- Written by Peter
- April 27th, 2009
- About Ostatné
Ani tu však pečené nepadajú do huby
Naše “domáce” sa vyšľachtili z juhoeurópskeho divého, ktorý obýva skoro všetky skalné steny pozdĺž Stredozemného mora. Samice znášajú jedno, najviac dve vajíčka a pri sedení sa striedajú so samcami. Reč je o holuboch. O ich premnožení v tom alebo onom meste sa z času na čas dopočujeme v rozhlase alebo v televízii. Poniektorí ich premnoženie pociťujeme na vlastnej koži. Napríklad študenti bývajúci v internátoch. Okolo budov týchto inštitúcií sa povaľujú nepreberné (veď kto by sa v nich chcel aj preberať) množstvá rôznych odpadkov, nedojedených rezňov, bagiet a iných pochúťok, ktoré ich na tieto miesta doslova priťahujú.
Poživeň však nie je všetko, čo pre svoj život potrebujú. Tak ako množstvo vtáctva, aj holuby si stavajú hniezda. U nás im skalné steny, v ktorých žijú ich “kolegovia", zrejme najviac pripomínajú balkóny. V internáte, v ktorom bývam ja, je umelým skalným previsom vybavená každá izba, a tak si holuby môžu vyberať. Niektoré skalné previsy sú (rovnako ako v prírode vďaka horolezcom) pomerne často navštevované obyvateľmi izieb, ku ktorým patria. Tie sú “udržiavané” a snaha holubov usídliť sa na nich je potláčaná už v zárodku. V internáte bývam už piaty rok a so spolubývajúcimi sme ten náš nikdy nenavštevovali. Kontrolu nad ním ešte počas leta, keď v našej izbe nikto nebýval, bez najmenšieho odporu získali holuby a my sme sa nikdy nezmohli na systematický útok, ktorý by ich donútil hľadať si nové miesto.
Spolužitie s nimi nie je jednoduché. Okrem neporiadku, ktorý po sebe zanechávajú, ich pravidelné stretávanie sa s človekom učí neuveriteľnej drzosti. Ak si na vás zvyknú, neprekáža im napríklad ani to, ak sa pokojne prechádzate po balkóne okolo nich. Ak vás vídaju pričasto a jedného dňa ich napríklad zatúžite z nejakého dôvodu (v mojom prípade to býva často ich neodbytné húkanie v skorých ranných hodinách) odohnať, máte problém. Spočiatku stačí zakričať alebo buchnúť po stole. Ak sa nachádzate v stave, keď si nie ste istý, či sa vám to, čo sa okolo vás odohráva, sníva, alebo je to skutočnosť, je hulákanie alebo trieskanie po stole vec, ku ktorej je pomerne ťažké sa prinútiť. Ak je váš spánok prihlboký a húkanie holubov vás neruší, potom je takmer isté, že ruší vášho spolubývajúceho a ten vyruší vás svojím revom alebo buchotom. Ak na takéto rušivé veci holuby nie sú zvyknuté, môže sa vám dostať odmeny vo forme zvuku trepotajúcich sa krídel, za ktorým už nasleduje blahodarné ticho. Pri troche šťastia môžete ďalšiu polhodinku nerušene spať.
Holuby sú však tvory značne prispôsobivé a po čase ich rev ani buchot vôbec neruší. V takom prípade neostáva nič iné, ako vyrobiť si strašiaka. Ten však funguje, len ak fúka vietor a navyše... holuby sú prispôsobivé... Ak je bezvetrie, musíte vstať a zahrať sa na strašiaka osobne. Ja som tvor od prírody lenivý, a tak som ako strašiaka začal používať slepeckú palicu. Počas jarných a letných nocí mávame otvorený balkón a z dverí trčí moja palica. Ak sa na balkóne vyskytne hlučný holub, stačí natiahnuť ruku a zamávať. Takýto strašiak sa nespráva vždy rovnako, a tak sa ho holuby boja stále. Nuž ale ten otvorený balkón...
V internáte bývam aj v lete a teraz už bez spolubývajúceho. Na otvorený balkón som si tak zvykol, že som ho po čase prestal zatvárať, aj keď som z izby odchádzal. Dnes ho už opäť zatváram, lebo holuby sú drzé.
Všetko sa to začalo v jedno ráno, keď som počul ono tradičné húkanie
príliš nahlas. Zamávanie palicou nepomohlo, čo ma trochu vyviedlo z miery. Prebral som sa a započúval do húkania. Prichádzalo z poličky môjho spolubývajúceho. Prekonal som teda svoju lenivosť a vybral sa holuba vyhnať. Najprv si zblízka dôkladne poobzeral neónku, a potom sa nechal uhovoriť na rýchly odchod. Na túto príhodu som vďaka tomu, že sa odohrala v polospánku, úplne zabudol. Ráno som vstal a pobral sa preč. Balkón zostal, samozrejme, otvorený.
Vrátil som sa neskoro večer. V izbe bolo ticho. Chvíľu sa mi zdalo, že je tam so mnou nejaký veľký nočný motýľ. Ono zdanie vyvolal šelest, ktorý prichádzal od postele môjho bývalého spolubývajúceho. Moju pozornosť však rýchlo odviedla kniha, ktorú som práve počúval.
Uplynul ďalší deň. Večer som opäť počúval knihu a šelest podobný tomu z predošlého dňa sa ozval znovu. Tentokrát som sa vybral na kritické miesto. Z postele spolubývajúceho sa ozvalo nepriateľské zavrčanie. Podišiel som bližšie a natiahol som ruku smerom k vrčiacemu návštevníkovi. Znovu zavrčal. Nedal som sa odradiť a to ho zlomilo. Vzlietol, opäť si poobzeral neónku a vytratil sa do noci.
Na "jeho" posteli ma čakalo prekvapenie. Okrem niekoľkých bobkov spočívala na kope perín a vankúši úhľadná kôpka trávy a dva malé hladké predmety, ktoré nápadne pripomínali základnú surovinu potrebnú na prípravu praženice.
