- Written by Peter
- June 5th, 2025
- About Ostatné
Presťahovali sme sa
Po takmer dvanástich rokoch života v byte v meste, zhodli sme sa s manželkou, že to chce zmenu. Ona by rada aspoň malú záhradku, ja zase dielničku, v ktorej môžem bez reptania susedov zatĺcť klinec aj o 20:00 a obaja sme sa zhodli, že chceme byť ďalej od hluku dopravy (náš - teraz už nie náš - byt sa nachádza nad menšou, ale predsa len križovatkou).
Obzerať po malom dome pre dvoch sme sa začali koncom jesene. Nemáme auto a ani neplánujeme (samo jazdiacu káru Elon sľúbil, ale zatiaľ nedodal a manželka nerada šoféruje), takže sme hľadali niečo, čo by bolo v dosahu mesta, alebo aspoň dostatočne často chodiacej hromadnej dopravy. Napokon sme našli v obci, ktorá priamo susedí s mestom, v ktorom sme bývali doteraz. Od domu na železničnú stanicu v meste, odkiaľ už chodí MHD sme vzdialení asi 15 minút rýchlou chôdzou, alebo 3 minútky jazdou na tandemovom bicykli (ak pravda nečakáme na železničnom priecestí). Dom je zhruba veľkosti nášho pôvodného bytu, s trochu horšou dispozíciou (priechodzia izba), za to ale s podkrovím, ktoré môže byť v budúcnosti obývateľné. Z nášho pohľadu vyhovujúce, bývať sa dalo prakticky po nasťahovaní, ak nerátame fakt, že kuchynská linka bola predaná už v čase obhliadky :-).
Sťahovanie
V takmer neochvejnom presvedčení, že my máme našťastie vecí málo, žili sme skoro do víkendu pred samotným sťahovaním, kedy sme začali seriózne baliť. Vrecia, krabice a debničky postupne pribúdali a v predvečer dňa, na ktorý sme mali objednanú sťahovaciu službu, konštatovali sme, že máme nesmierne množstvo rároh. Už trochu dávnejšie, skrslo v nás podozrenie, že naše predstavy o “malom” množstve vecí, nemusia byť úplne realistické, pretože týpek v sťahovacej službe, ktorému som posielal približný zoznam nábytku a balíkov konštatoval, že “ je toho dosť, vidím to tak na 6 hodín". Cez víkend sme rozmontovali dve skriňové zostavy a nejaké ďalšie veľké kusy nábytku do takej miery, aby sa dali vyniesť z bytu (Rasťo, ďakujem) a ešte v pondelok večer pred sťahovaním sme balili veci do fólie, až kým nedošla. Samotný proces sťahovania bol prekvapivo pohodový. Z Golema prišli štyria borci s dvoma autami, poznášali nábytok, my sme pomáhali s menšími vecami (pozdravujeme Andreja) a v “cieľovej destinácii” všetko povnášali do domu cez predné okno (za dobrý nápad gratulujeme mojej manželke :)). Celý proces trval 3 hodinky, takže tých rároh asi predsa len nebolo až tak veľa.
Prvé dni domov a z domu
Z pohľadu slepca obecného je bývanie v obci trochu komplikovanejšie ako v meste. Písal som o tom už kedysi dávno, pravdou však je, že vďaka celoživotnému tréningu a zrejme aj nejakému talentu, mám dobrú pamäť na nové trasy a zvyčajne mi stačí jeden alebo 2 pešie prechody, počas ktorých sa sústredím a evidujem zvukové profily okolia, zákruty a uhlo vzdialenosti na to, aby som si trasu zapamätal a bol ju schopný používať. Celý život si vychutnávam situácie, kedy “objavujem” a priznávam aj vnútornú radosť z toho, že nepotrebujem nejaké špeciálne tréningy priestorovej orientácie. Oveľa viac ako mňa samého ale znepokojujú nové trasy moju manželku. Teda presnejšie, v tomto prípade ju stresoval fakt, že na ceste domov musím prechádzať železničné priecestie. Ranné cesty do práce máme spoločné (ak neprší, tak na tandeme, ak prší tak medzimestským autobusom), ona však končí v práci skôr. Prvé dni sa zdalo, že sa bude snažiť pretĺkať sa v meste, až kým neskončím, aby sme išli spolu, napokon sme sa ale zhodli, že priecestie je ozvučené, že podľa jednej podguráženej veštice, ktorú som kedysi dávno stretol na železničnej stanici v Košiciach v 61 rokoch uvidím svoju manželku, takže na priecestí asi prinajmenšom do šesťdesiatky nezahyniem ;)), pozorne počúvajúc, nechal som si opísať všetky “zradné” miesta mojej trasy a celé toto trápenie ukončili moje 2 služobky, na ktoré som odchádzal z domu o 4:45, teda viac ako hodinu pred našim bežným vstávaním do práce a vracal som sa neskoro večer. :-)
Prvé dni doma
Veselé, veru veselé. Všade krabice, vrecia, skrine, dosky, rárohy. “dnes je neslepá tretia ulička” oznamuje mi pod chvíľou manželka podobné informácie, aby som si skrátil cestu. Neustále vybaľujeme, stále niečo presúvame. Dobrou správou však je, že miera entropie klesá. V príbytku sa postupne objavujú ostrovčeky vykazujúce usporiadanosť. Prvá bola spálňa, tá je už stabilná a má (dúfajme ;)) definitívnu podobu. Napríklad taká obývačka sa tu i tam javí usporiadane, potom však príde nový sporák a chladnička a to sú veľké rárohy, ktoré sa potrebujú dostať na svoje miesto, takže sa hýbe všetko, čo nie je v spálni a z obývačky je opäť priestor s novou štruktúrou. ;) V kuchyni (linka je na ceste) má privilégium “byť stravovacím pultíkom” každý deň iný kus nábytku, v závislosti od toho, ktorý je po poslednom presúvaní najviac po ruke.
Vyššie spomenutý sporák prichádza zapojiť elektrikár a jeho prvé slová, po tom, ako “nazrie": “pre čo ste sa z toho bytu, ktorý ste si tak pekne zrekonštruovali presťahovali do tejto jaskyne?"... Nuž čo, asi radi rekonštruujeme ;)).
Za zmienku a zapamätanie asi stojí aj inštalácia pripojenia na internet. Áno, jasné, mali sme ho skôr, ako chladničku a sporák a všetkých okrem mňa (rozumej manželku a borcov, čo ho prišli realizovať) to asi - slušne povedané - privádzalo do údivu. Nuž ale čo, život človeka, živiaceho sa v IT je taký. V dohľadnej dobe ma čakali nejaké večerné on-line stretnutia, takže to muselo byť. Borci “zapájači” prišli v nádherné stredajšie popoludnie (deň po sťahovaní). Zhodli sme sa, že inštalovať budú tam, kde sa dá, nie tam, kde by to bolo najlepšie. Vybrali si jedinú miestnosť bez zásuviek (veru, realizácia elektrických rozvodov v dome vie prekvapiť). Cca hodinku pobehovali po streche a v podkroví a následne prišli montovať optickú zásuvku. Ja som zatiaľ premýšľal a skusmo hľadal predlžovačku, napokon som si povedal, že isto nejako bude. Pred vŕtaním dier na skrutky si týpek pýtal od kolegu “tú aku vŕtačku", takže na predlžovačku prišlo až keď chceli zapojenie otestovať. “kde tu je zásuvka?” “... tu nie je zásuvka.” “nie je?” “nie.” “hm... A ako to tu chcete používať?” “Asi s nejakou predlžovačkou...” “hm... a kde máte predlžovačku?” “tuto, v jednej z týchto 20 krabíc. Nebola by na skúšanie tá, čo máte v aute dostupnejšia?” Ako sa tvárili netuším (niekedy lepšie nevidieť) “kolega” však odbehol do auta po predlžovačku a ukázalo sa, že spojenie funguje uspokojivo. Pri vypisovaní papierov ma ešte pán uistil, že tá mailová adresa mi nebude fungovať (asi ho jemne rozhodila tá doména jelenovipivonelej.info) a nepresvedčil ho ani fakt, že som si prostredníctvom nej úspešne objednal ich službu, uistil ma, že určite nie. Chápem, celý zážitok v našej usporiadanej domácnosti bol pre nich asi trošku surrealistický. Chlapi, ďakujem za ochotu a trpezlivosť a ak to bolo zlé, tak prepáčte. Uisťujem vás ale, že zažijete aj horšie veci. ;))
Hoci veľa rároh máme, na iných sa nechytáme. Touto mantrou som si spríjemňoval mnoho krát opakovanú cestu do pivnice a von, pri vynášaní neuveriteľného množstva vecí, ktoré v dome zostali po pôvodných majiteľoch. Počínajúc všetkým, čo “deti vyrástli” cez veľmi použité, trochu použité a takmer nepoužité stohy obkladačiek a kusov dlažby, starý nábytok, zaprášený izolačný materiál, staré látky, šatstvo, fľaše, všakovakú chémiu,... Rasťo, opäť dík za pomoc.
Behanie: nová trasa, nový vodič
Hneď na začiatok musím povedať, že obec v ktorej bývam je kopcovitá. Aktuálne behám 60 až 80 km týždenne, v piatich výbehoch. V posledných dňoch sa mi podľa hodiniek VO2max opäť prehupla cez 53, tipujem, že to robia tie kopce. V pracovné dni behám len v obci, dlhšie víkendové behy trávime aj v meste a okolí. V obci máme vytipovaný 4km dlhý okruh, ktorý točíme 2 alebo 3 krát, máme aj peknú, málo frekventovanú ulicu na jemne kopcovité tempá. Okruh sa dá predĺžiť a pridať si ešte jeden bonusový kopec, zatiaľ sa mi nežiada. V oblasti merania aktuálne používam len hodinky, hardware, na ktorom mi beží home assistant, ktorého zapájam prinajmenšom do váženia pred a po behu zatiaľ dlie v krabici, jeho rozbehaniu a inštalácii všetkých senzorov sa budem venovať po tom, ako sa trochu stabilizuje rozloženie vecí v našej domácnosti. Viac podrobností o technologických hračičkách, užitočných pre “bezočivého” bežca snáď pridám v inom texte.
Z tréningových vodičov so mnou zostáva Andrej (zatiaľ sa v tých kopcoch na tom bicykli dosť trápi, ale lepší sa ;)), Veronika (akoby tušila, čo by ju čakalo) vraví, že s dochádzaním by si to už od nej vyžadovalo priveľa času. Veľmi dobrú spoluprácu teda ukončujeme po 1035 spoločných kilometroch. Veronika, pozdravujem a ďakujem. Zajtra mám stretnutie s novou potenciálnou spolutrpiacou. Zdá sa, že sa bude pri mne bicyklovať (aktívne nebehá), tak uvidíme, či si ku pomalému bicyklovaniu v kopcoch vypestuje vzťah. ;)
