Môj prvý pád

Premýšľal som o tom už dávno. Aké to asi môže byť? Aký to môže byť pocit keď človek vypadne z lietadla a rúti sa k zemi? ˇČo sa pri tom dá vnímať? Dá sa pri prvom zoskoku vôbec niečo, alebo sa vedomie schúli do klbka a čaká kým to “nejako” dopadne?

Nedávno som cestoval s kolegiňou v mestskej hromadnej doprave v Bratislave. Prečítala mi reklamu, ktorá ponúkala možnosť skočiť si z lietadla v tandeme so skúseným inštruktorom. Zapamätal som si adresu, ale stratila sa niekde “na pozadie". Vynorila sa počas najbližšieho nedeľného popoludnia a tak som si pozrel internetovú stránku a napísal mail na adresu ktorú som tam našiel. Odpoveď prišla ešte v ten večer. Odpísal mi Roman. Vraj v skoku s nevidiacim nevidí problém. Vymenili sme si ešte niekoľko mailov a dohodli sme si termín zoskoku. Potom už bolo treba len čakať. Mám rád čakanie na takéto udalosti. Viem si užiť že sa približujú a že ešte niesú “tu". Dnes však nastal ten deň.

Ráno je krásne slnečné a meteorológovia sľubujú že by sa to do večera nemalo zmeniť. A tak spolu so sestrou a kamoškou vvyrážame na Letisko v Slávnici.

Roman je pohodový chlapík. Zoznamujeme sa a chvíľu sa len tak rozprávame. Dozvedám sa že skáče od pätnástich rokov a začal s tým v osemdesiatom piatom. Potom začína so slovnou inštruktážou ktorú si neskôr prechádzame aj prakticky. Začína to obliekaním kombinézy. Ide o úbor z kepru ktorý nemá žiadnu špeciálnu úlohu. ľudia v zahraničí často skáču v tom v čom prišli na letisko. Tu je však zvykom nosiť tento úbor z jedného kusu. Potom dostávam postroj. Podobá sa na lezecký sedák ktorý má však aj popruhy cez plecia. Po navlečení sa do postroja začíname prakticky nacvičovať zoskok. Najprv mi roman na deke ukazuje, v akej polohe má byť telo pri zoskoku. Po vyskočení z lietadla mám mať ruky z predu na ramenných popruhoch sedáku s lakťami pritlačenými tesne k telu. Nohy sú zakopnuté do zadu a telo je maximálne prehnuté dopredu.

V neďalekom stánku hrá rádio a občas sa ozýva hlásenie oznamujúce minúty zostávajúce do nastupovania do lietadla. Desať minút pred odletom sa s Romanom poberáme do lietadla. Sme tam samia tak si lietadlo obzerám. Nastupujeme cez dvere v zadnej časti ľavého boku. Hneď po pravej strane je batožinový priestor oddelený prepážkou zo sieťoviny. My ideme doľava do útrob lietadla až ku pilotnej kabíne. Piloti práve zatvárajú dvere. Palubu tvorí chodbička s dlhou lavicou pri stene na oboch jej stranách. Sadáme si až na koniec k pilotnej kabíne a dokončujeme nácvyk. Piloti štartujú motory a a vrtula v zadnej časti lietadla sa roztáča. Rolujeme na stojánku kde nastupuje zvyšných 16 skokanov. Zatvárajú sa dvere, pripútavame sa a už sa rozbiehame po rozjazdovej dráhe. Dráha má cca 800 metrov. Okrem toho že prvý krát letím vrtuľovím lietadlom, tak isto prvý krát zažívam štart na trávnatej rozjazdovej dráhe. Je veľmi výrazný. A už sme vo vzduchu a stúpame. V lietadle je teplo a rušno. Do hluku motora sa mieša vrava skokanov. Roman mi občas hlási výšku ktorú odzerá zo svojho výškomera. Má ešte klasický ručičkový. V kabíne je ale aj mnoho digitálnych. Tie oznamujú niektoré výškové hladiny pípaním. Ich majiteľom sa takáto signalizácia zrejme hodí pri návrate na zem. Rozprávame sa o rozjazdovej dráhe. Je prekvapivé že aj napriek ´tomu množstvu vody ktoré sa rinulo na zem vposledných dňoch nieje rozbahnená. Premýšľam ako je možné, že sa tá drenáž ktorá odvádza vodu neupchá hlinou. Sme vo výške 2000 metrov. V kabíne je už chladnejšie. Každú chvýľu si vyrovnávam tlak v ušiach. Narozdiel od dopravných lietadiel, v tejto mašine sa neupravuje tlak. Teda čím sme vyššie, tým je nižší a je to citeľné. vo výške 3000 metrov je v kabíne už citeľne zima a my začíname s prípravou na skok. Sadám si Romanovy na kolená a on si pripína moje bederné popruhy ku svojim. Potom ramenné a sme spojení. Pri zoskoku je teda pilot s padákom vzadu a na hrudi mu vysí spoluskokan. sme vo výške 3600 metrov a tak ešte chvýľu čakáme. Po vystúpaní do štyroch kylometrov pilot vyrovnáva lietadlo a prvý skokan otvára dvere. Dovnútra sa vovalí zúrivý nápor vzduchu. Letíme rýchlosťou 120 kylometrov za hodinu. Je chladno. Z lietadla vyskakuje prvý parašutista. Znie to ako keď sedíte v idúcom vlaku a v protismere sa prerúti rušeň. Postupne skáču ostatní. Nakoniec sme v lietadle štyria a tak sa s romanom poberáme ku dverám. Pred nami vyskakuje ešte jeden tandem a už sme vo dverách. Stojím medzi verajami a vychutnávam si to intenzívne prúdenie vzduchu. Roman sa chytá dverý a ja sa dávam do skokovej polohy. Vysím už vo vzduchu von z lietadla. Dostávam posledný pokyn (zabúdam si zakloniť hlavu) a potom už počujem len to rozhodujúce. “skáčem!"

Sme vonku. Zprava do nás naráža mohutný prúd vzduchu vďaka ktorému strácame rýchlosť ktorú nám po výskoku zanechalo lietadlo. Chvíľu sa mi zdá, že si nás gravitácia nevšíma, alebo že nemôže uveriť že sa z tej beštie ktorá sa jej počas posledných dvadsiatich minút úspešne vzďaľovala oddelilo niečo, čo možno uchopiť a nepustiť. Potom už však prestávam vnímať prúd vzduchu z boku pretože sa začína môj prvý pád. Rútime sa k zemi. Zdá sa mi že to prišlo veľmi náhle. Pocit zrýchľovania som nestihol zaznamenať. Okolo nás reve výchor aký som ešte nezažil. Padáme rýchlosťou 200 kylometrov za hodinu. Som zaskočený. Na túto chvíľu som sa psychicky pripravoval aby som si mohol vychutnať každý okamih toho pádu. Toto som však nečakal. Za sebou cítim pohyb a dochádza mi že to asi Roman vyhadzuje stabilizačný padáčik, ktorý nám pri páde zabezpečuje aby sme sa neprevážili dolu hlavou, ale aby sme leteli k zemi naplocho. Z ohromenia ma však vytrháva až druhý pohyb. Roman mi asi päť sekúnd po výskoku klepe po pleci a ja sa (tak ako bolo dohodnuté) púšťam popruhov a ruky poloskrčené vystieram dobokov. Pád je úžasný. Cítim že roman kričí. Hrudníkom sa mi dotýka chrbta a vibrácie sú citeľné. Pozorne sa započúvam a krik aj počujem. Som fascinovaný. Kričí mi rovno do ucha a ja ho takmer nepočujem. Skusmo si zakričím aj ja. Najviac ako sa dá. Tak od srdca. Cítim že sa zo mňa krik valí, no nepočujem ho. Potom robíme prvú zákrutu doprava. Je veľmi intenzívna. Cítiť v nej špirály. Potom sa vvyrovnávame a otáčame sa do druhej strany. A všade je vietor. Udržať ruky v rovine ramien je pomerne ťažké. Nápor vzduchu mi ich odtláča dozadu, nieje však neprekonateľný. Hlavu mám celý čas v záklone čo mi umožňuje dýchať. Prúd vzduchu mi naráža do krku a po tvári sa už len kĺže. Skusmo mu na chvíľu vystavujem tvár a prakticky si overujem že sa vtedy dýchať nedá. Pľúca mi rýchlo zapĺňa vzduch ktorý potom nemôžem proti vetru vydýchnuť. Hlavu opäť zakláňam a dýchanie funguje.

50 sekúnd voľného pádu ubehlo veľmi rýchlo. Oveľa rýchlejšie, ako by som chcel. Roman otvára padák a už spomaľujeme. Náhle sme dolu nohami, naša rýchlosť sa redukuje zo šesťdesiatich na try metre za sekundu a všade je ohlušujúce ticho. Pýta sa ma či som počul ako kričal. Vraj chcel aby som vedel že žije. Počas letu mi ani raz nenapadlo že by mohol nežiť. Neskôr mi sestra rozprávala ako dúfala že jej pilot padák otvorí včas. Mne tento fakt počas pádu ani nenapadol. Možno preto, že mi slepci sme zvyknutí veriť sprievodcom. Začíname sa približovať k letisku. Sme 800 Metrov nad ním keď mi roman dáva šnúry a teda možnosť riadiť padák. Robíme pár intenzívnych otočiek a zastávok. Ubieha to veľmi rýchlo. Asi 50 metrov nad zemou opäť preberá riadenie a začíname pristávať. 10 metrov nad zemou dvýham nohy a po chvíli počujem ako roman doskakuje na zem a nohami sa šmýka po tráve. Pristátie je úplne hladké, pristávame postojačky. Odpútavame sa od seba a pred nás dopadá padák.

Sestra skáče až v druhom skoku. Ona sa začína pripravovať a ja ticho závidím. Prichádza ku mne starý pán. Má okolo 70. Vraví že práve dnes končí svoju skokanskú kariéru. Absolvoval niečo vyše 1500 zoskokov a zažil pri nich všeličo. Rozpráva veľmi zaujímavo. Spomína ako raz zostal vysieť na vysokonapäťovom vedení do ktorého sa mu zamotal padák. Musel sa vtedy odrezať. Z pod tých drôtov sa zrútil na zem do trávi. Nič sa mu nestalo. Rozprávame sa o bezpečnosti tohoto športu. Vraví že takmer všetky nehody súvisia s nezodpovedným počínaním skokanov. Technické poruchy sú už v dnešnej dobe veľmi výnimočné.

No a teraz je večer a ja sedím doma. Je po všetkom. Bolo to úžasné ale či prídem nabudúce neviem, pretože sa bojím. Bojím sa, že druhý krát to už “nebude ono” a ja si tento prežitok premažem. Alebo možno prídem keď spomienky vyblednú. Možno už nikdy nepôjdem na kolotoče. Pôjdem sa len pozrieť koľko to tento rok stojí. A všetko čo by som tam minul odložím do šuflíka. A jedného dňa v tom šuflíku bude dosť a ja opäť prídem a tento krát s pocitom, že som márnivý len tak po troškách.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles