Netradičný maratón v New Yorku

Written by Peter
November 8th, 2017
About Behanie

Netradičný maratón v New Yorku

Intro

Tento text nemá ambíciu zachytiť atmosféru maratónu v new Yorku, pretože to nie je možné. Niet slov, ktorými by sa to dalo opísať, jediný spôsob, ako možno ochutnať z tohoto pohára plného energetického elixíru života je zúčastniť sa. New York ako taký je nikdy nespiace, hlučné, rýchle, hektické mesto, z ktorého tú neuveriteľnú energiu zrejme plnými dúškami čerpá aj tamojší maratón.

Prvý krát sa o možnosti bežať v New Yorku začalo hovoriť niekedy začiatkom roku 2017. Vtedy prišiel mail od Judit z Maďarskej pobočky medzinárodnej organizácie Achilles. S Achillesákmi sme bežali v októbri v Budapešti a bolo to fajn, debatky o New Yorku však boli zatiaľ len v teoretickej rovine. Celé sa to začalo zreálňovať okolo apríla po Viedenskom maratóne ktorý sme bežali takisto s Achillesom, keď bolo zrejmé, že “naša” pobočka Achillesu bude môcť do New Yorku vyslať troch nevidiacich bežcov. Priznám sa, že Viedenský maratón sa mi zdal byť pomerne zle behateľný, pretože na trati bolo 30000 bežcov a predbiehanie a teda bežanie si svojho tempa bolo pre vedľa seba bežiacu dvojicu úplne nereálne, čo bolo dôvodom, že som sa k New Yorku staval dosť skepticky. Už vtedy sme vedeli, že v New Yorku býva na trati viac ako 50000 bežcov a tak som si predstavoval, že to bude skôr prechádzka ako beh. So svojimi obavami som sa “zdôveril” aj Judit a dobre som urobil, pretože nás uistila, že okrem vodiča s ktorým pôjdem zo Slovenska nám usporiadateľ pridelí ešte ďalších troch, ktorí sa budú starať práve o to, aby sme mohli bežať. Tak sme si s Michalom trochu pofrflali na tému “asi to bude dosť blbé” ale nakoniec sme sa zhodli že skúsime, veď pri najhoršom bude aspoň na čo hundrať, lebo verte či nie, nám neustále spokojným sa v bežnom živote dôvody na hundranie zvyčajne hľadajú ťažko ;).

Šťastie praje pripraveným?

Opýtal som sa sám seba niekedy v priebehu júna a po pozitívnej odpovedi (ak sa na mňa v doterajšom pobyte na tejto planéte niečo nalepilo, tak je to fakt, že čím lepšie sa pripravíš, tým menej šťastia potrebuješ) som sa rozhodol, že tento rok skúsim trénovať nejako systematicky a v New Yorku si zabehnem čas, na ktorý budem môcť spomínať a ktorý bude pre mňa snáď aj ťažké prekonať. V júni som teda začal behať 4 krát týždenne (v júli a auguste 5, a počas septembra a októbra 6) a postupne som zvyšoval aj objemy. Okrem dlhých behov som zaradil aj intervalové tréningy a tempové behy, prosto čo-to som si naštudoval a snažil som sa behať tak, aby som sa zlepšoval. Navyše som si dal pauzu s darovaním krvi a rozhodol som sa, že pôjdem až po New Yorku. Prvý krát ma pokúšali v auguste a mne sa podarilo hoci s hryzením svedomia ale odolať, druhý krát mi volali 2 dni pred cestou do USA, tak sme sa dohodli, že o týždeň prídem. V auguste sme si boli s Michalom odbehnúť maratón v Rajci a zabehli sme môj osobák, takže bolo zjavné, že príprava prináša ovocie.

Veľkú väčšinu tréningových behov som odbehal s Peťom spomínaným vo viacerých reportoch v tomto “denníku” napríklad tu, ktorý mal na mňa tento rok čas aj napriek tomu, že maká na rodinnom statku a chodí do roboty, často som ale behával aj na bežeckom páse, čo býva v lete v prehriatom byte dosť výzva.

Októbrový Košický maratón som bežal s Tomášom (Michal bol na antibiotikách) opäť v mojom osobáku o necelých 10 minút lepšom ako ten z Rajca a stále si myslím, že ak by sme sa na začiatku trochu viac flákali, tak mohol byť čas ešte lepší. Počas prvých 15 km som sa pokúšal Tomáša presvedčiť, že to takto nedáme, on však tvrdil, že “neboj, ja to mám vyskúšané, uvidzíš", prípadne “šak dobre bežíš, neboj sa, to budze v pohode” (v textoch v úvodzovkách čítaj všetky dtnl pred e tvrdo ;)), neskôr som sa už len v duchu zabával a premýšľal som dokedy to takto vydržíme. Okolo 32 km som začal dokonca aj ja veriť, že to “budze v pohode", aj Tomášovi som sa zdôveril ("No vidzíš, šak som ci hovoril, že uvidzíš") ale od 35 km už nebolo ("vidíš, ja som ti hovoril, že to takto nedáme") a tak sme môj osobák zlepšili len o tie minúty spomínané vyššie.

O 2 týždne neskôr sme bežali v Budapešti, tento krát s Michalom a bežali sme 4:09. Dôvodom boli Michalove antibiotiká a nedostatok tréningu a Michal ma uistil, že ak mu to takto nepôjde o 3 týždne v New Yorku, tak ho môžem “vymeniť” (veď viete, v hre budú tí traja americký vodiči).

Päť minút pred cestou

Leto ubehlo strašne rýchlo a mne bolo jasné, že čas ktorý som si nahlásil pri prihlasovaní aby mi mohli prideliť adekvátnych vodičov nedokážem zabehnúť. 3:15 bolo príliš rýchlo, hoci si myslím, že ak by som mal ešte mesiac času, tak by som sa k tomu zrejme dokázal priblížiť. Počas letného tréningu mi trochu komplikovala život nemožnosť behať dostatočne veľa “dlhých” behov (behy medzi 25 až 32 km), pretože také výbehy sú časovo náročné a vo svojej blízkosti nemám dostatok vodičov na to, aby som si také výbehy mohol dopriať a neznechutil som ich (Aktuálne behávam s Peťom a manželkou a obaja sa pri mne vozia na bicykli). Do určitej miery sa to dalo kompenzovať behmi na páse, tie sú ale po fyzickej stránke ľahšie ako výbehy vonku.

Každopádne ma hrýzlo svedomie, pretože Američania sa možno prihlásili ako vodiči aj aby si zabehali a ak pobežíme výrazne pomalšie, tak to môže zavážiť pri ich rozhodovaní či budú na podobné výzvy Achillesu reagovať aj v budúcnosti, veril som ale, že okolo 3:25 by som - ak neprepálime - mal byť schopný zabehnúť a dúfal som, že to pre nich bude OK.

Po kúpe leteniek som sa trochu pohrúžil do štúdia tém súvisiacich s diaľkovým lietaním. Ak mám pravdu povedať, tak jedným z veľkých lákadiel prečo do New Yorku ísť bol pre mňa trans atlantický let. Naštudoval som si teda niečo o jet streame, ortodrómach a loxodrómach (tie som si vlastne len pripomenul, lebo som s nimi mal dočinenia pri práci na diplomovke), našiel som ale aj pár krásnych článkov na tému ako maximalizovať šancu na prežitie pri havárii lietadla, ak to mám zhrnúť tak som sa tešil a nevedel dočkať. Moje októbrové sny boli pretkané New Yorkom a všetkým čo s ním súviselo. Snívalo sa mi, že som v USA, alebo že sme na ceste do usa pristávali na mori a ja som si v lietadle zabudol notebook, takže som sa poň vrátil a všetkým sa to zdalo byť úplne v poriadku.

Cesta a prvé dni

Leteli sme 1. novembra s Poľskou leteckou spoločnosťou LOT z Krakova s jedným prestupom vo Varšave. Pri kúpe leteniek som zvažoval, že by bolo ideálne letieť tak, aby sme pristávali ideálne večer New Yorského času, lebo sa mi zdalo, že takto by sa mohol dať najľahšie prekonať jet lag. Z Varšavy sme štartovali o 17:00 nášho času a pristávali sme o 21:30 lokálneho času na JFK Air port v New Yorku.

Po vystúpení z lietadla sme čakali v pomerne dlhom rade na pasovú kontrolu. Colník si obzrel naše pasy a Michalovi zobral otlačky všetkých prstov na oboch rukách a urobil scan tváre. Na naše prekvapenie mu ich po chvíli zobral ešte raz, aj scan tváre mu urobil ešte raz a pustil nás ďalej. Úplne istí si byť nemôžme, ale všetko nasvedčuje tomu, že Michalove biometrické dáta priradil aj ku mne. Je pravdepodobné, že sa to nedeje pravidelne (colník pôsobil dosť unavene), ale opäť sa raz potvrdilo, že slepecká palica je aj trochu “kúzelnícka” a funguje ako celkom účinný oslabovač pozornosti a to aj tam, kde to asi naozaj nie je úplne vhodné.

Z letiska sme sa nakoniec dostali cca o 23:15 priamym autobusom na Manhattan, kde Michal trochu žasol nad tým, že sa niekde môžu vyskytnúť zápchy na cestách aj o pol noci.

Ubytovanie nám už rezervovala organizácia Achilles, bývali sme v hotely Pennsylvania priamo na Manhattane. Po príchode do izby ma dosť prekvapil celkom seriózny hluk. Zo začiatku som bol presvedčený, že ide o hluk klimatizácie, ktorú treba vypnúť, nakoniec sa ale ukázalo, že je to hluk ulice, ktorý je v new Yorku všade prítomný a nikdy neutícha. Z počiatku som si myslel, že budem mať problémy so spaním, napokon to tak ale nebolo a každý deň som zaspal takmer okamžite po zaľahnutí.

Mesto ako také je naozaj neuveriteľne hlučné, vždy plné ľudí. Klaksóny tu počujete prakticky stále, ľudia aj autá chodia bežne na červenú, počas dňa sú bežné zápchy aj na chodníkoch. Ten hluk ma pravdu povediac dosť prekvapil. Vo väčšine stravovacích inštitúcií hrá hudba v takej intenzite, že máte problém sa počuť, po výletoch vonku sa mi aj naša pomerne hlučná izba zdala byť ako oáza pokoja.

Druhý deň sme sa boli prebehnúť v central parku, kde bude končiť aj maratón a vďaka blúdeniu sme si poobzerali aj podstatnú časť Manhattanu. Ani jeden z nás dvoch nejak nie sme na pamiatky (mňa to, že sa vyskytnem na nejakom významnom mieste až tak neberie a Michal sa tváril, že takisto nemusí), takže sme ďalšie dni trávili cestou a kúpaním sa v Atlantiku. Vodička mala ešte celkom príjemných 16 stupňov, boli parádne vlny, prázdna pláž, prosto ideálne podmienky na čvachtanie.

V piatok večer sme sa zúčastnili na spoločnej večery s klubom Achilles, kde sme sa stretli aj s trojicou domácich vodičov (presnejšie Marc, Tim a Parker - Parker s nami bežala až od polovice ďalej), ktorých mi pridelili. Sympatická trojica. Marc beháva zjavne pravidelne, baví ho to. Tim sa venuje triatlonu, absolvoval 8 ironmanov a teší sa, že si dobre zabehá. Parker mala tento rok zdravotné problémy, takže moc nebehá, zatiaľ bežala jeden maratón za 3:14. Chtiac nechtiac, hneď tu (nech to už mám za sebou) som im vyjavil, že na 3:15 nemám a že sorry a oni že v pohode, prosto netvárili sa zronene, veď viete, Američania :).

V sobotu opäť trochu formalít vo forme spoločného obeda so zakladateľom Achillesu a popoludní Atlantik. Tento krát sa celkom sľubne pokazilo aj počasie, takže trochu fúkalo, bolo zamračené a teplota vzduchu klesla pod teplotu vody. Pláž ešte prázdnejšia ako naposledy (vtedy sa tam okrem nás kúpal ešte jeden týpek), k nám sa teraz pridala aj Slávova sestra, ktorá si chcela nazbierať mušle, pravda len tie na brehu. Nuž a potom už len posledné info, večera a spať.

Deň D

Budík mi vibruje o 4:45 ráno a okamžite vstávam. V noci som sa niekoľko krát zobudil aby som zistil, že som ešte nezaspal a môžem sa o to ďalej pokúšať, takže teraz som rád, že konečne naozaj vstávam a nemusím už riešiť či náhodou nezaspím. Prosto štandardná pred maratónska extáza, ako to u mňa býva.

To nič, čo si plánujem zobrať na štart mám zbalené už od včera večera, takže do priesvitnej tašky prihadzujem len bagetu a maliarsky overal (ak by bola na štarte zima) a odchádzame dolu na vrátnicu, kde sa máme stretnúť so zvyškom našej výpravy.

Ešte som sa asi nezmienil, takže okrem nás dvoch je tu Slávo zo Slovenska, ktorému bude robiť vodiča Tomi z Maďarska a bežec Chris s vodičom Colinom z Británie. Na recepcii sa stretávame o 5:15 a odchádzame na miesto, kde nás zoberú autobusy. Tam sú už aj naši lokálni vodiči.

Je skoré nedeľné ráno. Spolu s Michalom sedíme v jednom z 2000 autobusov a vezieme sa na štart. Áno, naozaj je tých autobusov toľko, pretože organizátori musia na štart new Yorského maratónu previezť 50000 bežcov. Do štartu zostávajú viac ako 4 hodiny, ale my už sa vezieme a premýšľame, čo nás čaká. Tu i tam prehodíme slovko s Timom a Marcom, dohadujeme si bežeckú stratégiu. Plán je taký, že jeden z nich pobeží vpredu a vždy keď sa mu bude zdať že to treba bude upozorňovať, že sa za ním ženie skupina so slepcom. Druhý bude po mojej pravej ruke a bude sa snažiť usmerňovať predbiehačov, ktorí sa s obľubou radia predo mňa a často to robia tak, že sa na to nedá stihnúť reagovať a ja zakopávam. V polovici sa pridá Parker a my by sme už mali vedieť, kde by mohla pomôcť najlepšie.

Autobusy tvoria kolónu, ktorú sprevádzajú policajné autá a motorky, s tou bezpečnosťou to tu myslia - zrejme aj pod dojmom nedávneho útoku na Manhattane - úplne vážne.

Cesta na štart, ktorý je na Staten Island nám trvala takmer 2 hodiny. K dispozícii máme stan, v ktorom je teplo, jedlo a voda, takže môžeme pomerne dlhú chvíľu tráviť posledným dopĺňaním energie a očakávaním.

A o 9:30 už stojíme na štarte a Michal žasne nad množstvom ľudí, ktorých teraz vidno. Tim sa pýta, koľko ľudí chodí na maratóny na Slovensku, tak ho oboznamujeme so situáciou, viditeľne sa zabáva. Moderátor to tu prežíva trochu menej ako je zvykom u nás, venuje sa obetiam útoku, potom prichádza Americká hymna a zrazu je 9:50 a štartujeme. Výstrel celkom solídny, z nejakej veci typu húfnica (v Kollárove to vedia lepšie) a po výstrele sa zatiaľ nehýbeme. Do pohybu sa to dáva postupne, tak ako je zvykom. Medzi gun time a prebehnutím cez štartovaciu čiaru ale prešli len 4 minúty, takže sa nemožno sťažovať a čoskoro sa seriózne rozbiehame.

Plán je bežať 7:55 na míľu, Marc má hodinky a sleduje to. Hneď prvá je do kopca, pretože vybiehame na most, navyše stále dosť prehustená, druhú už ale bežíme za 7:35, takže je všetko v poriadku, ako vždy prepaľujeme ;)).

Po zbehu z mosta sa začína niečo, čo sa skončí až v cieli. Okolo trate sú množstvá povzbudzujúcich ľudí. Podľa informácie od usporiadateľa je ich viac ako milión a robia neuveriteľný hluk. Majú všakovaké hluk generujúce príslušenstvo (rapkáče, zvončeky, zvonce, bubienky, bubny, hlasivky,...) prosto všetko s čím sa dá robiť huriavk a povzbudzujú. Neuveriteľný zážitok. Už od začiatku mám pocit, že tomuto dokáže v Košiciach konkurovať možno tak cieľová rovinka, tu je tento život ale takmer popri celej trati.

Ak som si pred behom myslel, že nebudeme prepaľovať a budeme sa snažiť bežať ako ľudia, tak som sa mýlil. Marc hlási koniec každej míle a čas je stále okolo 7:40, často aj nižší. Pár krát sa aj rozprávame o tom, že musíme spomaliť a aj spomaľujeme, lenže potom sa zase nechávam unášať tou energiou, ktorá prúdi z toho davu okolo a všetko je v háji. Čoskoro rezignujem a vravím si, že nejak bude, nejako to doklepeme.

Na hrudi aj chrbte mám prilepené meno a okrem mňa aj všetci moji vodiči, takže ho počujem tak 30 krát za minútu zo všetkých strán. Ak to nie je meno, tak aspoň názov klubu (bežíme v tričkách Achillesu) a bežíme čo to dá a ja sa strašne teším. Viditeľne aj Michal.

Spredu počuť Tima, ktorý takmer v kuse pokrikuje “blind runner on your left” a ja si vravím, že tento človek sa asi strašne vytrápi. Marc má o čosi menej práce, ten upozorňuje len tých, ktorí Tima nepostrehli. A rútime sa tým davom. Občas si stihnem uvedomiť, že je tu pomerne veľa nerovností a že chvála bohu, že máme poistenie a je to skvelé. A kričia a búchajú, žijú.

Pocit márnosti ma tu i tam prenasledoval ešte aj dnes ráno, veď na trati, na ktorej je 50000 bežcov sa s vodičom isto bežať dať nebude, ale teraz je jasné, že to bol omyl. Neuveriteľný zážitok. Ubieha míľa za míľou a každá je prirýchla, ešte aj tie kopcovité sú prirýchle. Jaj, zle bude, veľmi zle, ale ešte je to ďaleko, ešte máme čas, ešte vládzeme a môžeme si to vychutnávať. Chce sa mi kričať, trochu aj plakať a strašne by som chcel ešte trochu zrýchliť, ale nejaký zvyšok zdravého rozumu mi predsa len ešte zostal a zrejme aj všetkým ostatným, takže prinajmenšom ja s Mišom síce prepaľujeme strašne, ale s vedomím, že by sa dalo ešte aj viac.

A sme v polovici a pridáva sa Parker. Zatiaľ čo ja začínam cítiť, že už bežíme, ona je plná energie a je to počuť. Okrem nás povzbudzuje aj divákov, lebo sa jej chvíľami nepáči, že povzbudzujú vlažne. Som celkom zvedavý ako dlho jej to vydrží. Je vpredu s Timom a pomáha usmerňovať tých, medzi ktorých vbiehame. A míle pribúdajú, ľudia sa bavia a sily ubúdajú, prosto všetko je ako má byť, ako bolo predurčené.

A je tu 30 km a míľa ktorá sa cezeň prehupla je už viditeľne pomalšia. Som unavený, ale nič neľutujem, lebo viem, že inak to dnes nešlo. To čo sa deje pri trati je niečo, na čo sme neboli pripravení. Pripomína mi to moju prvú trnavskú stovku, na ktorej ma úplne zaskočila bolesť, bola taká, s akou som nepočítal a vzdal som. Teraz to bolo podobné. Energia nás hnala a nedalo sa to zastaviť, ak prídeme nabudúce, tak už snáď budeme vedieť.

Do cieľa zostáva 12 km a čas máme parádny, je mi ale jasné, že ho neudržíme. Parker sa to príliš nepáči a časť svojej energie transformovanej do aktívneho dohovárania smeruje smerom knám. Skáče, pobehuje, gestikuluje (vravel Mišo ;)), povzbudzuje. Postupne ale strácame a ani energia davu už nestačí. A už sa to vlečie, ale stále je to parádne, stále sme tu a všetko to tu žije, to že nevládzeme je len taká drobná chybička krásy.

Občerstvovacie stanice sú tu vybavené inak ako sme zvyknutí v Európe, čo takisto príliš nepomáha, ale stále je to super. Marc oznamuje míle a ešte aj posledných 5 km pred koncom sa zdá, že môžeme urobiť čas pod 3:30 a Parker nás na to dôrazne upozorňuje. Oni to tu v tej Amerike s tým hrachom na stenu asi nepoznajú, takže sa strašne snaží a ja som jej za to veľmi vďačný, lebo viem, že ak by sa nesnažila, tak by sme boli asi ešte pomalší. Zastaviť je strašne príjemné, ale nedá sa. Stále mi prehovára do duše, ako je to už blízko a ako treba zrýchliť. Michalovi viditeľne ide na nervy, lebo sa do nej pustí, že to on je unavený, takže sa zahryzne aj do neho a nakladá aj jemu. A ja si v duchu hovorím, že to sa ti to kecá, keď bežíš iba polku, ale viem, že ona by asi dokázala takto kecať aj po celom, je proste dobrá.

A konečne doma. Sme v cieli, v čase 3:36:38. Škoda tých 3:25, ktoré by boli reálne ak by sme nebežali rýchlo, aj tých 3:30, ktoré boli reálne ešte 4 km pred cieľom, škoda. Ale nevadí, veď čoskoro je tu vianočný maratón v Žiline, ktorý sa beží víkend pred Vianocami okolo vodného diela v Žiline, tam snáď bude trochu menej divákov a my zostaneme pri zmysloch ;)). Napriek všetkému môj osobák, takže som spokojný a opätovne dúfam, že som svojou lenivosťou neodradil týchto skvelých ľudí. Pretože sú to excelentní vodiči, ktorí presne pochopili problém a bravúrne to zvládli. Tim je ironman a predpokladám, že to tu celkom zúročil, Marc bol takisto skvelý. Priatelia, toto nikdy čítať nebudete, ale ešte raz ďakujem! Všetkým trom naraz a potom aj každému zvlášť! A takisto aj Mišovi, divákom okolo trate a hlavne Achilles teamu, za to, že som sa sem mohol prísť vyblázniť. Bolo to skvelé, nikdy nezabudnem.

Cesta domov

Krátko po dobehnutí sa lúčime s vodičmi a krívame smerom k hotelu. Odlietame ešte dnes večer, takže treba všeličo postíhať. Hotel je vzdialený cca 3 km od cieľa, takže nás čaká prechádzka, ktorá ale určite pomôže uvoľniť utrápené nohy. No a potom sa už neudialo nič zvláštne. Sprcha, balenie, jedlo, cesta na letisko a odlet, ktorý ničím neprekvapil (kontrola pred odletom našťastie nemala potrebu čokoľvek riešiť s otlačkami prstov a scanmi tvárí ;). Let do New York New ark Air port -> Varšava: 22:30 ich ->12:40 nášho času (vďaka jet streamu trval let o hodinu a pol kratšie ako cestou tam) a potom let do Krakova a cesta autom domov.