Vianočný maratón 2016

Written by Peter
December 19th, 2016
About Behanie

Vianočný maratón 2016

A je tu koniec ďalšieho roka. Tento som pokiaľ ide o dokumentáciu dosť preflákal. A to sa toho pritom udialo naozaj pomerne veľa. V rajci sa napríklad stalo, že Mišo nevládal, čo je informácia vskutku pozoruhodná, pretože sa to deje naozaj veľmi zriedka.

V októbri sme si boli zabehať v Košiciach, kde bolo fajn ako každý rok, no čas (tentokrát mojou vinou) za veľa nestál. Rozhodol som sa, že pobežím v minimalistických vivo barefoot, v ktorých sa mi v Rajci bežalo veľmi dobre, lenže tam nemali mačacie hlavy, ani koľajnice. Už asi rok mi palec na ľavej nohe naznačuje, že by som mu mal venovať pozornosť a trochu ho šetriť napríklad tak, že na tie dlhé behy, na ktorých hrozia mačacie hlavy a podobné veselosti si obujem niečo s hrubšou podrážkou, aby som mohol aspoň posledné km odbehnúť aj cez päty. O týždeň v Budapešti som si teda obul staré Mizuná, v ktorých som toho najviac nabehal ešte v časoch, keď som si nedokumentoval nabehané km, takže v nich mám vlastne nabehané najmenej ;)). Pokiaľ ide o tlmenie, tak sú dávno za zenitom, ale v porovnaní s tými vivami... navyše pri mojej terajšej technike behu už na tlmení nezáleží. Čas opäť slabší (vlastne skoro rovnaký ako v Košiciach). V oboch prípadoch bolo dosť teplo a mne to v teple skrátka až tak nebehá.

Na Budapešť máme aj množstvo nemaratónskych spomienok. Vybrali sme sa tam na pozvanie Medzinárodného bežeckého klubu Achilles. Okrem maratónu sme absolvovali aj krátku prehliadku významných pamätihodností a večeru s rodinou Slovenského veľvyslanca v Maďarsku (veľmi príjemná udalosť). Počas večere som napríklad zistil, že tekvicová polievka chutí oveľa lepšie ako znie (no veď si to povedzte... “Tekvicová” ;)). Môj gastronomický konzervativizmus bol ťažko skúšaný aj pri druhom jedle (hlivový perkelt), ale opäť, veľmi chutné jedlo.

Nuž ale konečne je tu jeseň a s ňou aj istoty. Napríklad istota, že vonku už ťažko behateľné teplo nebude. Na tom, že si pôjdeme zabehať aj do Žiliny sme sa s Mišom dohodli ešte v tej Budapešti, takže som sa v priebehu novembra snažil flákať len tak primerane a snažil som sa vybehnúť aspoň 2 alebo 3 krát v týždni. Vonku sa ochladilo postupne aj viac ako je pohodlné a hoci mi behanie v mrazoch nevadí, predsa len ľahšie hľadám výhovorky prečo nebehať. Napríklad nemôžem byť bezohľadný a ukecávať vodiča (jazdí po pri mne na bicykli), aby sa išiel voziť po ľade (naozaj má pred tým zdá sa rešpekt). Cesty sú ale takmer vždy suché, takže v úplne nebehateľnej krajine našťastie nežijeme.

Niektorí múdri ľudia (konkrétne si spomínam na jedného pedagóga na strednej škole na ktorú som chodil) vravia, že “život nie je gombička". Mne osobne sa to zatiaľ nie a nie potvrdiť, a preto v snahe priblížiť sa k tomuto poznaniu už tretí rok hrám pred Vianocami hru ktorú som si nazval “mesiac bez teplej vody". Večerné predvianočné zimné behy majú pre mňa preto špeciálnu atmosféru, hlavne ak sa vraciam z behu vo veternom počasí pri teplote -8 C, pretože tešiť sa na sprchu po takomto behu vôbec nie je ľahké. Tento rok sa pohrávam s myšlienkou, že by som ten mesiac skúsil trochu predĺžiť, povedzme na rok.

No ale konečne k veci. Už týždeň pred 17. decembrom bolo jasné, že bude sviežo. Každé ráno, keď som vyliezal z teplého pelechu som si vravel, že ja na ten maratón ísť nemusím, ja iba chcem. :) V jedno ráno ma napríklad mimoriadne potešilo, že v propozíciách písali, že v cieli nebude sprcha. Nie, nechcel som zapáchať vo vlaku, ale predstava studenej sprchy (veď viete, tá nešťastná hra) po 4 hodinách behu v mraze je pri rannom vstávaní pomerne krutá záležitosť. Pozoruhodné na tom týždni ešte bolo, že okolo obeda som už bral účasť na tom maratóne ako fakt a večer (bez ohľadu na to, či som bol behať alebo nie) som sa naň tešil.

No nič, konečne je tu sobota 17. decembra. Vstávanie nie je nijak nepríjemné aj napriek tomu, že som sa v noci do jednej prehadzoval a tešil na ráno. Na stanicu idem tento rok taxíkom a vo vlaku do Žiliny sa mi vôbec nechce spať ani nič počúvať. Po ľahkých raňajkách teda len tak sedím a čumím do blba (robím to najlepšie ako sa v mojom prípade dá) a čakám, kedy budeme v Žiline. Na autobusovej zastávke sa zdravíme s ďalším maratóncom, ktorý sa chystá takisto bežať. Pri celulózke už čaká Mišo a všetko prebieha štandardne. Prezliekame sa v stane, vykecávame sa až do chvíle, keď už je fakt neskoro (8:25) a tak 700 metrov na štart rovnako ako po minulé roky bežíme.

Na štarte sa dozvedáme, že na trati je pomerne veľa ľadu a že to bude tvrdé. Je -6 stupňov, hmla, ale nefúka a v cieli nie sú sprchy, ale je tu jazero (zamrznuté). Je nás tam 100 kusov, sme masochisti, máme si dávať pozor a prásk. A už bežíme. A je to paráda. Cca v druhej minúte behu som si už istý, že som urobil naozaj dobre, ak som si zobral len jednu dlhú vrstvu oblečenia (dole merino spodky a teplákové kraťasy, hore merino tričko s dlhým rukávom) a že ak by som ich mal viac, tak by mi bolo teplo. Tento rok som urobil všetko preto, aby som si nezabudol rukavice (tie predpovede počasia boli motivujúce) a moja snaha bola korunovaná úspechom, takže som si ich naozaj nezabudol. Na nohách mám opäť staré mizuná, pretože zem je studená a viem, že 2MM podrážka je na premrznutej zemi už trochu málo. Vo vivách behávam v zime behy do 20 km a tie sú už také hraničné.

Beh si vychutnávam hneď od začiatku. Z plochy jazera počuť kačky A vzduch je mrazivý, voňavý, štipľavý v nozdrách. A na zemi sú naozaj súvislé ľadové úseky, lenže behanie po ľade mi vôbec neprekáža. V prvom kole sa mi postupne vybavujú jednotlivé úseky okruhu. Postupne sa mi vynárajú zvukovo odrazové profily, ktoré si už celkom dobre pamätám, veď sme tu tretí krát. Je naozaj takmer bezvetrie, občasné poryvy sú veľmi mierne. Bežíme na pohodu, nikam sa neponáhľame. Čoskoro sa mi ani nechce veriť, že je taká nízka teplota. Opäť si to uvedomujem až keď mi dôjde, že mi po čele ani krku netečie pot, pretože všetok stíha primŕzať rovno na vlasoch. Okolo hlavy sa mi postupne vytvára ľadová koruna, ktorá mi trochu začne stekať po čele až v piatom okruhu a zadná časť sa úplne roztopí až vo vykúrenom stane, keď si budem pochutnávať na kapustnici.

A už je tu mostík. Okamžite sa mi vybavujú prebehy z minulého roku, keď som sa pokúšal synchronizovať krok s jeho kmitaním a vcelku ma to bavilo. Hrám sa aj tento rok, aj neskôr na všetkých okruhoch. Je tu veľa vody, ktorá nie je zamrznutá, tu to asi posolili naozaj výdatne. Takmer na konci prvého okruhu sa s Michalom zhodujeme, že sa to nejak vlečie. Zastavíme sa na občerstvovačke, vypijeme po 2 poháre horúceho čaju a bežíme do druhého kola, v ktorom sa nedeje nič pozoruhodné. Teda azda okrem toho, že už je také normálne, ubieha veľmi rýchlo.

Tu i tam stretáme nejakého bežca, prehodíme pár zabľabotaní (s tými zamrznutými xichtmy sa to fakt inak nazvať nedá) a pokračujeme si svojim tempom. A je tu opäť koniec kola a máme za sebou už cca 17 km a opäť pijeme čaj a bežíme. A tretie kolo je zase z tých dlhších a ak to pôjde v takomto rytme aj ďalej, tak štvrté bude krátke a piate jak na potvoru dlhé a ešte dlhšie lebo bude posledné, ale na druhej strane bude posledné, čiže bude vlastne úplne super. Štvrté kolo je už slnečné a bežíme ho po štarte pol maratóncov, ktorý štartovali o 2 hodiny neskôr a na jeho konci je vcelku veselo. Trať je tu rozdelená do dvoch koridorov. My by sme mali vbiehať do piateho kola cez užší, lenže ten je príliš úzky a vo dvojici sa do neho nezmestíme, takže bežíme cez širší, ktorý je cieľový. A náš výkon oslavuje moderátor, ktorý konštatuje, že deviate miesto je pre nevidiaceho bežca strašne super a vôbec ho nevyvádza z miery, že po prebehnutí cieľom pokračujeme do ďalšieho kola, pretože profíci vedia, že ozajstní šampióni sa potrebujú po dobehnutí do cieľa ešte jedno kolečko vyklusať (sorry za tie zmätky priateľu:))).

Na občerstvovačke majú čerstvý úplne horúci čaj, stretáme tu aj Romana Minaroviča (vďaka za ten hroznový cukor). A piate kolo už je posledné a vôbec sa mi nezdá byť najdlhšie. Beží sa celkom dobre, to posledné klesanie 700 metrov pred cieľom neočakávam zďaleka tak netrpezlivo ako po minulé roky. A už je tu a potom už len rovinka, pár zákrut a už počuť hudbu v cieli.

V cieli konštatujem, že sme sa asi šetrili. V poslednom kole som mal nejaký náznak kŕčov ktorý sa podarilo rozbehať bez zastavenia, ani nohy ma nejak nebolia. Výborný maratón. Veľká vďaka organizátorom, už teraz sa teším na predvianočný víkend 2017.