- Written by Peter
- February 6th, 2026
- About Ostatné
Stalo sa mi vo vlaku 2
Nečakal som, že bude v tomto kontexte opäť o čom písať po takom krátkom čase. O takom bizarnom pokuse o krádež, ako som zažil dnes som ešte nepočul.
Do večerného rýchlika nastupujem v Spišskej takmer sám. Okrem mňa počuteľne rómska skupinka a vlastne možno pár ďalších ľudí v prednej časti vlaku. Vozeň je prázdny, usádzam sa hneď do prvého kupé. Po krátkom čase sa otvoria dvere, dnu vstúpi pani, slušne pozdraví a usadí sa oproti mne. Má tú ich špecifickú arómu (jej “podpis” podvedome evidujem, čoskoro sa mi hodí, čo pravda zatiaľ netuším), aj prízvuk. Začne mi priať krásny deň, želať všetko dobré mne aj mojej rodine, aj môjmu nezraku sa patrične povenuje a napokon si pýta peniaze. Vravím jej, že mám len kartu a nemám jej čo dať. Vysvetľuje mi, že má hladné deti, vyberá kontajnery. Odkazujem ju na charitu, tak ako je to bežné, ona vraví, že skúsi, želá mi pekný deň a odchádza.
Časom to želanie pekného dňa chce ale zrejme vziať späť, lebo sa vracia aj s posilou. Ticho sa všetci usadia (evidujem troch) a jeden z nich ma obchádza a usádza sa po mojej pravej ruke. Tuším čo sa ide diať, tak som v strehu a pohotovo si beriem späť svoj telefón, ktorý mi opatrne vyťahuje z vrecka. Spakruky chalana zhŕňam do kúta k oknu, pred sebou má stolík, vedľa som ja, takže utiecť nemôže. Kričí teda, že nič nemá (ujo! ujo! nič nemám, nič nemám!), ja ho blokujem v kúte, uistím sa, že mám zatvorenú ľadvinku a špekulujem čo s ním. Aj by som ho nechal ísť, lenže dnes mi v žilách koluje Carolina Reaper (Marek, ten wrap bol naozaj výborný) a zdá sa mi, že by si toto mala rodinka nejako zapamätať. Takže vstávam, ľavou rukou sa fixujem o držiak na batožiny do pravej ho chytám za predlaktie, prudko ťahám k sebe, aby obišiel stolík a nakoniec ho naberiem poza chrbát na predlaktie a robiac otočku, revúc nech zmiznú, lebo ich predám na orgány, vyhodím ho z kupé tak, aby cestou zmietol všetko, čo sedí na sedadle oproti. Znie to ako keď strelíte do kurína. Veľa kriku (v rómčine) a impozantný buchot, všetko živé je teraz na chodbičke.
Zatváram dvere a ruku naťahujem hore, aby som sa uistil, či mám aj batoh (bol prázdny). Nemám a stále je tu tá Carolina, takže otváram dvere a revem do chodby, že chcem späť svoj batoh. Z diaľky počuť džavot, vravia niečo o tom, že je vo vedľajšom kupé. Mne sa ho ale hľadať nechce, takže rozkladám palicu a rozvážnym krokom kráčam po chodbičke.
Pri ich kupé sa zastavím neomylne (je tam tá “podpísaná” pani), do korán otváram ich privreté dvere a hlasom tichým no nasiaknutým tou Carolinou (som naštvaný) sa pýtam, kde mám ten batoh. Pani osadenstvo ponúka (v slovenčine) aby mi ho išli dať, následne sa začnú všetci traja (v rómčine) dohadovať, kto pôjde. “dža! dža! dža!". To džavotanie ma rozosmieva, takže povoľujem skrutky a zmierlivo im vravím, aby niekto išiel, nech ho nemusím hľadať po celom vozni.
Ide so mnou lúpežník Lotrando (ten ktorému sa kedysi zdalo, že by rád môj telefón), takže som pre istotu trochu v strehu, on mi však slušne podáva môj batoh a odchádza.
Úsmevné, pána beka, úsmevné. Ale je mi jasné, že to tak vôbec nemuselo dopadnúť. Ak by v tom batohu bolo niečo zaujímavé, tak by sa to zrejme celé vyvíjalo inak, ak ho pravda stihli poprezerať, v čiapke mi nechali švajčiarsky nôž, takže možno ani nie. Tak sa mi vidí, že vo večerných vlakoch začnem dávať prednosť miestenkovej časti vlaku. Akurát nedávno sa ma ktosi pýtal, či sa mi nestávajú veci podobné tomu dnešnému zážitku. Nuž nie, nestávajú. Prvý (a do dnes aj posledný) si pamätám z čias, keď sme sa flákali po Rumunsku. Aj vtedy som si stihol zobrať svoju peňaženku späť a aj vtedy sa mi podarilo smerom k nemu formulovať poučenie, bez toho, aby sme si rozumeli (zľahka som mu zalomil 2 prsty k chrbtu ruky a chvíľu som ho za tú ruku podržal, aby si stihol uvedomiť, čo by mohlo nasledovať, úprimne, vôbec si neviem predstaviť, že by som mu tie prsty naozaj zlomil). Takže, zatiaľ 2 pokusy, 2:0 pre mňa. ;)
