Jarný vianočný maratón v Žiline

Že prečo jarný? No lebo počasie. Už o 5:45 ráno, keď som vychádzal z bytu bolo vonku na krátky rukáv. Ok, možno nie vo všeobecnosti. Prinajmenšom môj termoregulačný systém je nastavený tak, že bezvetrie a 9 stupňov nad nulou považuje za postačujúcich na “špacírku” bez vrstiev zahaľujúcich moju telesnú schránku až po rozstrapkané konce horných končatín. Pravda, mal som so sebou flisku, lebo na poobedie meteorológovia sľubovali dážď, v to ráno ale bola zbytočná. Na stanicu som sa odviezol taxíkom a cestu do Žiliny som strávil v reštauráku pri šunkovom sendviči (mimochodom pochybnej kvality) a (už podstatne lepšom) zelenom čaji.

Na peróne v Žiline som stretol Romana s Paľom, ktorí sa takisto chystali na vianočný beh a hoci mali do štartu ešte dosť času (bežali pol maratón a teda štartovali o 2 hodinky neskôr ako ja), zaviezli ma na miesto činu a potom sa vrátili na stanicu za účelom dať si rannú tresku :) vďaka páni.

Bežať plánujem s Tomášom, ktorý bol v mojich textoch spomenutý už viac krát. Tomáš behá veľmi rýchlo, jeho “príjemné” (rozumej “na pohodu") maratónske časy sú okolo 3:15, beh so mnou bude teda dosť záhaľka, pevne verím, že to so mnou nejaký čas vydrží, pretože sa zdá, že Michal má nateraz od behania definitívne pauzu. S Tomášom sme boli tento rok prihlásení aj na MMM, Tomáš však ochorel necelé 2 dni pred štartom a mne sa už nepodarilo zohnať náhradu. Nuž čo, stáva sa. Vždy vravím, že pravdepodobnosť môjho štartu je na rozdiel od ostatných maratóncov len 25%, pretože tesne pred štartom môže okrem mňa ochorieť aj spolu bežec, až tento rok sa mi ale stalo, že taká situácia nastala. Svoj “žiaľ” nad zmareným štartom som šiel o týždeň neskôr zapíjať na no finishline beh, kde som v noci zo soboty na nedeľu najprv odklusal 30 km so Slávom, ktorého cca hodinku po pol noci vystriedal Rasťo, aby sme dokráčali aspoň maratón. Ešte stále ma prekvapuje, na aké somariny dokážem nahovoriť svojich kamarátov. Aj Rasťo sa po príchode začudoval nad tým, že sa na toto nechal ukecať. Nočných vychádzok som s ním absolvoval naozaj veľa, vždy to ale bolo niekde v Karpatoch alebo pri železničných tratiach, čo bolo samozrejme niečo úplne iné, ako sa 4 hodiny motať na 1,5 km dlhom okruhu v meste ;). Nuž ale premotali sme sa, podebatili sme, dobre bolo.

Ach... tieto odbočky. Poťme späť do Žiliny. Po tom, ako ma chalani doviezli na zastávku k celulózke volám Tomášovi, ktorý prišiel už včera a prespal rovno na mieste. Prichádza asi po minútke a hneď sa poberáme na registráciu. Plán je bežať tempo okolo 5:10/km a udržať to čo najdlhšie. Viem, že to nevydržím do konca, ale na čas okolo 3:45 mám snáď nabehané. Tento rok mi do výbavy pribudlo meracie zariadenie, ktoré má konečne všetko čo od neho očakávam a dá sa nosiť na zápästí. Vyrába to firma Unihertz (znie to nemecky ale sú to Číňania) a volá sa to Atom. Ide o maličký telefón s Androidom 9, slušným reproduktorom a dvoj ampérovou baterkou, takže vie rečniť a vydrží merať všetko potrebné cca 12 hodín, čo je postačujúce na takmer všetko čo behám. Telefón je vodotesný a nárazu vzdorný (môžem potvrdiť, neraz mi už vyletel z ruky pri behu, spadol do kaluže,... zatiaľ prežil všetko). Vyskúšal som niekoľko rôznych smart hodiniek, všade bola ale limitujúca baterka. Pri experimentoch s ozvučením zariadení ktoré používam pri trénovaní (stacionárny bicykel, pás, bicykle svojich vodičov) som si užil veľa zábavy, to je ale asi na iný príbeh :). Atom ako primárny telefón používať neplánujem (tvorcovia úplne kašlú na aktualizácie) ale na meranie pri športe je to pre bežca slepca ideálne zariadenie.

Tento rok sme si v Žiline hádam prvý krát zariadili pred štartový čas tak, že na štart kráčame a prichádzame tam s rezervou (Miško, chýbal si :)). Po štandardnom krátkom rečníckom intre Peťa Zánického štartujeme a začíname si vychutnávať trať, ktorú už dobre poznám. Tomáš je chlapík urečnený, rozprávame sa teda a kilometre utešene ubiehajú. Tempo sa nám darí držať, len tu i tam sa zabudneme a bežíme 4:50, takže jemne spomaľujeme. Trať je suchá, bez vody, po ľade či nebodaj snehu samozrejme niet ani stopy. Tomáš sa okrem behu venuje aj množstvu iných zaujímavých kratochvíľ. Nedávno si napríklad postavil drevenú plachetnicu a rovno si urobil aj kapitánsky kurz na vnútrozemskú plavbu. Ďalej plánuje kurz na moria, vyzerá, že ho to naozaj baví. Okrem toho sa venuje triatlonu a tak si rovno plánujeme, že v lete v tejto oblasti niečo vyskúšame. Vodu má zdá sa naozaj rád. Vyzerá to tak, že si v budúcom roku splním ďalší sen, a pôjdem sa trochu vytrápiť sem.

Pol maratón máme podľa atomu za 1:46 a nejaké drobné, takže bežíme predsa len trochu rýchlejšie ako treba a tempo sa mi darí udržať cca po 25. km. Potom už cítim, že musím o jeho udržanie dosť bojovať a po 30 km už bežíme naozaj pomaly, aktuálna priemerka okolo 5:30. Na vbiehaní do posledného okruhu nás divák pri trati odhaduje na 6:30, našťastie to ale nie je také zlé :). Posledný okruh ale dosť preflákame a k nejakej disciplíne sa dokopem až za mostom, teda na posledných 4 km trate. Dobiehame za 3:52:51 a Tom sa rovno hlási na sprevádzanie na čsob, takže to pre neho bolo asi prežiteľné.

Po obede sa poberáme na stanicu a Tomášov vlak odchádza skôr ako môj. Čakám teda na lavičke v budove stanice a opäť to vychádza. Aj tento rok mám šťastie na podgurážených bezdomovcov. Najprv som mimo ich záujmu a tak len tak letmo počúvam ich rozhovor. Chlapi majú veľmi ťažké jazyky, svoj rozhovor vôbec nemusia “ukrývať” pred náhodnými poslucháčmi stišovaním rečového prejavu. Rozumieť im zhruba každé piate slovo, oni dvaja si ale zjavne rozumejú, takže je všetko v poriadku. “Ujo.... ujo... koľko je hodín?” Je zjavné, že otázka je smerovaná na nejakého uja v okolí, pretože pre “parťáka” je artikulovaná zbytočne precízne. Nastáva trápne ticho a mne po pár sekundách dochádza, že ten ujo budem asi ja. Vravím teda, že 15:43 a svojou reakciou zase asi prekvapujem pre zmenu ja jeho. Opätovne sa teda pýta a ja mu čas opakujem. No a aby sme si pokiaľ ide o to vzájomné prekvapovanie neostali nič dlžní, tak sa ma ujo pýta, koľko je to presne. Chvíľu neveriacky kukám a potom mi dochádza, že problém bude zrejme v 24 hodinovom formáte času. Informáciu teda konvertujem do 12 hodinového formátu, osekám zbytočnú “minútovú kozmetiku” a oznamujem, že “trištvrte na 4". Ujo je chvíľu ticho (hej, opäť prekvapený) a pýta sa, či ráno. Pokiaľ ide o body za vzájomné prekvapovanie, tak chvíľu vyhráva, ja ale neváham a oznámim mu, že poobede. Ujo sa najprv neveriacky uisťuje, že mi správne rozumel a následne túto prekvapivú informáciu oznamuje svojmu parťákovi. Ten je zrejme ponorený v ich realite ešte trochu hlbšie ako diskutér, pretože sa vôbec nezdá, že by ho nedostatočný prehľad o bežiacom čase nejako vyvádzal z miery. Diskutér sa opätovne uisťuje, či naozaj poobede a po tom ako mi uverí (svoje tvrdenie podporujem informáciou, že vonku je zjavne vidno a to býva takto skoro ráno iba v lete) oznamuje svojmu kolegovi, že v takom prípade on tu už nebude a odchádza. Parťák sa ho pýta, kam chce ísť a upozorňuje na fakt, že vonku prší. Potom opäť zredukujú napájanie pre artikulačné orgány tak, aby si rozumeli iba oni a po minútke odchádzajú.

Vo vlaku sa pre zmenu dávam do reči s chlapíkom, ktorý robí výškové práce. Presnejšie robia strešné krovy a podobné zábavky. Je zhovorčivý a tak si vypočujem jeden z mála relatívne dobre končiacich príbehov, kedy sa otec alkoholik, ktorý tĺkol 3 deti a manželku po 12 rokoch rozhodne pre liedžbu a zvládne ju. Na nešťastie trochu neskoro, pretože medzi tým stihol rozvod a mama pokrývača si našla priateľa, ktorý nezapadol do rodiny. Tak sa to celé zamotalo a po vyliečení príkladný otec (má teraz so svojimi deťmi pekný vzťah) je mimo rodiny a v rodine ako takej je to zase komplikované. To už ale našťastie až tak nevadí, pretože deti sú už veľké a vedia sa o seba postarať. Vystupuje vo Vrútkach, potykáme si a želáme si pekné sviatky.

Opäť pekný maratón, dúfam, že o rok budem môcť bežať zas. Tomáš: Ďakujem za trpezlivosť :)

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles