Aj vy bývate na priváte?
Pokiaľ je človek študentom, veľmi často počúva slová ako "buď rád, že si študent", alebo "keď budeš pracovať, uvidíš, aký je život ťažký". Sám som študent a aj ja občas počujem podobné frázy. Kedysi dávno (medzi ukončením strednej a nástupom na vysokú) som si už vyskúšal aj aké to je pracovať. Na týchto riadkoch však nechcem rozprávať o tom. Moja práca nebola príliš náročná. Omnoho zaujímavejšie bolo začať samostatne bývať.
Pracoval som v Bratislave. Dnes je len málo spôsobov, ako sa človek, ktorý sa len začína živiť, môže ubytovať. Asi najlacnejšie je ubytovať sa v nejakej robotníckej ubytovni. To je však možnosť, ktorú si po vypočutí niekoľkých (pravdivých, menej pravdivých alebo nepravdivých) príbehov, odohrávajúcich sa práve v takýchto inštitúciách, vyberáme len ak naozaj nemáme žiadnu inú. Omnoho komfortnejšie, ale aj o poznanie drahšie je nájsť si privát. Cena sa znižuje, ak sa ubytujete s viacerými ľuďmi. Ak týchto ľudí poznáte, je to skoro ideálne. Ja som si svoj prvý privát našiel asi po dvoch týždňoch hľadania. Rodinný dom sa nachádzal (pravdepodobne ešte aj nachádza) v dedinke Podunajské Biskupice (asi 10 km od bratislavy).
Zaujímavé to bolo už hneď na začiatku. Tí "schodenejší" vedia, že priestorová orientácia v dedine, kde je pomerne ťažké odlíšiť napríklad len podľa chôdze po ceste jeden dom od druhého, sa značne líši od orientácie v mestách, kde sa pravdepodobne vyskytuje viacero oporných bodov, ktorých sa dá "chytiť". Mne v úplných začiatkoch pomáhali psi. Všetci traja susedia domu, v ktorom som býval (sused vpravo, vľavo aj oproti) mali psov. (Neskôr si zohnala psa aj naša domáca.) Teda stačilo narobiť palicou dostatočný hluk na to, aby sa rozštekali a uhádnuť stred trojuholníka, v ktorom štekali a mal som vyhraté. Psíci mi pomáhali, až kým som si nezapamätal "uhlovzdialenosť" od odbočky (to je tá informácia o ceste, ktorú slepec nevie popísať, ale vie, že existuje).
Osadenstvo rodinného domu bolo naozaj pestré. Je dosť ťažké vymenovať, kto všetko tam býval, pretože sa to pomerne často menilo. Pri mojom príchode okrem domácej dom obývalo ďalších 8 ľudí - nájomníkov. Jednou z najzaujímavejších "postavičiek" bol "meteorológ". Volal sa Peter, no všetci ho volali podľa jeho povolania. Pani domáca sa ma hneď pri príchode opýtala, či mi prekáža, ak v noci v izbe, v ktorej spím, niekto chrápe a občas kričí zo sna. Celý život bývam v izbe s niekým. Celkom dobrý tréning som podstúpil, keď som ešte ako školák doma spával v izbe s otcom. Ten síce nekričí, no myslím si, že jeho chrápaniu môže konkurovať tým svojím len málo ľudí. Povedal som teda domácej, že mi to prekážať nebude. Meteorológ ju však ubezpečil, že jemu vôbec neprekáža, ak spí na chodbe, že on tam pokojne zostane spať aj naďalej.
Ďalší obyvateľ Pavel (počas jednej z našich nespočetných diskusií sa sám nazval novinár) predával Nový čas na námestí. Väčšieho pesimistu som nestretol a myslím si, že už ani nestretnem. Jeho práca bola neľahká. Z domu odchádzal o šiestej a vracal sa večer o jedenástej. Ak ochorel, niekto mu zabral miesto a on si potom musel nejakým spôsobom vybojovať nové. Noviny predával v každom počasí a pláca mu pokrývala náklady na živobytie len tak-tak. Možno teda na svoj pesimizmus mal aj dôvod, nebudem však klamať, ak poviem, že si nepamätám chvíľku, keď by bol "novinár" s niečím spokojný. Ďalší spolubývajúci sa volal Andrej a pracoval v Nadácii Markíza. Bol to "parťák".
Domáca bola stará pani. Dosť som vtedy obdivoval jej odvahu zobrať si do bytu deväť cudzích chlapov. Neskôr sa ubytovali aj ženy, no ich povolanie... Ale o tom neskôr.
Už som spomenul, že domáca si počas môjho pobytu v jej príbytku zohnala psa. Bol to slovenský čuvač a volal sa Aro. Vtedy nového obyvateľa vnímal každý inak. Meteorológ ho priam zbožňoval. Chodieval s ním na prechádzky, hrával sa s ním. Pavel sa s ním pomerne často rozprával. Pes ho však počúval len ak mu Pavel nič neprikazoval, teda len vtedy, keď sa nedalo overiť, či ho naozaj počúva. Raz mu v nestráženej chvíli vbehol do domu a prenikol až do našej izby. Najprv sa dôkladne popreháňal po všetkých posteliach, a potom sa uložil na tej pavlovej. Netrvalo práve krátko, kým ho Pavel presvedčil, že vonku je pekne a čerstvejší vzduch. Na poschodí býval nejaký Nemec, ktorý si psa jedného večera zobral k sebe do izby. Domáca ho už takmer oplakala, kým ho uňho našla.
Ja s Andrejom sme si Ara veľmi obľúbili. Nebudem sa tu rozpisovať, čo všetko sme ho "naučili". Ale vedzte, že psa je omnoho ťažšie odučiť skákať na vchodové dvere (asi po dvoch mesiacoch intenzívnej - podľa môjho názoru nesystematickej - práce sa to podarilo domácej), ako ho naučiť znovu na ne skákať (počas týždňovej dovolenky našej domácej sa to podarilo nám). (Domáca po návrate skonštatovala, že sa Aro "nejako zopsul". Isto uznáte, že ak sa nejaký pes mohol zopsuť, tak pred samotným zopsutím s ním niečo nebolo v poriadku.) Môžem potvrdiť slová psíčkarov, ktorí vravia, že ak chceme psa niečo naučiť, treba ho motivovať. Naše výučbové metódy sme si overovali aj ďalej. V tom istom týždni sa psík naučil niečo, čo by sa pri troche dobrej vôle a pri zažmúrenom oku mohlo nazvať hojdanie na hojdačke.
Aro jedného dňa záhadne ochorel. Začal sa veľmi škriabať, trhal si srsť a po tele mal mnoho chrást. Domácu sa nám nepodarilo presvedčiť, aby s ním zašla k veterinárovi. Vyskúšala na ňom niekoľko receptov babky korenárky a keď nezabrali ani tabletky od mamičky, ktorá mala alergiu a takisto sa škriabala, rozhodla sa ho utratiť. Jej prípravy na to zneli dosť hrozivo. Prvá verzia plánu pozostávala zo zastrelenia známym poľovníkom a následného spálenia tela spolu s dvoma vreckami odpadu. Presvedčili sme ju, že na to určite dve vrecká odpadu stačiť nebudú, lebo mäso začína horieť až pri 600 stupňoch. V druhej verzii plánu bola naturalisticko-kremačná fáza nahradená zakopaním v záhrade. V tomto pláne však potrebovala chlapa, ktorý by jej v záhrade vykopal jamu. V kurze bol meteorológ, domáca však vedela, že keby mu povedala, načo tá jama má byť, určite by ju nevykopal. Keďže sa jej nepodarilo vymyslieť nič, čo by sa pozdávalo aj meteorológovi, na čo by mohla jama slúžiť, pristúpila k tretej verzii plánu. Psík bol nakoniec zastrelený a vhodnú jamu vykopal priateľ domácej panej.
Naše "kocúrkovo" nadobudlo nový rozmer po príchode dvoch nových nájomníkov. Bol to muž so ženou a ich práca bola pre nás naozaj nezvyčajná. Boli to striptéri. Za zmienku azda stojí môj prvý stret s nimi. V jednu nedeľu večer som sa vrátil z víkendu stráveného doma. S prekvapením som zistil, že naša izba (vtedy sme v nej bývali len s Andrejom) je obsadená. Domáca mi vysvetlila, že oni by mali bývať až od zajtra, ale prišli už dnes a nájomníci, ktorých maju nahradiť, odchádzajú až zajtra. Onú kritickú noc, keď bola naša izba obsadená (andrej bol doma a vracal sa až v pondelok), som mal podľa domácej stráviť vedľa nej v manželskej posteli. Moje protesty sa však našťastie stretli s jej pochopením a jeden z dvojice striptérov (ona) bol po reptaní domácej "ja by som si ich sem aj zobrala, ale ja ich nepoznám..." presťahovaný do manželskej postele.
Naše bývanie výrazne poznačili ich neskoré návraty z práce. Vracali sa okolo štvrtej ráno a narobili pri tom vždy dosť hluku. Tu sme už s Andrejom začali uvažovať o novom bývaní. Ďalší dôvod, ktorý nás k spomínaným úvahám viedol, bol fakt, že večer (po ich odchode do práce) nebola teplá voda. Striptéri nám to zdôvodňovali tým, že musia mať jemnú pokožku, a preto sa ona kúpe dvakrát za večer. Celkom sa mi osvedčilo skrývanie zátok z vane. To sa ale nepozdávalo domácej a každý deň kupovala nové. Myslím si, že úctyhodná zbierka spomínaných predmetov, ktorá je možno ešte aj dnes na skrini v izbe, v ktorej sme bývali, ju alebo niekoho iného jedného dňa privedie k úvahám, ktoré by isto stálo za to sledovať. Spomínanej dvojici sa zrejme u domácej veľmi páčilo, lebo asi po mesiaci sa na ich odporúčanie uchádzala o bývanie druhá. Domáca ju prijala a my sme odišli.
Odchod nebol jednoduchý. S domácou sme mali dohodu, že ju o svojom odchode budeme informovať mesiac pred jeho realizáciou. Prvá vec, ktorá nás u nej mala zadržať, bola vlastná chladnička v izbe. Na chodbe oproti našim dverám však bola iná, ktorú sme používali, a tak nám veru dych nevyrazila. Jedného dňa (asi týždeň pred odchodom) ma domáca zastavila na chodbe a oznámila mi, že nám do izby dala farebný televízor.
Na všetko, čo som zažil na prvom priváte, veľmi rád spomínam. Sú to veci, na ktoré asi nikdy nezabudnem. Ešte aj dnes občas stretávam novinára. Meteorológ je podľa posledných správ v Prahe. Andrej stále pracuje v nadácii a ako sa má domáca, neviem. Naposledy som ju stretol asi pred rokom. Tvárila sa spokojne.
