Vianočný maratón v Žiline

Príjemná rozlúčka s bežeckým rokom, tento krát aj s pocitom, že mám nabehané a nebude to márne.

S podobným pocitom som sa chystal ísť aj začiatkom októbra do Košíc, ale dlhšie ignorovaný zápal pod koreňovým hrotom pravej hornej dvojky som začal brať vážne až večer, keď som zaspával so zvýšenou teplotou a 3 dni po dobratí antibiotík som si maratón bežať netrúfol (hej, hej, starnem). Košice som teda oželel, vraviac si, že teraz budem musieť behať ďalších 6 rokov, lebo ešte aspoň jedny narodeninové Košice by som si odbehol rád.

Prelom meteorologickej jesene a zimy naznačoval, že by snáď mohla existovať aj nejaká šanca, že v Žiline budeme behať na snehu, neskôr sa však oteplilo, sneh sa roztopil a vonku sa dalo solídne pobehovať. Nuž tak som teda pobehoval a pripravoval som sa pomerne konzistentne. Ako som už napísal tu, tento rok sme sa presťahovali a moje behanie je výrazne kopcovitejšie, ako to bývalo v posledných rokoch. Stále o sebe nemôžem povedať, že behávam dostatočne veľa dlhých behov, napriek tomu je ale z dát v hodinkách zrejmé, že sa bežecky zlepšujem aj ak nebehám práve s týmto cieľom (mojou primárnou motiváciou je stále radosť z behu a relax po dňoch v práci). Vonku sa príjemne ochladilo, teploty okolo nuly sú pre mňa úplne ideálne, aktuálne žijem v bežeckom raji.

Na Žilinu som sa teda tešil, hoci som musel na svoju psyché použiť približne 2 týždne pred maratónom niekoľko pokútnych trikov. Po večeroch som sa cítil dosť unavený (pred Vianocami to býva náročnejšie v práci) a musel som vynakladať pomerne veľa mentálneho úsilia, aby som vôbec šiel behať von, do tej zimy, kopcov a na šmýkajúce sa cesty. Dohodol som sa teda sám so sebou, že si občas doprajem pás aj keď nemusím (aj ak mám s kým behať vonku) a vonku budem v týždni namiesto 2 6 km okruhov behať 3 kratšie, čím nabehám rovnaké objemy, ale sa v každom behu zbavím dvoch dlhších kopcov. Snažil som sa behať zľahka a priemerka 5:04 ktorú som po týchto švindľoch videl v hodinkách na konci pohodových exteriérových behov mi robila radosť a dávala nádej, že moja únava je viac v hlave, ako v telesnej schránke.

Tak ako každý rok, aj tento raz cestujem až ráno v deň maratónu. Večer sa mi podarilo zaľahnúť o deviatej (pravda, do desiatej som počúval podcasty ;)), takže ranný budík o 5:20 sa mi nejaví byť dramaticky nehumánny. Raňajky mám pripravené v chladničke, čaj do termosky som si uvaril už večer, takže doma vykonám len nevyhnutné úkony a o 5:40 vychádzam do tichých ranných ulíc obce. Všade je nádherne ticho a pokojne, snažím sa kráčať s palicou tesne nad cestou tak, aby som nerušil ani psov, ktorí ešte driemu v okolitých dvoroch a aby som si tú atmosféru mohol vychutnávať. Mám rád tieto zimné, tmavé, rozospaté rána, je len trochu škoda, že ten vzduch nie je aspoň trochu mrazivý.

Na stanicu prichádzam po 17 minútach rezkej chôdze, lebo nečakám na žiadnych priechodoch, do odchodu vlaku (nemešká) mám teda ešte dosť času. V budove je živelne, aromaticky a rušno, idem teda čakať von, na perón.

V Žiline vystupujem najedený a “napitý” (nie, nie, len liter zeleného čaju), spokojný, s chuťou bežať. Mestská pôjde až o 40 minút a čakať sa mi nechce, ten daromný čas by som radšej investoval do pohodovej prípravy. Pred stanicou sa teda pýtam takých náhodných okoloidúcich, ktorí neemitujú žiadne podozrivé arómy, či v okolí nevidia nejaký taxík. Pánko (triezvy, zjavne sa chystá cestovať) mi ponúka, že mi jeden zavolá, ten však môže príliš neskoro, iní nedvíhajú. Pánko odchádza na vlak a čoskoro prichádza nejaké auto. Prichádzam k nemu a pýtam sa, či náhodou nie je taxík, alebo či tu nejaké v okolí nevidí. Pani taxíky nevidí, ponúka mi ale, že ak chcem, tak ma k celulózke hodí, nemá to síce po ceste, ale môže tadiaľ ísť. S vďakou prímam a aj teraz dodatočne ďakujem. Nechávam sa vyložiť pri benzínke, kde už čakajú Tomáš s Michalom.

Chalani vyzerajú po bivaku pri vode spokojne, ako zvyčajne. Z krátkej debaty na tému s kým bežím sa dozvedám, že Michal nemá nabehané a Tomáš so mnou pobeží, ak chcem. Obliekam sa teda do kraťasov a trička s krátkym, lebo viem, že s Tomášom pobežíme tempo, pri ktorom mi zima nebude. Vravím mu, že chcem bežať pod 4 hodiny (po posledných skúsenostiach so mnou je skeptický), v duchu odhadujem, že by sme sa mohli dostať aj pod 3:50, lebo počasie bude na mojej strane (nemalo by byť teplejšie ako 4 stupne) a viem, že mám nabehané.

Registráciu stíhame tento raz s prehľadom, na štarte sme 5 minút pred výstrelom, čo je na naše pomery nezvyčajne skoro. Vybieha nás necelá stovka, o 2 hodiny sa pridá niečo viac ako 1000 pol maratóncov, osmičkárov a detí na 1 km behu. Hneď po štarte zbiehame ten kopček, na ktorý sa zvyknem tešiť, pretože signalizuje koniec každého z 5 okruhov, ktoré budeme bežať. Počasie je príjemné, sú cca 2 stupne, je takmer bezvetrie. O chvíľu vybiehame jediný serióznejší kopec na okruhu (aj tento stretneme 5 krát), ktorý je len ľahkým odvarom toho, čo pravidelne stretám na tréningoch tento rok. Beh si vychutnávam, teším sa, že opäť bežím s Tomášom. Nebude to ľahké, ale zabehám si. Hneď prvé kilometre bežíme s priemerkou okolo 5 min na km, ale je mi to jedno, dnes sa neplánujem zaoberať tempom, ani pulzom. Tomáš sa pýta, ako rýchlo chcem bežať, vravím mu, že podľa chuti a vôle, ideme na 4 hodiny. Hodinky nemá, aj ja tie moje sledujem len tak pro forma.

Prvý okruh ubehne veľmi rýchlo. Pri prebehu okolo cieľa nás povzbudzujú ľudia, ako vždy, ani tento rok sa nevyhnem prílišnej pozornosti. :) Sme v druhom okruhu a beží sa veľmi dobre. S Tomášom sa zhodujeme, že netreba rečniť, ale radšej šetriť energiu, zrejme sa to ale netýka nás, lebo rečníme a vôbec nešetríme energiu. ;) Tomáš si urobil b-čkový kapitánsky kurz na more a viditeľne mu to robí radosť. Mne sa tu vynárajú spomienky z minulých rokov, kedy som sa cítil podstatne unavenejšie ako dnes, dnešné behanie je naozaj extatické.

Pri vbiehaní do tretieho okruhu sa mi ten kopec, za povzbudzujúcou družinou už zdá byť trochu nepriateľský, na občerstvovačke, ktorá je na jeho vrchole sa ale vydýcham a stále sa beží parádne. Pol maratón bežíme približne za 1:50 a stále sa mi nezdá, že by sme bežali príliš rýchlo, beží sa mi ľahko.

Vo štvrtom okruhu (ten prašivý kopec už dosť bolí ;)) sú s nami už aj bežci na 8 km a pol maratónci, na trati je aj Rasťo, no stretneme ho až neskôr v cieli. Na 34 kilometri sme krátko po 3 hodinách, posledný okruh začína byť ťažký, no je posledný. V pravom lýtku mám na dostrel kŕč, takže nemôžem zrýchľovať, pozor si dávam aj na poslednom zbehu, 800 metrov pred cieľom. Dobiehame za 3:49:39, podobný čas som bežal naposledy niekedy v roku 2018. Som teda spokojný a viditeľne aj Tomáš.

Michal je už v cieli. V treťom kole ho začalo bolieť trieslo, takže to poňal tréningovo a skončil po 26 km. Čoskoro dobieha svoju polku aj Rasťo. My stíhame kapustnicu, on však nie, lebo prichádza práve v čase, keď sa chystáme stihnúť mestskú. On tú svoju teda oželie a ideme na stanicu.

V globále môžem povedať, že mám za sebou trochu neštandardný rok. Sťahovanie v máji nám do značnej miery preoralo rutinu, dá sa povedať, že sa ešte stále zabývavame. V obci kde bývam si pokiaľ ide o bežecké trasy možno vyberať, hoci je pravda, že je to tu vďaka tým kopcom náročnejšie pre vodičov, bicyklujúcich sa popri mne. Aktuálne behám s Andrejom, na krátko sa pokúsila vrátiť Lucia, po mesiaci to ale vzdala, je to tu kondične naozaj trochu náročnejšie a nemala dosť motivácie. Aj tento rok som si bol poklusať na Backyarde. Boli sme s Rasťom, ktorý ku diaľkovému behaniu zatiaľ len nesmelo privoniava, bežali sme v rámci jeho možností. V Rajci to bolo pre vysoké teploty trápenie ako skoro vždy, Košice som vynechal a Žilinu som si užil tak, že mám pokušenie pokúsiť sa na ČSOB pripraviť tak, aby som mal niekoľko rokov na čo spomínať. Začiatkom roku ma čaká hľadanie novej práce a zrejme si doprajem aj nejaké voľno... Že by konečne seriózna príprava na 3:30?

p.s. Tomáš, Andrej, ĎAKUJEM!

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles