- Written by Peter
- June 12th, 2016
- About Behanie
Trnavská stovka 2016
Tohoročná stojí za zmienku, pretože som o skúsenosť bohatší. Vzdal som už po 30 km, ale pekne poporiadku.
Trnavská stovka má pre mňa špeciálny význam. Bola to prvá stovka, na ktorej som sa pokúsil prekráčať 100km za 24 hodín a zistil som, že diaľková chôdza je kratochvíľa, ktorú sa oplatí pravidelne opakovať. Medzi časom som trochu zmenil názor, pretože som zistil, že ešte o čosi väčšia zábava je behanie. Tento rok sme tuším bežali už 5. raz a hoci je behanie väčších diaľok pre mňa stále ľahšie, stále nemám natrénované tak, aby som si mohol byť istý, že pravdepodobnosť dokončenia je väčšia ako pravdepodobnosť nedokončenia.
Tak ako každý rok, aj tento rok som sa na t-100 začal tešiť už niekedy začiatkom mája. Predstovkové sny na témy ako napríklad zmeškaný štart (tento rok 2 krát), Mišo nemôže (tento rok raz) sú už štandardom a ak by sa mi podobné veci nesnívali, tak by som to hádam považoval aj za zlé znamenie. Skrátka obdobie “očakávania” pred t-100 prežívam stále aj napriek tomu, že na výlety tohoto typu nechodievam práve zriedka a už si ani neviem predstaviť, že to celé môže zovšednieť natoľko, že to budem považovať za bežnú rutinu.
V Bratislave trávim čas už od štvrtka večera. Jedným z cieľov na piatok je kúpiť si nové bežecké barefoot topánky. V starých mám nabehaných okolo 2200 km a viacero nezávislých pozorovateľov sa zhodlo, že by som sa mal za ne začať hanbiť. Nuž tak som sa teda začal a moje staré adidas so 4 mm dropom som vymenil za vivo barefoot. V čase písania tohoto textu (týždeň po kúpe) mám v nich nabehaných prvých 40 km a musím povedať, že 4mm a 0mm drop je dosť veľký rozdiel, ale späť k t- 100, ktorú som v barefoot nebežal.
Je piatok večer. Noc pred t-100 trávim v byte kamaráta, ktorý sa nachádza cca 4 minúty od štartu.
Zastrájam sa ísť spať skoro a celkom sa mi darí. V posteli som už o jedenástej a plánujem vstávať o 4:15, takže sa zdá, že si vcelku pospím. S Michalom sme dohodnutí, že štartujeme o piatej, pretože chce byť v sobotu večer doma, takže sa budeme ponáhľať. Noc je ale prekvapivo dlhá. Neustále sa budím a vlastne sa už teším na budík. Naozaj hlboko sa mi darí zaspať až nad ránom, takže vstávanie rozhodne nie je euforické a budík preklínam. Raňajky mi lezú dolu krkom pomerne ťažko, ale napokon sa mi podarí zjesť všetko čo som si zaumienil a z bytu odchádzam o 4:50. Michal by mal doraziť osobákom o piatej. Keď mi je jasné že nevystúpil, skúšam mu volať. 3 krát bez úspechu, nakoniec volá o 5:20 on, že práve nasadá do auta. Mal vraj 4 budíky :). Hm... zvláštne... to, že zaspal on sa mi ešte nikdy nesnívalo. Poberám sa teda hore do staničnej čakárne, no už pred dverami cítim arómu, ktorú určite dýchať nechcem. Tí čo poznajú Bratislavskú hlavnú stanicu vedia, že ani na lavičkách pri autobusovej zastávke to nie je žiadna výhra, takže sa poberám na električkovú zastávku. Ukazuje sa to byť dobrá voľba. Je tam ticho, prázdno, dýchateľne. Čosi pred šiestou prichádza Rasťo, takže sa ideme zaregistrovať aby sme mohli vyraziť hneď keď Michal dorazí.
Štartujeme o 6:20. Na štarte je opäť veľa ľudí, ako je v posledných rokoch zvykom. Zo začiatku sa príliš neponáhľame. Cesta ide do kopca, takže striedame rýchlu chôdzu a ľahký poklus. Bežíme vedľa seba, miesta je dosť. Už z rána je dosť teplo a hlavne vlhko. Hneď od začiatku sa potím a je mi jasné, že ideálne počasie dnes pre mňa nebude. Čoskoro sme v lese a teda v tieni, ale veľmi to nepomáha. Hadičku čo mi visí na pravom pleci teda beriem do úst častejšie, na tejto stovke je po ceste prameňov dosť, takže verím, že 1.5 l fľaša mi bude vždy stačiť. Na bielom kríži sme o 7:40, máme teda dosť mierne tempo. Michal sa chcel ponáhľať, pred týždňom ale prvý raz v živote vzdal maratón, takže prepaľovať určite nechce. A tak sa teda flákame a čoskoro sme na troch kamenných kopcoch.
Nuž a potom to prichádza. Ani si presne nepamätám, kde sa to stalo. Bežíme cez most, na ktorom v strede chýba niekoľko dosiek. Bežíme za sebou, lebo sme už dlho v lese a používame štandardnú dvojpalicovú techniku opísanú tu. Prichádzame na most a Michalovi sa zdá, že dieru preskočím, tak mi ju nehlási. Tesne pred ňou sa ale obzrie a ja to registrujem. Mierne sa otáča do strany (tuším doľava) a ľavá palica sa posúva trochu dozadu. To že sa obzerá pre mňa znamená, že ideme asi prekonávať niečo neštandardné, takže pre istotu skracujem krok a dieru nakoniec nepreskočím. Michal už ale nestíha nič povedať, a ja sa prepadám. Je to akurát v čase, keď robím krok dopredu, takže holeňou nakopávam dosku a padajúc dolu sa vlastne veziem po tej holeni. Do tejto chvíle som bol presvedčený, že o bolestiach píšťaly toho viem pomerne veľa a že ma v tomto smere už nemá čo prekvapiť. V živote som už “videl hviezdy” po nakopnutí nejedného betónového kvetináča, ktorý znenazdajky pribudol na jednej z trás, po ktorých v živote chodím. Patrím medzi tých slepcov, ktorým sa zdá, že opatrná chôdza je stratou času a občasná havária, ktorá je dôsledkom nedostatočného krytia sa slepeckou palicou je akceptovateľnou daňou za možnosť vychutnávať si rýchlu chôdzu. Tento zážitok však bez pochyby patrí medzi najintenzívnejšie v tejto oblasti. Hviezdičky sú tento krát aj s parádnym splnom, tuším počujem aj hudbu sfér. Ani neviem prečo mi napadá, že je super, že ani teraz nemám chuť kliať. ;) Vyliezam z mosta a zisťujem, že na nohu sa celkom nedá stúpiť. Potácam sa teda za most a Michal ma vyzýva, aby som si “pozrel” ako to vyzerá. Pod kolenom mám vcelku pôsobivú hrču. Vyzerá to na parádnu krvnú podliatinu. Skusmo zaťažujem nohu a vyzerá to tak, že sa s ňou predsa len bude dať chodiť. Zlomenina to teda nebude a keď sa to trochu rozchodí... uvidíme. Po krátkej debatke na tému krvné zrazeniny a ich neochota hladko putovať v potrubiach organizmu sa zhodujeme, že asi bude rozumné to na dnešok zabaliť. Pozvoľna sa teda poberáme po značke a zvažujeme, že pri najbližšej príležitosti zliezť do nejakej dediny to skončíme. Noha sa čoskoro zahrieva na prevádzkovú teplotu a krívanie sa stráca. Skusmo sa teda rozbiehame a prvú odbočku do civilizácie bez rečí obchádzame. Je to bolestivé, ale bežať sa s tým dá. Ďalšia možnosť skončiť je na pezinskej babe, na ktorú to nie je ďaleko, takže pokračujeme. Ozrutná hrča sa postupne “rozpúšťa” a na nohe nemám ani modrinu. Chlapík, s ktorým sa už nejaký čas obiehame konštatuje, že pri tom moste to vyzeralo dosť divoko, teraz je to už vraj len taká “pekná, krvavá rana". Po zastávkach je to ale stále dosť zlé, krívania sa nedokážem zbaviť. V snahe odľahčiť pravej začínam viac zaťažovať ľavú nohu a podvedome sa zrejme trochu bojím, pretože pár krát zakopávam na miestach, kde by som to za normálnych okolností pravdepodobne neurobil. Na pezinskej babe sme o 10:20 a definitívne sa rozhodujem, že končím. Som si istý, že by sa s tým dalo bežať ďalej. Takisto ale viem, že čím dlhšie to budem dnes kaličiť, tým dlhšie sa to bude potom hojiť. Proste záchvat zdravého rozumu. Asi už naozaj starnem.
Na Pezinskej babe teda stopujeme a čoskoro sa vezieme smer Pezinok. Už v aute sa samozrejme pýtam sám seba, či naozaj bolo potrebné skončiť, ono to proste pri sedení nebolí. ;) V Pezinku sa ale uisťujem, že stále krívam a že bol na ten predčasný koniec naozaj dôvod. Potom o tom zase premýšľam vo vlaku do Bratislavy a... No veď viete.
Doteraz som vždy každému hovoril, že som pri horských behoch bez očí nemal žiaden úraz, ktorý by stál za zapamätanie. Ani tento raz sa zdá sa nestalo nič, čo by vo mne vyvolalo pochybnosti, či je takéto behanie dobrý nápad. Uvedomil som si ale, že pri bezočivom behaní po horách človek musí mať naozaj dobrého vodiča. Z toho ako sa táto drobnosť zomlela je zjavné, že vodič musí vedieť dobre odhadnúť, ktoré veci treba hlásiť “dozadu” a vedený často podvedome číta aj neverbálnu komunikáciu, z ktorej robí závery. Keď nad tým teraz rozmýšľam, tak mi je zrejmé, že pri našom behaní čítam z palíc pomerne veľa informácií a mnohé komunikačné prvky sme si vedome nikdy nedohodli, sú produktom evolúcie. Vznikli bez môjho a niektoré zrejme aj bez Mišovho vedomia. Obaja sa na ne ale spoliehame a práve toto je asi to, čo možno nazvať bežeckou súhrou. Michal vraví, že v čase keď sa obzeral si uvedomil, že ak to obzretie zaregistrujem, tak skrátim krok, ale už na to nestihol zareagovať. Prosto išlo o pomerne nepravdepodobnú zhodu okolností a takáto zhoda zostáva naďalej nepravdepodobná. Behu zdar.
