- Written by Peter
- December 8th, 2012
- About Ostatné
Moja nová zábavka
Prvý nesmelý krok som urobil ešte v roku 2011. Bol začiatok novembra a spolu s jedným kamarátom sme sa vybrali na Zlaté Piesky, Aby sme sa rozlúčili s letom. Dodnes si to pamätám a myslím si, že aj on.
Prichádzame keď je už tma. Je pomerne chladno, počas nasledujúcej noci prvý krát nasneží. Prezliekanie sa do plaviek nieje nijak dramatické, no vstup dovody už podstatne viac. Po pás sa ešte zdá byť celkom v pohode, no keď som sa ponoril... Prásk! Ako by my všetky poistky vybylo. Nevidím, nepočujem, necítim. Nič neruší moje kruhy. Po chvíľke svet okolo mňa ožíva (nie, nie, zrak po tomto resete nenabehol...) a mne sa začína zdať, že to bude predsa len fajn. Michal vydáva nesúhlasné zvuky podľa ktorých sa mi zdá, že to ani preneho nieje nijak zvlášť príjemný zážitok. Len boh vie, aké som vydával ja v tom “úspornom” režime. Posmelený uspokojivým pocitom, skúšam urobiť pár plaveckých temp. No hneď po prvom opäť chvíľu nieje prúd a tak to vzdávam.
Na breh vyliezame spolu a zážitok z tejto mierne nevydarenej akcie ešte “umocňuje” fakt, že sa nám dlho nedarí nájsť oblečenie. Napokon sa pošťastí, no unudené šťastie, ktoré počas nášho obliekania nemalo k čomu ruku priložiť, čoskoro opäť niekam odbehne, pretože pri snahe nájsť východ z areálu zlatých pieskov zase blúdime.
Vspomienka na novembrový zážitok upadá do zabudnutia až do chvíle na prelome rokov, kým sa nepresťahujeme na nový privát. Bývame v petržalke a čuduj sa svete, z okna jednej z izieb máme výhľad na draždiak. Ide o obľúbenú lokalitu, ktorú v lete navštevuje množstvo plávania chtivých. Po príchode na nový privát ma zimné kú panie máta, no zdravý rozum mi navráva, že asi bude lepšie začať po najbližšom lete.
A tak nechám jazero do apríla bez povšimnutia a potom, keď je už voda pre mňa dostatočne teplá, začínam ho pravidelne navštevovať. Niekedy v tomto čase sa na úniu nevidiacich prihlási peťo, ktorý by rád robil dobrovoľníka. Ten nešťastník si do dotazníka napísal, že je ochotný dobrovoľníčiť aj pri športových aktivitách a ja som zase robil svojim neustálym otravovaním vetičkami typu “poďme behať / do jazera” podfarbenými emóciou typu “tebe sa fakt ešte zdá byť studená?” nešťastníčku z mojej priateľky, ktorá na únii pracovala.
Slovo dalo slovo a čoskoro sme s Peťom začali pravidelne podnikať množstvo aktivít, ktoré boli verím intenzívnym zážitkom pre oboch z nás. Okrem pravideľného behu a plávania sme navštevovali jeho záhradku, ktorú polieval zo suda, do ktorého som ja pumpoval vodu ručnou pumpou. Presne takou, ktorú som sa bez úspechu pokúšal zvládnuť na babkynom dvore ešte v čase, keď mi páka, ktorou sa voda pumpovala, končila vo výške tváre.
Rovnako ako ja, aj on obľuboval ranné kúpania, a tak sme sa nezriedka čvachtali v jazere v čase, keď mali labute ešte hlavy pod krýdlom, aby (aspoň som si to tak predstavoval) mohli trochu oddialiť ranné vstávanie.
Leto ubehlo a rána boli stále chladnejšie. Teplota vody klesala, no my sme s kúpaním neprestali. Niekedy začiatkom novembra sa začalo Peťovi zdať, že je voda studenšia ako taká, do ktorej je ochotný liezť, a tak ma k jazeru už len sprevádzal, ako poistka, v pre prípad, že by opäť “nebol prúd".
No a teraz je opäť zima. Ja som si nedávno preštudoval pravidlá, ktoré je vhodné dodržiavať, ak sa chcem kúpať v zime a rozhodol som sa, že prijmem do zbierky desatôr, ktoré sa snažím dodržiavať jedno nové.
Na zimné kúpanie sa nechal zlákať aj spolubývajúci Paľo a kamarát Martin vďaka čomu som sa vyhol kontaktovaniu cudzích ľudí aby som mohol eliminovať všetky ryziká, Pretože jedným z pravidiel, ktoré je vhodné pri zimnom kúpaní dodržiavať, je pravidlo “do vody pod 10 stupňov nikdy nelez sám".
No a aké to je? Dnešné kúpanie bolo čímsi prvé, pretože prvý krát v živote som do vody liezol v mrazivej teplote vzduchu. Bolo -5 stupňov a voda mala okolo štyroch. Pri prvom kontakte s vodou už nepociťujem prakticky žiadne nepríjemné pocity. Treba povedať, že chodidlá a ruky vo vode premrznú veľmi rýchlo, no všetko ostatné je po krátkej asi minútu trvajúcej aklimatizácii plávania schopné. Pobyt vo vode trvá zvyčajne do 10 minút a je sprevádzaný pocitmy nesmierneho šťastia. Predkúpeľná eufória sa u mňa dá porovnať s tou, ktorú zažívam večer pred každou diaľkovou vychádzkou v horách.
V súčasnosti som plný očakávania, pretože už čoskoro by mala voda v draždiaku zamrznúť. Už teraz sa teším na hĺbenie prieluby a následné “ochutnávky” vody, ktorá sa bude skrývať pod ľadom.
Koncom roka sa opäť sťahujem. Tento krát odchádzam z Bratislavi a tajne dúfam, že v blískosti nášho nového bydliska sa bude nachádzať nejaká vodná plocha. Pretože som závyslý na novej droge.
P.S. Pre zvedavých pripájam ešte odkaz na to desatoro : http://bratislavskemroze.meu.zoznam.sk/news/otuzovanie-prevencia-pred-chorobami/
P.S. 2. Ďakujem! Peťovi za to, že sa ktože ho vie prečo (do čerta, musím sa ho na to opýtať) rozhodol dobrovoľníčiť a únii nevidiacich za to, že evidujú dobrovoľníkov. Tej únii, na ktorú často nadávam, pretože... to je teraz jedno. Teraz ďakujem.
