a preto je zpevnený členok veľmi dôležitý. Pri behu je lepšie mať členky voľné a takisto je fajn, ak každá topánka neváži 1 kg ako tie ktoré nosím do hôr. Na experimentálnej Trnavskej stovke som sa teda rozhodol dôverovať Mišovi a dvojpalicovej technike a obul som si štandardné trailové bežecké tenisky. Toto rozhodnutie nebolo úplne ľahké, pretože krivé stúpenie pri behu je vlastne krivé dupnutie, pri ktorom sa už dajú škaredo ponaťahovať resp potrhať kdejaké krehké časti členku a okolia.
Posledná vec, ktorú som osobne považoval za veľký problém bolo stravovanie. Pri diaľkových pochodoch mi býva v poslednej dobe po istej dobe zle ak na jedlo čo i len pomyslím. Pred touto stovkou som sa pokúšal zistiť v čom by to mohlo byť a v snahe eliminovať najčastejšie príčiny takýchto nevoľností som sa rozhodol počas behu konzumovať viac soli ako zvyčajne, jesť len ľahko stráviteľné veci a piť v pravidelných intervaloch.
Noc z piatku na sobotu spí Michal u nás a tak vstávame o 04:15 na spoločný budík. Po výdatných raňajkách (2 chleby s nejakým extrémne slaným syrom, 2 banány, trištvrte litra vody, veľká orechová energetická tyčinka) odchádzame na štart na hlavnú stanicu. Využívame michalovu známosť u usporiadateľa a neslušne sa o 5:30 predbiehame, aby sme sa dostali ku štartovým kartám a o 5:41 sa zľahka rozbiehame a začíname sa presúvať k vtedy ešte tak vzdialenému cieľu.
Prvých 5 kylometrov kráčame s občasným behom aby sme sa zahriali a po vstupe do lesa na kamzíku sa zapájame do vláčika a začíname bežať. Stratégia: bežať roviny a klesania, na stúpaniach sa chceme šetriť.
Z počiatku predbiehame pár chodcov a doháňame pár bežcov. Veľmi rýchlo za sebou nechávame tie nevueriteľné davy účastníkov, ktoré sa na trnavskú stovku v posledných rokoch hrnú.
Počasie sa zdá byť veľmi príjemné. Je trošku chladno a meteorológovia sľubovali, že teplota príliš nad 20 stupňov nevystúpi ani cez deň, tak som si do batoha zbalil len jednu 1,5 litrovú fľašu na vodu, v ktorej som zo štartu po prvý prameň na desiatom kylometri chcel vystačiť s litrom vody.
Na popoludnie sľubovali dážď, tak sme si obaja pribalili aj nepremokavé bundy a niekoľko párov suchých ponožiek.
Bežíme a beh je zatiaľ veľmi príjemný. Bežíme cca rýchlosťou 9 až 10 kylometrov za hodinu, teda tak aby sme sa nezadýchavali, aby bol beh úplne pohodlný, tak ako je to prirodzené. Dvojpalicová technika zatiaľ funguje dokonale, všetko ide podľa plánu. Počasie výborné, i keď z nebies padajú drobné kvapky vody, čo však po pár desiatkach minút ustáva. Je veľmi vlhko a tak sa potím viac ako je dobré, časom sa však organizmus prispôsobí prostrediu a potenie ustáva. Bezprostredne za Máriinym prameňom Michal zahliadol močiaceho chlapíka a konštatuje “aha hen bol Máriin a tu je Jozefov prameň". Po chvíli nás dobieha ten chlapík s otázkou na Miša “Kokso! Ty jak vieš ako sa volám?!"
Na prvú kontrolu (biely kríž, 13 km) prichádzame o 07:20. Rady tu tento rok z pochopiteľných dôvodov ešte niesu, tak si berieme pečiatky do kariet a bežíme ďalej.
Bežíme väčšinou sami. Na elitných bežcov sme pomalí a na elitných chodcov zase rýchli. Samota nám vôbec neprekáža.
Na ďalšiu kontrolu ktorá je na Pezinskej Babe (30 km) prichádzame 10 minút po deviatej. Po zinkasovaní pečiatky si robíme prvú plánovanú zastávku a v hotelovej reštavrácii si vychutnávame dobre posolený slepačí vývar. Zapíjam ho grepovím džúsom a zajedám ďalšou veľkou orechovou tyčinkou. plánovaná 20 minútova pauza sa preťahuje na 30 minút, čo nás ale vôbec netrápi, pretože celkový čas ktorý sme zatiaľ na ceste je výborný.
Za Pezinskou Babou nás čaká odpočinková časť, pretože sa musíme štverať do niekoľkých strmích stúpaní, čo v praxi znamená, že nebežíme. S prekvapením si tu uvedomujem, že mám dvoje nohy. Tie bežecké už začínajú pociťovavť miernu únavu, tie chodecké sú však zatiaľ úplne čerstvé. Po ďalšiu kontrolu toho vďaka spomenutým stúpaniam nabeháme pomerne málo a tak prichádzame na čermákovu lúku (37 km) 10 minút pred jedenástou. V porovnaní s prekonaním prvých 30 km je to trochu neskoro, pre kontrolu ktorá tu má byť až od 11:30 však predsa len o 40 minút skôr a tak nám karty podpisuje nejaký chlapík, ktorý robí predkontrolu :)
Nezdržiavame sa tu dlho, naberáme vodu a vydávame sa na rovinatý teda bežecký úsek smerom k vápennej. Pod vápennú(46 km) pribiehame niečo po dvanástej. Tu nás opäť čaká stúpanie, toto však nemôžem nazvať odpočinkové. Na dvoch kylometroch tu treba vystúpať 500 výškových metrov, čo dáva zabrať. O 13: 10 sme už však na vrchole Vápennej (50 km). S potešením zisťujeme, že prvých 50 km sa nám podarilo stihnúť za 7,5 hodiny a ja sa definitívne rozhodujem, že svoje miesto v štartovej listine na stíhačku náhradníkom neprepustím.
Zostup z Vápennej je aj tento rok veľmi zdĺhaví a pomalý, na stíhačke nás však našťastie takýto škaredý terén nečaká. Na kontrolu na rosničkovej lúke (52 km) prichádzame o 14:10 a mne sa stále nechce veriť, že sme tu tak skoro. Ak to porovnávam s minulými ročníkmi, tak mi vychádza, že máme zatiaľ náskok 4 hodiny.
Od rosničkovej lúky nás čaká opäť rovinatý úsek a tak bežíme. Prekonávame aj niekoľko stúpaní vhodných na relax a zapájame aj chodecké nohy. Na tomto úseku osobne stretávam chlapíka o ktorom som doteraz vždy len čítal, pretože stovky odjakživa beháva. Dávame sa do reči a zisťujem, že jeho syn navštevoval na matfyze môj predmet
Na bukovú (65 km) prichádzame krátko po 16:00 (v porovnaní s minulosťou náskok zveľaďujeme na 6 hodín) a tu absolvujeme druhú stravovaciu prestávku. Obaja si dáme guľáš, ja ho zalievam kofolou a michal nealko pivom. po 50 minútach daromného hlivenia sa zviechame absolvovať zvyšnú časť stovky. Odchádzame spolu s dievčinou ktorá s nami plánovala bežať od štartu, časom sme jej však ušli a dobehla nás až za klesaním z vápennej, na ktorom sme v porovnaní s ostatnými bežcami stratili cca pol hodiny. Teraz vyráža s nami, no tvári sa, že bežať už nevládze. Gavalierstvo (v skutočnosti celkom fajn výhovorka pre nás pretože aj my toho už predsa len začíname mať dosť;)) nám nedá a sľubujeme si aj jej, že bežíme len klesania. Na rovinkách teda kráčame, celkovo možno povedať, že zvyšných 27 km sa flákame. Na kontrolu na rakovej (72 km) prichádzame okolo pol siedmej. Majú tam rozložený ohník a varia horúci čaj (neodolám ja) a medovinu (neodolá michal s kamoškou) a tak si zas chvíľu posedíme.
Predposledná kontrola na dobrej vode (83 km) nám dáva razítka okolo 19:45 a keďže je náš spolubežec ktorého syna som učil hladný, solidárne si s ním dávame fazuľovú polievku a na posledných 9 km vyrážame niečo po štvrť na deväť.
Rovinaté úseky stále kráčame, hoci sme zrýchlili (cca 7 km za hodinu), napokon sa ale dosť vlečieme no posledné 3 km do cieľa opäť bežíme, aby sme stihli cieľ pred 22:00. Napokon prichádzame o 21:35 (náskok oproti minulému roku je 8,5 hodiny) a obaja sme spokojní.
Cieľ je v triede brezovskej školy v ktorej je hlučno. Kontrola tu každému ponúka vaječný koˇňak, ktorého základom je však slivovica, v dôsledku čoho má každý dôslednejší degustátor čoskoro problém ovládať intenzitu verbálneho prejavu.
Po krátkom čase sa teda uchyľujem o poschodie vyššie na chodbu pred dvere psychologickej poradne, kde si na zem prestieram nepremokavú bundu a akési karimatkové torzo z michalovho batoha tváriac sa, že idem spať. Pomerne dlho sa nedarí a o pol dvanástej mi prichádza Michal oznámiť, že mám odvoz do Blavi (veľká vďaka manželke jedného zo stovkárov).
O pol druhej ráno teda odomikám dvere bytu v ktorom bývam a o druhej sa už čistý a prekvapivo ani nie príliš unavený povaľujem vo vlastnej posteli. Do snov sa mi primiešava rytmický dupot dvoch párov noh a rozmýšľam čo zlepšiť nabudúce. Možno by nebolo zlé zbaviť sa závislosti na odvoze. Znamenalo by to stihnúť posledný autobus z brezovej. Ide o 19:45.
