- Written by Peter
- June 14th, 2015
- About Chôdza Behanie
Ako som si na Záhoráckom maratóne “osobák” zabehol
No fakt. Prvý krát v živote sa mi stalo, že som dobiehal minútu pred limitom. 4:59. To je čo? Je piatok 12. Júna a ja čakám na stanici. Vlak ktorým chcem cestovať má zatiaľ 70 minútové meškanie, pretože za košicami zrazil človeka. Vcelku zvláštna náhoda. Pred týždňom, keď som cestoval do bratislavi na trnavskú stovku sa stalo presne to isté. To sme cestovali s Ivkou a vlak meškal 140 minút. Napokon sme cestovali plným regiojetom, a na ceste Ružomberok Bratislava sme mali 3 rôzne lístky v 3 rôznych triedach. Teraz ale náhradné spojenie neexistuje a tak čakám. Vlak napokon prichádza po 80 minútach a vo vnútri je dusno. Nie len preto, že je vonku teplo, ľudia sú nervózni a ako to už v takýchto situáciách býva, všetko si odnesie ten nešťastník, čo zvyčajne pokojne pobehuje po vlaku a kontroluje lístky. Usádzam sa do kupé, ktoré je prázdne a neďaleko od miesta, kde sa sprievodca pohybuje veľmi často, takže mám počas cesty možnosť vypočuť si mnohoraké prejavy frustrácie. Jedna dôrazná pani (podľa hlasu usudzujem že skôr pani ako pán, ale ruku pod vlak za to nedám) presviedča pána sprievodcu (pán na 99,999%;)), že to že jej nechce zabezpečiť, aby ju počkal vlak na ktorý mala prestúpiť je len prejav jeho neochoty, ona dobre vie, že on môže zastaviť aký koľvek vlak. Sprievodca je však pokojný a chladný ako štedrý deňa osobe vysvetľuje, že kontaktoval dispečera a upozornil ho na to, že má vo vlaku viacerích cestujúcich, ktorí by radi prestúpili na ten vlak, no viac pre to urobiť naozaj nemôže. Iná pani začína hádku veľmi rafinovane. Po jej “medovom” nástupe si vravím, ťže je fakt super, že sa v tomto chaose nájde aj niekto, kto rozumie, že sprievodca naozaj nemôže za to, že sa dnes na tej trati hodili pod vlaky 4 ludia (informáciu sme sa dozvedeli od sprievodcu v jednej z jeho daromných argumentácií) a niesom jediný koho nachytala. “Dobrý deň pán sprievodca, prosím vás, koľko meškáme?” Otázku vyriekla tónom, ktorý pravdepodobne prekryl všetky signály vizuálneho charakteru, pretože sprievodca odpovedá s úľavou a zároveň ospravedlňujúcim tónom v hlase. No potom pani prepína hlasivky do režimu ktorý by ste použili, ak by ste zvolávali na obed 5 nedoslíchavých, čo práve kosia ihrisko krovinorezmi a dozvedáme sa, že pani necestovala vlakmi žsr už rok a že tak skoro už ani nebude, ak vôbec niekedy a z medu sú veľmi kyslé uhorky ;)). Sprievodca sa jej pokúša vysvetliť, že rovnaká smola by ju mohla postretnúť aj v regiojete, no pani vie svoje. Nebudem to ďalej naťahovať. Za zmienku ešte stojí, že kdesi za žilinou nám opravovali 2 vozne a neskôr menili lokomotívu, takže si to viete predstaviť. V trnave napokon vystupujem namiesto o 19:30 okolo 21:45 a na schodíkoch mi ponúkne pomoc mierne podgurážený mladík. Miera podguráženosti nepostačuje na to, aby bolo treba pomáhať jemu, takže vystupujeme bez komplikácií a na stanici sa stretáme s Michalom a Vendi. Drichmem u Michala a ráno sa ešte s ďalšími troma bežcami poberáme do Senice, kde je štart. No a konečne meteorologické okienko, pretože počasie je dôvodom môjho “skvelého” času. Na dnes hlásia 30 stupňov v tieni, maratón sa beží prevažne po slnkom zaliatej ceste. Štart je o 10:15. Ide o komorný maratón, na štarte je cca 50 maratóncov a okolo 100 pol maratóncov. Maratón sa beží zo Senice cez borský mikuláš do Šaštína, kde je na ihrisku otočka a beží sa späť do Senice. Zo začiatku sa beží celkom dobre. Je okolo 26 stupňov, teplota ale postupne stúpa. Bežíme vcelku pomali, toto počasie však osobákom (ak nerátame tie pseudo ;)) nesvedší. Prvých 21 km bežíme s romanom, ktorému je doreči a tak sa dozvedáme dosť veľa o jeho práci, vraví, že bežať rýchlo sa mu nechce, takže mu vôbec nevadí že spomaľujeme. Na občerstvovačkách sa snažím veľa piť a oblievam sa všetkým čo mi príde do rúk. Vodu dostávame vo fľašiach, čo je fajn, pretože ich možno nosiť so sebou a vodu si možno liať do gágora / na hlavu aj inde ako na občerstvovačkách. Na otočke sme za 2 hodiny a jednu minútu, a za ňou sa už Romanovi zdá, že sme príliš pomalí a tak nám uteká. Teraz je už naozaj teplo a slnko zohrieva okrem nás aj vodu na občerstvovačkách. Z počiatku sa mi ešte zdá byť chladivá aspoň na hlave, neskôr už ale ani to a oblievanie mi vôbec nepomáha. Kilometre ubúdajú stále pomalšie a vôbec nie preto, že by nohy nevládali. Teplo ma úplne likviduje a premýšľam, prečo som sa vôbec rozhodol toto bežať, ak som vedel, že bude takto teplo. Ak by som mal 3 svedomia, tak by som ich - pokiaľ ide o výčitky - mohol všetky obslúžiť, pretože: michal by pravdepodobne sám bežal prinajmenšom o hodinu kratšie, chlapík, s ktorím sme dohodnutí že nás odvezie do trenčína takisto behá veľmi slušne čo v praxi znamená, že na nás bude dlho čakať, a to som ešte netušil, že na nás Bude čakať aj Slávo, ktorý nás do senice doviezol. Veci sme si nechali u neho v aute, a nedohodli sme sa na tom, že ich môže po dobehnutí dať pánovi, čo nás povezie do Trenčína. Toto všetko mi chodí po rozume, no moje telo vie svoje a odmieta bežať. Často kráčame, voda na občerstvovačkách je beznádejne teplá. Pomerne často sa stáva, že sa lepíme na roztopený asfalt, pod topánkami to pri behu znie ako beh po blate. Nebudem tu rozpisovať každý kilometer. Tuším na 38. mali nejakú studenšiu vodu v sude, ktorou sme sa dali poriadne pooblievať, no úplne najlepší zážitok v tomto smere nám sprostredkoval chlapík, ktorý cca na 40 kilometry polieval chodník klasickou záhradnou hadicou. Po tom, ako sme ho presvedčili že chceme sprchu a uistili, že je to naozaj dobrý nápad, sme si užili simulovaný dážď, aj priame prúdy parádnej ľadovej vody. Necelý km pred cieľom nás naháňa chlapík od usporiadateľov, že nám zostávajú 4 minúty do limitu, takže zahajujeme rýchlejší presun, behom to ale nemožno nazvať. Konečne sme v cieli. Niekoľko krát počas tohoto... ani neviem či to nazvať behom som zvažoval, že by bolo najlepšie to vzdať. Po 30 km mi to už Mišo nechcel dovoliť. V budúcnosti budem určite zvažovať účasť na takýchto podujatiach, ak budú hlásiť takéto teploty. Chystám sa ešte vyskúšať aklimatizáciu. Teda viac trénovať na slnku, v končinách kde bývam sa ale také teploty, ako boli na trati vyskytujú pomerne zriedka. Cestou do Trenčína sa nedeje takmer nič pozoruhodné, azda okrem cyklistického pelotónu, kvôli ktorému je v Novom meste nad Váhom zastavená premávka, takže sme na opačnej strane barikády (len nedávno bola kdesi regulovaná premávka kvôli maratónu ktorý sme bežali). Vo vlaku ktorým dokončujem cestu do Rk (meškáme 40 minút) sa rozhodujem, že by som sa mal najesť. Idem do krčmového vozňa (hej, viem, volá sa to inak, ale slovník ktorý kraľuje pri okolitých stoloch priam zvádza k použitiu názvu ktorý som použil), ale len pre to, že viem, že treba, z toho tepla som stále dosť rozobratý a predstava, že budem niečo prehĺtať ma moc neteší. Prvé sústa sú pomerne rozpačité, no zdá sa, že telo mi verí, že sa dnes už behať nebude, takže mi napokon chutí. Zvyšok cesty trávim v celkom zaujímavých debatkách so štvoricou, ktorá sa postupne redukuje na jedného človeka. Najprv je ústrednou postavou chalan, ktorý býva na priváte a ktorého presviedča iný pán, že by bolo fajn zobrať si úver a kúpiť si byt. Chalan pôsobý ako dobrák, na ktorom zdása každý kto môže drevo rúbe, pretože sa zmieni, že minulý rok mal 250 euro preplatky na energiách, a dobrácky majiteľ bytu mu z nich dal celých 40%, lebo o tom vraj nič nebolo v zmluve. Napokon zostávam v kupé s pani, s ktorou sa pustíme do celkom zaujímavých fylozofických debatiek na tému psychické choroby a rodinné príslušenstvo a zvyšok cesty ubieha veľmi rýchlo.
