Zimný bivak v obývačke vlkov

Prešlo už pekných pár rokov od čias, keď sme pravidelne chodili na nejaký predvianočný výšľap niekde do kopcov. V naozaj dávnych časoch nás bolo zhruba 6, postupne sa však stále viacerým z nás zdalo, že brodenie sa v hlbokom snehu v mrazivých horách s rizikom zimného bivaku je už (vraj vzhľadom na náš vek) trochu príliš. Ja som sa tejto zábavky zriekol pre vianočný beh v Žiline, ktorý sa z pravidla koná počas posledného víkendu pred Vianocami. Začiatkom novembra minulého roku som však absolvoval operáciu slabinovej hernie. V príjemnom prostredí kliniky chirurgie som strávil necelé 3 dni a môžem potvrdiť, že pozitívne hodnotenia, ktoré pravidelne dostáva tamojší milý, profesionálny a vždy ochotný personál sú naozaj zaslúžené.

Plánovaným dôsledkom servisného zásahu do mojej telesnej schránky bolo 6 týždňov po zákroku, počas ktorých som sa nemohol venovať žiadnym kratochvíľam, ktoré by bolo možné nazvať prípravou na vianočný maratón, takže... Nuž hej... Oslovil som Rasťa a začali sme sa pohrávať s myšlienkou na zimnú turistiku s prespatím niekde vonku, pod holím nebom.

Obom nám bolo zrejmé, že cieľom našej výpravy by mohla biť Muránska planina. Je to oblasť, v ktorej bolo v priebehu jarného monitoringu zaznamenaných 5 svoriek vlkov a nám obom sa páčila predstava, že by sme snáď mohli pri potulkách mať to potrebné šťastie a možno niečo zaujímavé nahrať. Tým čo nikdy nepočuli pekný príbeh o tamojšom trojnožkovi by som ho odporučil ako povinné čítanie :). Ak je vám vlk ako taký sympatický, tak vám príbeh isto urobí radosť. Vlk je zviera veľmi plaché a ľuďom sa dôsledne vyhýba, takže pravdepodobnosť toho, že by sa ocitli v našej blízkosti aspoň tak, aby sme mohli nahrať ich vytie je veľmi malá, no kto neskúsi, nezažije.

Pôvodný plán ísť sa vyblázniť počas posledného víkendu pred Vianocami sme museli pre neočakávané zmeny v Rasťovom kalendári zrušiť. Iný víkend koncom minulého roku, počas ktorého sme mali obaja voľno bol však ešte len štvrtý po mojej operácii a tak sme absolvovali len vychádzku (tá bola v súlade s “pooperačným kľudom", ktorému som sa mal v tomto čase venovať) na lúku nad Vlkolíncom, s následným prespatím v snehu (uložili sme sa pri novučičkom štále, po vrch naplnenom senom) a ranným zostupom do Ružomberka. Vystihli sme fantastické zimné počasie. V sobotu pomerne veľa snežilo, v noci bolo -7C, celú noc fúkalo a ráno sme sa zobudili zasnežení, takže sme mali príležitosť otestovať, či naša stará zimná výbava ešte postačuje na pohodlný bivak. Mimochodom, na spomenutom mieste sme bivakovali už viac krát. Od bystrickej cesty ho oddeľuje kopec, je to miesto veľmi tiché a pokojné. Počas tejto noci tam však bolo počuť súvislý strojový ruch z neďalekej obce, obávam sa, že ide o tepelné čerpadlo. To parádne ticho tam už teda bude možno len v lete.

Muránska sa nám nevydarila ani počas prvého januárového termínu, pretože na sobotu hlásili dážď aj v horách a ochladzovať sa malo až v nedeľu. Obaja sme sa zhodli, že moknúť celý deň sa nám nechce. Cez víkend okolo 20. januára už však hlásili len výstrahy prvého stupňa pre vietor nad pásmom lesa a my sme sa chystali tráviť čas nižšie, takže prišiel čas ísť.

Z Ružomberka odchádzame autobusom o 7:45 do Banskej bystrice. Tu máme trochu viac ako hodinu času, stíham si teda kúpiť snehové návleky (doma som našiel len jeden), nakupujeme chlieb a stíhame aj kávu. Následne pokračujeme vlakom do Závadky nad Hronom. Prichádzame tam tesne pred poludním a tak neotáľame a vydávame sa na cestu. Kúsok za obcou sa dávame do reči s pánkom (pekná horehronská slovenčina), ktorému sa nevidí, že sa poberáme k horám “takto proti noci". Nevedno prečo sa mu zdá byť noc tak na dohľad, neskôr sa ale ukazuje, že išlo len o rečnícku otázku. Informácia že chceme spať na lúke studňa ho síce trochu prekvapí, lebo tam nič nie je, ale uistenie, že nám stačí ten prameň, ktorý tam je a spať sa tam inak dá kdekoľvek ho uspokojí. On sa práve vracia z prechádzky, niet vraj čo robiť a chodiť po horách sa mu zdá byť príťažlivejšie ako sedieť v krčme. Bol len neďaleko, takže nevie koľko je hore snehu či ľadu, teplé a studené vlny počasia sa však striedali aj tu, s ľadom teda treba počítať určite. Po krátkej debate sa lúčime a pokračujeme v ceste.

Na studňu sa poberáme jednou z ľahších ciest (podľa značky by to malo trvať okolo štyroch hodín) , aby sme mali istotu, že na lúku dôjdeme v rozumnom čase. Z počiatku ideme po odhrnutej asfaltke, na ktorej postupne pribúda sneh. S pozvoľna stúpajúcou nadmorskou výškou sa sneh kvalitatívne mení na čosi šmykľavé a ľadové a my obúvame turistické mačky, aby sme mohli ľahkým tempom pokračovať. Počasie je slnečné, vietor však postupne silnie. Je zľahka pod nulou (-2C, aj teraz mám so sebou Mluvík, ku ktorému možno pripojiť externú sondu na meranie teploty, ktorú mám na batohu), všade je ticho a pokoj, tak ako sme v zimnej prírode zvyknutí. Teplota však kolíše v závislosti na tom, či sa práve nachádzame v doline (minimum -6C), alebo vyššie (už spomenuté -2C).

Stúpanie je vytrvalé no veľmi mierne, ničím neprekvapuje. Náročnejší je však posledný úsek. Každú chvíľu preliezame nejaký polom, všetko je zamrznuté, sneh je hlbší a tu i tam sa prepadá. Rasťo pod chvíľou ťažšie hľadá značku a hoci ideme stále ľahkým krokom, v súlade s časovými údajmi na značkách sa držíme až po spomenutý polomový úsek. Pri všetkom tom preliezaní a zapadaní som rád, že sme sa nevybrali pred Vianocami. Teraz mi operovaná slabina funguje ako nová, pred Vianocami by som ju pri týchto krkolomnostiach asi ešte cítil. Pod chvíľou hromžím, že som si nechal rukavice zabudované v čiapke batoha, odkiaľ sa mi ich vôbec nechce vyťahovať s tými zmrznutými rukami, ktorými si čas od času pomáham pri preliezaní tých zamrznutých nechutností.

Na zasneženú lúku studňa prichádzame krátko pred piatou. Teplota klesla na -4 stupne, utešene tu zurčí výdatný prameň, v korunách neďalekých ihličnanov počuť hukot vetra. Ten je mrazivý, pripravený do minúty zmeniť každú nekrytú časť tela na čosi necitlivé, zmrznuté. Pár metrov od prameňa sa nachádza zatvorená poľovnícka chata s parádnou, síce otvorenou, ale prestrešenou a teda nezasneženou terasou. Sadáme si na lavičku a chvíľu (ten chlad pôsobí trochu demotivujúco) si vychutnávame ja zvuk a Rasťo aj obraz okolitého prostredia. Po chvíli si medzi windstopku a merino vrstvu ktorú mám na sebe dávam ešte flisku, pretože chlad začína byť naozaj citeľný. Vychutnávame si horúci čaj (od rána v termoske nevychladol), vybaľujeme náčinie a varíme vodu na večerné jedlo. Ja si zalievam 2 štandardné čínske polievky (často by som to jesť nechcel, pred zalezením do spacáku je ale tekutá horúca strava ideálna), Rasťo nejaký cestovinový polotovar.

Okolo sa definitívne zotmelo. Les je v porovnaní s letným živočíšne takmer úplne tichý, okrem už spomenutého vetra v ihličnanoch tu nepočuť nič. Po večeri Rasťo chvíľu zvažuje, či sa mu naozaj chce rozkladať nahrávaciu techniku. Aj teraz má so sebou statív, klietku so zdochnutou mačkou, nejakú kabeláž, profi nahrávacie zariadenie a niekoľko desiatok ampérovú power banku. Chvíľu sa obzerá po okolí, nakoniec však konštatuje, že sa mu to rozkladať nechce a že bude mať v prípade potreby po ruke aspoň menšie zariadenie so vstavanými mikrofónmi. Svoju lenivosť hodnotí pomerne negatívne, ja mu však úplne rozumiem. Mnohé činnosti spojené s prípravou celej tej výbavy sa v rukaviciach robiť nedajú... ;)

Karimatky a spacáky si rozkladáme na spomenutej terase, čo s odstupom času považujem za drobnú chybu. Nezasnežený betónový povrch bol síce na prvý pohľad lákavý, no určite studenší ako vrstva snehu na tráve. Betón má výrazne vyššiu hustotu a tepelnú vodivosť a teda odčerpáva teplo viac ako sneh. Rasťo má nafukovaciu karimatku, ja však spím na klasickej bublinkovej penovke. Ukladáme sa krátko po 18:00 s vedomím, že pár hodín budeme určite debatovať. Pokiaľ ide o nočný úbor, tak sa držím osvedčenej stratégie a do spacáku zaliezam v spodnom prádle. Som si istý, že ak by som sa obliekol viac, tak by som sa ešte večer začal potiť a následne by ma v noci vychladnutý pot oberal o teplo. Po ruke si ale nechávam tenkú merino vrstvu, ktorú si plánujem navliecť v noci, ak to bude potrebné. Opäť som si pribalil aj tenkú deku, ktorú v zime používam aby som sa mohol oddeliť od vychladenej steny spacáku.

Najbližších pár hodín vylihujeme a debatujeme o všetkom možnom. Manželku som pred odchodom z domu ubezpečil, že sa jej pravdepodobne nebudem môcť ozvať, lebo hore nebude signál a v skutku nie je. V diaľke sa čas od času ozve zabrechanie srnca, inak sa však nedeje nič pozoruhodné a okolo desiatej (vonku -5, v mojom spacáku 22C;)) sme pozvoľna uspávaní šumom vetra v okolitých stromoch. Aj teraz si vychutnávam tú možnosť zaspávať v tichej prírode, obalený tenkou vrstvou prešpekulovanej syntetiky, za ktorou je nemilosrdné mrazivé veterné počasie. Zimné bivaky považujem stále za aktivitu, na ktorú nie je ľahké sa tešiť, keď už ich ale človek žije, tak sú nesmierne radostné, živelné a upokojujúce.

Vyššie spomenutú izolačnú vrstvu si obliekam okolo tretej ráno, keď precitám s pocitom chladu zdola(spacák: 17C, vonku netuším, odpojila sa mi sonda a načahovať von, za káblikom sa mi vôbec nechce;)). O hodinku neskôr buntoší Rasťo. Javí sa mi, že vylieza zo spacáku, pýtam sa teda, či sa niečo deje. Vraj nie, cíti sa len trochu stiesnene a vraj sa mu už zdá, že je vyspatý. Dúfam, že sa mýli (mýlil, vraj rýchlo zaspal), lebo mne sa teda chce spať ďalej a opäť precitám až keď je vonku svetlo (spacák: 19C).

Vstávame krátko pred ôsmou. Okolo nás je -8, vietor sa upokojil, v neďalekých korunách stromov vraj vidíme lúče slnka. Už včera večer som tušil, že to, že máme mokré (prepotené) topánky bude mať pre nás oboch ráno špeciálny význam a v skutku. Premenili sa na zamrznuté, veľmi tuhé, neohybné “lyžiarky". Niektorí priaznivci bivakov si tie svoje večer balia do igelitu a ukladajú k nohám do spacáku, mne sa však s mojimi 193 centimetrami výšky týmto spôsobom oberať o pohodlie a priestor nechce a tak som aj teraz zmierený, že najbližšiu hodinku síce nebudem na prstoch nôh cítiť tlak upevnenia mačiek z hora, pretože mám pevné, ľadom vystužené topánky, ale vôbec si to neužijem, lebo nohy budem mať zmrznuté tak, že by som ten tlak necítil ani ak by som mohol. Balíme sa veľmi rýchlo. Raňajky odkladáme na neskôr, pred cestou pochrúmeme len trochu ľadovej triešte ktorú máme vo fľašiach a vyrážame na najkratšiu cestu (podľa značky necelých 5 hodín cesty) smer Muráň.

Pozvoľna klesáme po slnkom zaliatych svahoch. Sneh je väčšinou zmrznutý a pevný, na niektorých miestach sa však prepadá. Na návleky to ale nie je, Snežnice, ktoré sme nechali doma by sme asi takisto nosili zbytočne. Po krátkom čase stretáme nejakú z troch strán uzavretú búdu s lavičkou, v ktorej sa zastavujeme na rýchle raňajky a potom pokračujeme v ceste. Tá nie je ničím prekvapivá a onedlho sa dostávame na kompletne zaľadnenú asfaltku, do ktorej sa pri každom kroku s pôžitkom zahrýzajú naše mačičky. Po pár kilometroch (niekde pri veľkej lúke) však ľad mizne, ani snehu po okolí už niet, sme nad obcou, ku ktorej však ešte viac ako hodinku zliezame, už bez mačiek.

Do Muráňa prichádzame krátko po jednej. Do odchodu autobusu máme dosť času, kotvíme teda v tamojšom ukrutne vykúrenom penzióne, v ktorom sa dá do sýtosti najesť. Definitívne odchádzame nesmierne prekúreným autobusom smer Poprad. Všetci cestujeme zadarmo (vraj týždeň mobility), pri vystupovaní s nevierou zisťujem, že v úložnom priestore pod stropom bolo 28.5C. V Poprade prestupujeme na rýchlik a v Ružomberku sa definitívne lúčime.

Pekný výlet. Skôr ako sa vyberiem na podobný, vybavím sa pravdepodobne lepšou karimatkou, lebo verím, že ak by som ju mal, nemusel by som sa v noci doobliekavať. Vlkov sme žiaľ nepočuli. Nemali sme to šťastie, ale zhodli sme sa, že na Muránsku planinu sa vrátime aj v teplejších mesiacoch a strávime tam viac času, aby sme tam toho prechodili viac a snáď aj niečo pekné nahráme. Rasťo, opäť raz ďakujem.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles