Aj vy zvyknete?

Nezriedka premýšľam nad tým aké to naozaj je. Vidiaci ľudia vravia, že 80% ich komunikácie prebieha neverbálne. Veľa som si prečítal o tom, čo všetko dokážu povedať bez slov a čo všetko mi nedokážeme. Niekde som čítal, že neverbálna komunikácia je kultúrne podmienená. To že ju nedokážeme vnímať je jasné, z kultúrnej podmienenosti však priamo vyplíva, že aj jej vysielanie máme veľmi zredukované. Ako teda môžeme pôsobiť na zdravého človeka, pre ktorého je neverbálna komunikácia úplne samozrejmá?

Čím som starší, tým častejšie sa mi stáva, že sa rozprávam s cudzími ľuďmi. Len tak. Napríklad po tom, ako mi ponúknu pomoc na prechodea náhodou čakáme na ďalší autobus. Alebo vo vlaku. Vždy sa prihovoria oni. Kedysi sa nezvykli takmer nikdy, v posledných rokoch je to ale čoraz častejšie.

Nezriedka sa zamýšľam nad tým, či sa mením ja, alebo spoločnosť. V sídliskovej časti v ktorej momentálne bývam mám dosť veľa “známich". To ma príliš neprekvapuje, s niektorími sa stretávam na zastávke, na ceste domov a takmer vždy si okrem pozdravu vymeníme aj nejaké štandardné frázy. Jedna pani (má počuteľné ťažkosti s chôdzou, takže ju môžem pozdraviť aj ak kráčam za ňou a ona si ma nevšimla) má veľmi rada svoju záhradu. Vždy keď ju stretnem mi porozpráva o tom, ako sa darí jej kvetom, rastlinám, ale aj lenivému manželovi, ktorý si “niečo nájde” vždy keď treba na záhradu ísť. Minulý rok na jeseň mi napríklad ponúkla muškáty. Vraj ich má veľa a nechce aby pomrzli. Dievčenské osadenstvo nášho bytu sa predstave že by sme ich mali na balkóne veľmi potešilo, nno muškátovú známu som jak na potvoru stretol najbližšie až v januáry.

Trochu prekvapivejšie sú pre mňa známosti z ciest. Nieje to tak dávno, čo som sa ocitol v nepríjemnej situácii potom ako mi v neznámom meste ušiel autobus a ďalší mal ísť o 4 hodiny. Po krátkom váhaní som sa rozhodol stopovať. Miestnym (z ľahka podguráženým) pánom som sa nechal odnavigovať na výpadovku a tam som asi 15 minút opakoval to štandardné gesto. Potom mi napadlo, že s palicou som pravdepodobne dosť podozrivý, pretože ľudia nečakajú, že by niekde mohli zažiť stopujúceho slepca. Tak som palicu zbalil a onedlho mi zastavil chlapík. Po tom ako stiahol okienko a opýtal sa kam idem začal vyzvedať aj podrobnosti o mojom vízuse. Palicu som držal v ruke zvesenej pri tele a tak ju zahliadol až neskôr. Moja slepota ho vôbec neprekvapila. Mňa zase neprekvapil fakt, že po tom ako som sa usadil na predné sedadlo sa zpoza mňa vynorila obrovská psia hlava a oblizla mi celú ľavú časť tváre. “mám tu psa. Nevadí?” Na začiatku mi prisľúbil odvoz približne do polovice cesty ktorú som plánovan uraziť, neskôr však konštatoval, že má dnes dobrý deň a tak ma odviezol až do cieľa. Podebatovali sme si o všetkom možnom a okrem iného som sa dozvedel, že mu atrofuje svalstvo, a hoci teraz ešte môže, veľa už toho po svojich nepochodí. V cieli ma vysadil a nechal mi vizitku. Vraj pre prípad, že by som sa nestretol s človekom s ktorím by som sa mal stretnúť. Ten prišiel až o trochu neskôr a po pohľade na vizitku konštatoval, že by si k tomu chlapíkovi do auta asi nesadol. Chlapík sa živý pearcingom a tetovaním a podľa toho vizerala aj jeho vizitka.

Za známeho už asi môžem považovať aj 70 ročného pána, s ktorým som cestoval z cieľa špačinskej stovky. Cestovali sme spolu zo špačiniec do Bratislavi a hoci sme mali obaja za sebou prebdetú noc so 105 kylometrami v nohách, celú cestu sme predebatovali. Chvíľu sa vypytoval na veci súvisiace so slepotou a potom (za odmenu) porozprával niečo o sebe. O tom, ako opatroval a pochoval manželku aj svokru a ako svoje nešťastie v tých časoch zapíjal prechodenými kylometrami, ako je už teraz síce spokojný, ale s chodením nevie prestať. V mladosti robil profesionálneho trénera a jeho manželku postihla choroba pri ktorej bolo treba veľmi, ale veľmi veľa cvičiť...

Ešte dlho by som mohol pokračovať. Napríklad popisom veľmi zaujímavej debatky so sestrou Marianou od vincentiek kdesi na orave, alebo so spolucestujúcim z vlaku v sobotu, s ktorím sme mali spoločnú radosť z pobytu v horách a dlhých behov. Nakonci cesty sme si vymenili čísla a ja sa už teším na spoločnú lyžovačku. Na zjazdovkách som ešte nestál a v jeho škole lyžovania by sa to dalo vyskúšať.

Svoje stretnutia s ľuďmi občas opisujem kolegyniam v práci. Prinajmenšom jedna mi ich v dobrom závidí. Vravieva, že bežný človek nemá dôvod začať sa s niekým len tak rozprávať. Jasné, súhlasím. A teším sa, že sú kontaktní. Najviac ma vždy tešia tí, čo berú moju slepotu ako fakt a využijú ju len na to, aby sa mohli priblížiť.

Napríklad dnes sa ku mne na zastávke prihnal 80 ročný pán ktorý mi potom ako sme spolu prešli na zastávku boh vie pre čo povedal, že dnes ráno odbehol 11 kylometrov. Mne, čo milujem beh. Neviem prečo mi táto informácia urobila takú radosť akú mi urobila. Možno pre to, že som kedysi v ankete s otázkou “čo je najkrajšie na starobe” odpovedal jednoslabične a tento človek je pre mňa nádejou, že to nemusí byť pravda. Jasné, cesta nám ubehla veľmi rýchlo, pána ani jeho syna nemali radi komunisti a navyše mal krásnu oravskú slovenčinu.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles