Od Tatier k Dunaju 2013

Intro

Už si ani nepamätám, kde som sa o tomto podujatí dozvedel. Vynára sa mi len debata s Michalom o tom, že to celé vizerá celkom zaujímavo, i keď mne sa zdalo byť štartovné 360€ na tím (30€ na osobu) trochu privysoké. Reč je o štafetovom behu s názvom Od Tatier k Dunaju, ktorého celková dĺžka Je 345 kylometrov. Štartuje sa v jasnej pod chopkom a beží sa cez celé slovensko až na nábrežie dunaja v Bratislave.

Po istom čase sme sa dohodli, že sa skúsime popýtať známych bežcov, a zistili sme, že viacerí o tom uvažujú. Bolo nás však málo. Chceli sme zostaviť tím typu A, ktorý by mal pozostávať z 9 až 12 bežcov. A tak sa začali známi pýtať známich a menej známich a napokon sme sa nazbierali. Bolo nás dvanásť a poslali sme prihlášku.

Michala už možno bez debát považovať za poloblázna, pretože sa rozhodol, že okrem mojich úsekov chce mať aj svoje, takže sme nemuseli riešiť problém, ako ukecať usporiadateľa aby nám dovolil v tíme 13 ľudí.

V snahe spoznať sa sme sa stretli v nejakom podniku v Bratislave a dohodli sme sa, že si začiatkom leta urobíme na čermákovej lúke “pioniersky tábor” a nasimulujeme si aj to, čo by sme mali zažiť na samotnom behu. Každý účastník bude musieť v cca 10 hodinovom rozostupe odbehnúť 3 približne 10 kylometrov dlhé úseky a nik z nás si nevedel predstaviť, aké to bude ťažké. S michalom behávame aj podstatne dlhšie behy na jeden ťah, tu sme si ale uvedomovali, že každých desať budeme bežať ako desať, teda v tempe, ktoré nieje také šetriace ako napríklad maratónske. Ja som si nakoniec tábor nechal újsť a tak som si to vyskúšal až naostro.

Predštartový večer

Je piatok 16. augusta a ja netrpezlivo vyčkávam. Spolubežci mali vyraziť z Bratislavi o 15:00 a vyzdvihnúť ma v Ružomberku. Je 18:30 a zatiaľ nemám informácie.

Michal volá cca pred siedmou, že vyrazili cca o pol šiestej a tak mám ešte kopec času. Stíham sa teda navečerať, o 21:30 už ale zvonia pred vchodom a tak hádžem batoh na plecia a lúčim sa s manželkou.

V aute sme štyria a tvoríme prvú tretinu nášho tímu. Ja mám štartové číslo 1 (bežím prvý, trinásty a dvadsiaty piaty úsek) Tomáš 2, Peťa 3 a michal 7. Áno, michal má také vysoké číslo, aby mal čo najviac času medzi mojím prvým, jeho siedmim a ďalším mojím trinástym behom. Pre poriadok a pre zvedavcov ktorí by si to inak určite pýtali mailom ako dodatočnú informáciu ešte pridávam zoznam mien ostatných členov: Vlado, boris, Janka, Jakub, Samo, Katka, Matúš a Marek.

Do Jasnej prichádzame krátko po desiatej a do pol jednej vysedávame v bare hotela v ktorom sú ubytovaní všetci okrem mňa, michala a Tomáša, pretože nám trom sa zdá byť nocľah pod širákom príjemnejší. V tíme máme viacerých gitaristov a personálu naša produkcia neprekáža, takže z počiatku len tomáš, čoskoro väčšina nášho tímu a nakoniec väčšina osadenstva baru vyspevuje piesne všetkého druhu. Pred jednou sa definitívne rozchádzame, pretože štartujeme o 9:40 a sme si vedomí, že do nedele večera toho asi veľa nenaspíme.

Michal s tomášom sa po krátkej úvahe rozhodujú, že sa nám bude dobre spať aj na lúčke rovno pred hotelom a to že sme sa rozložili na “psej toalete” zistíme až ráno, takže si pochvaľujeme, že nemusíme nič dlho hľadať a ukladáme sa spať.

Deň prvý

Ráno sa budím ešte pred siedmou, hoci budík mám na ôsmu. Michal takisto oznamuje, že je vyspatý a Tomáš nás informuje, že spíme v psých výkaloch. Okrem toho sa mu vraj snívalo o medveďoch (neďaleko je kontajner s ohradením, ktorý večer zahliadol a zrejme v ňom tieto sny vyprovokoval).

Pri balení zisťujeme, že hoci je okolo nás toho psieho bordelu neúrekom, do kontaktu s ním sa dostala len tomášova karimatka.

Po krátkej prechádzke po okolí sa poberáme do hotela, kde raňajkuje zvyšok tímu. My sme sa najedli ešte vonku, Tomáš však neodolá lákavo vyzerajúcim švéckym stolom a dáva si druhé kolo.

A už je po deviatej a teda aj najvyšší čas, aby sme sa s michalom rozbehali, pretože začíname. Prvé tímy štartovali o 8:00 a ďalšie štartujú vždy v 10 minútových intervaloch. Na nás prichádza rad o 9:40. Okrem nás štartuje ešte jeden tím a michal má chuť vtipkovať. Dohadujeme sa teda, že po výstrele začneme šprintovať, ako keby sme bežali beh na sto metrov. V snahe predísť kolízii však michal navrhuje, že Prvých 5 krokov pôjdeme zľahka, aby si stihol urobiť prehľad, či spoluštartujúci nevyštartuje pred nás.

A už je to tu. Posledných 10 sekúnd pred štartom odpočítava mierne rozospatý moderátor a po výstrele sa zdá, že michal zabudol na 5 krokov a rovno šprintuje. Ja reagujem trochu neskoro, takže nechýba veľa, aby sme neroztrhli čelenku, čoskoro sa ale rútime štartovím pásmom aby sme po približne 100 metroch zpomalili.

Môj prvý úsek meria 10,2 kylometra a jeho podstatná časť je dolu kopcom. Chceme ho bežať rýchlo, zdá sa však, že šprint na začiatok mi trochu rozbil dýchanie a tak dobiehame na odovzdávku pod bobovou dráhou až za 45 minút. Nebeží sa mi dobre, mám pocit, že dnešný deň nieje práve ideálny, tak ako sa to občas stáva. Viem, že sa s týmto pocitom budem musieť do ďalšieho úseku vysporiadať, pretože dnes behať chcem a nehodlám si to kaziť nejakou vnútornou nespokojnosťou. Traťovo je beh príjemný, vonku je ešte chladno a väčšinou bežíme v tieni.

Na odovzdávke prenechávam magnetický náramok tomášovi a s Michalom nasadáme do auta, v ktorom už čaká peťa a ideme na ďalšiu odovzdávku, odkiaľ pobeží ona.

Počas jazdy autom obchádzame bežcov, ktorí štartovali skôr a postupne si zvykáme na rýchle otváranie okien, aby sme mohli pokrikovať a povzbudzovať. Michal túto činnosť počas dňa doťahuje priam do dokonalosti, pri revaní z okna trieska po bočnici auta tak, že Peťa začína mať obavy, že jej pokrivý dvere. Neskôr, niekedy okolo obeda stretávame bežkiňu, ktorá vizerá byť veľmi unavená a Michalove povzbudzovanie ju doslova vyľaká.

Na Peťinu odovzdávku prichádzame načas, takže sa stíha s prehľadom rozbehať a pripraviť. Čoskoro jej náramok odovzdáva tomáš a je plný dojmov. Trnavským nárečím nám dopodrobna opisuje, ako sa mu bežalo, čo všetko zažil, jeho opisy sú vždy veľmi zábavné. A horsa do auta a už sa rútime na ďalšiu odovzdávku, kde vyzdvihujeme Peťu. Opäť predbiehame bežcov a povzbudzujeme o sto šesť. Peťa sa tvári spokojne, štafetu sme odovzdali bežcom druhého auta a tak máme chvíľu voľno. Vybavíme teda nákup v obchode a zastavíme sa na halušky. Čas však beží veľmi rýchlo a čoskoro nám volajú, že na trať vybehol posledný bežec pred Michalom. Vezieme ho teda na odovzdávku. Čaká ho ťažký výbeh na šturec, kopcovitú trať však zvláda neuveriteľne rýchlo. Dobieha spokojný a my máme teraz voľno až do môjho druhého behu.

Vezieme sa teda o 5 úsekov ďalej, zastavujeme sa na kávu a na prvej “veľkej” odovzdávke, kde končí prvékolo (dvanásť úsekov) si chceme trochu pospať. Napokon sa nám to však vymiká z rúk, pretože spánok obetujeme aby sme mohli polihujúc na lúke debatovať o všetkom a o ničom.

Sme v obci Stráže, odkiaľ štartujem na svoju druhú etapu. Netrpezlivo očakávam štart, som si takmer istý, že sa mi pobeží dobre. Je už večer, pôvodne sme mali štartovať o 20:40, na prvých 12 etapách sme ale zkrátili predpokladaný čas cca o hodinu, takže pri čakaní na štarte je ešte svetlo. Vo vrecku mám čelovku, ktorá je v povinnej výbave na nočné časti, na sebe mám reflexnú vestu. Na mojej odovzdávke sa stretávame s tretím autom, ktoré čaká na Mareka, ktorý bude dobiehať. A už ho vidia. všetci na neho reveme, Marek zrýchľuje, my sa z ľahka rozbiehame a preberám náramok. Náš cieľ je v Hronskej breznici, a tento úsek meria len 9,5 kylometra. Z počiatku bežíme z ľahka, pretože Michal beží už tretí úsek a je trochu stuhnutý, čoskoro však naberáme tempo a beží sa super. Je sviežo, všade je ticho, čoskoro sa priblížime k rieke hron a dlho bežíme popri nej. Vo vzduchu cítiť vôňu vody a na jednom úseku aj mravce. A už sa okolo nás ženie naše pokrikujúce auto, ktoré nás vyzdvihne na mojej odovzdávke. Na tomto úseku narozdiel od ranného takmer nechodia autá, takisto na ňom predbiehame dve štafety. Dievčina z jednej z nich sa pýta, či nemáme ešte jednu šnúrku, aby sa aj ona mohla pripojiť a nechať sa potiahnúť. Michal pohotovo navrhuje mentálne lanko, zdá sa však, že nieje dosť pevné, lebo čoskoro ju strácame. A už je takmer tma a naša etapa sa končí. V jej cieli pokrikuje pár bežcov a tomáš preberá náramok. A kolobeh pokračuje, rýchlo na ďalšiu odovzdávku, tam vyzdvihnúť tomáša plného dojmov z behu a na čas sa rozlúčiť s Peťou.

A už je noc. Vonku sa úplne zotmelo a hoci sme všetci nadšení a uchvátení celou akciou, uvedomujeme si, že okolo nás bývajú ľudia, ktorých by nočné vytrubovanie nemuselo tešiť a tak pri povzbudzovaní na cestách v obciach prestávame používať klaxón, michalove búšenie po aute sa mení na umiernené tľapkanie (táto zmena je ale asi viac ako nočným kľudom motivovaná Petinou nevôľou), snažíme sa byť ohľaduplní.

Po dobehnutí peti máme 3 úseky voľna, rozhodujeme sa, že sa rýchlo prepravíme na začiatok Michalovho úseku, aby sme si mohli trochu pospať. Prichádzame tam okolo jedenástej a s pocitom, že máme ešte 2 hodiny voľna (od usporiadateľmi predpokladaného času sme zabudli odrátať ten, ktorý sme už “ušetrili") sa na lúčke ukladáme spať.

Deň druhý

O pol noci sa prirúti Janka s tým, že michalov predbežec je už na trati a najneskôr o 15 minút dobehne. Vraj sa snažili aj telefonovať michalovi, ale ten telefón zodvihol zo sna a len do neho neartikulovane bľabotal. Michal ešte ani teraz nieje celkom v spojení s realitou, zdá sa, že tých 45 minút od chvíle keď sme si povedali dobrú noc naozaj prespal. Zviecha sa zo spacáku, obúva sa a to už vidí na ceste Jakuba od ktorého má preberať. Nariekajúc, že je smädný a “chce sa mu cikať” beží od svojho spacáku rovno do zóny, kde sa jeho cesta kríži s jakubovou a už je na trati. My rýchlo balíme veci a ponáhľame sa na miesto kde má dobehnúť. Svoj 7,4 km dlhý úsek absolvoval za 32 minút, aby sa mohol čo najskôr vrátiť do spacáku. Vyzdvihujeme ho a odchádzame o 5 etáp ďalej do obce Komiatice, odkiaľ by sapodľa pôvodného plánu približne o 6:40 mala začať moja posledná etapa. Prichádzame tam okolo druhej ráno a bezradne hľadáme školu, pri ktorej je odovzdávka. V kultúrnom dome prebieha nejaká zábava, jej náhodného účastníka naša otázka na školu zjavne pobúri, pretože odvrkne len niečo v zmysle “čo máte všetci s tou školou? Dajte si do navigácie a hľadajte po celej dedine!". Áno, chápem, pýtať sa na školu o druhej ráno asi nieje celkom normálne, už vôbec asi nieje normálne, ak sa na ňu pýta hneď niekoľko ľudí.

Napokon ju nachádzame, spacáky si rozkladáme na fudbalovom ihrisku a po telefonickej konzultácii s posádkou bežiaceho auta a výpočtoch dochádzame k názoru, že štartovať budem asi o piatej. Budík teda nastavujeme na štvrtú a pokúšame sa spať. Mne sa vôbec nedarí. Neviem sa dočkať času, keď budem môcť vstávať, na svoju poslednú etapu sa teším.

Budík konečne zvoní, takže rýchlo balím spacák a durím aj ostatných. Moc sa im vstávať nechce, čoskoro zisťujem, že okrem nás už na ihrisku polihujú aj ďalšie tímy, pretože sa dožadujú ticha.

Krátko po štvrtej volajú z auta 3, že Marek je na trati, čo je definitívne postačujúci dôvod na to, aby sme sa všetci rozhýbali a aby sa mohol celý ten kolotoč začať dotretice a naposledy.

Vonku je príjemne chladno, spánok mi prekvapivo vôbec nechýba. Hádžem do seba za hrsť hrozienok a jeden banán a poberáme sa na štart. Trochu prekvapivo tam zisťujeme, že na túto odovzdávku zatiaľ nik nedobehol. To by mohlo znamenať, že sme predbehli všetky tímy, ktoré štartovali pred nami a z hľadiska poradia na trati sme prví. Rýchlo počítam, že pred nami štartovalo okolo 20 tímov, takže umiestnenie by nemalo byť zlé. Do teraz som na toto ani nepomyslel, pretože som tento beh prišiel hlavne zažiť, so súťažou sa mi to tu akosi nespája. Čoskoro pribieha jeden bežec, od ktorého preberá iný, takže napokon štartujeme o piatej, asi 20 minút po niekom, koho by sa ešte dalo predbehnúť. :)

Mareka opäť výtame mohutným revom a povzbudzovaním (michal sa vypracoval aj v technike povzbudzovania bez možnosti do niečoho búchať) a poď ho na môj posledný, 10,6 kylometra merajúci úsek z Komiatíc do obce Jatov.

Opäť začíname z ľahka a postupne sa rozbiehame. Vybiehame práve v čase keď začína svitať, svitanie je čoskoro viditeľné aj pre mňa. Okolo sa začínajú prebúdzať vtáky, v diaľke počuť kykyríkať kohúta. Vzduch je svieži, mierne vlhký. Zo začiatku mierne stúpame, postupne sa ale cesta vyrovnáva a pred nami je nekonečná rovina. Nepamätám si, kde je odovzdávka, mychal čoskoro vraví, že vidí tabuľu Rastislavíc a že sa mu zdá, že odovzdávka je buď priamo v obci, alebo za ňou.

Obec je tichá, občas zo spánku vyrušíme nejakého psa v okolitých dôroch. Zdá sa však, že aj oni si uvedomujú, že je ešte noc, pretože produkujú len tiché a krátke zášteky.

Začínam sa cítiť unavene a dokonca sa aj tešiť, že bežím posledný úsek. Nohy sú pomerne lenivé, je to tuším horšie ako po prebehnutí maratónu, zdá sa, že rýchlosť behu robí svoje. Rastislavice skončili už cca pred desiatimi minútami, a odovzdávka nikde. Netrpezlivo ju očakávam, sily dochádzajú. Vonku už je svetlo a konečne je to tu. Michal hlási kužeľ, označujúci 200 metrov do odovzdávky a už počuť aj kolegov z tímu. posledné metre si vychutnávam a v duchu sa moja bytosť rozdeľuje na dve. Jedna sa teší, že to mám za sebou a druhá závidí tým, čo ešte budú bežať.

Odovzdávame tomášovi a michal konštatuje, že cca kylometer pred nami videl člena prvého tímu na trati. Tipujeme, že tomáš jeho náskok ešte zkráti a peťa bude predbiehať, ale po Tomášovom dobehnutí si vypočujeme dramatické rozprávanie o tom ako “sem ho uvidzel pred sebu a hovorím si teho predbehnem” a zamakal a predbehol. Takže pred nami už nik nieje, niet už na koho vytrubovať a aj petino auto by sa už ľahšie v poisťovni poisťovalo, pretože Michal nemá prečo do blatníka búšiť. ;)

Čoskoro sa klub tých čo už nemusia rozširuje a v našom aute má nepredstieranú radosť z posledného behu pred sebou už len Michal. Toho odvážame na jeho posledný úsek, ktorý si odbehne o viac ako 2 hodiny skôr ako bolo plánované a ďalej to už ubieha strašne rýchlo. Pôvodný plán ísť sa niekam najesť zavrhujeme, pretože po michalovi priberáme do vyššie spomínaného klubu aj posledného z druhého auta a všetci sa rozhodujeme sprevádzať na trati tretie auto, aby sme mohli sledovať, ako hltajú posledné kylometre tohoto dobrodružstva.

Vonku sa oteplilo a už sme na hrádzi, kde očakávame predposledného bežca. Usporiadatelia vravia, že sa na nás doťahuje nejaký tím a zdá sa, že prinajmenšom niektorím z nás to nieje jedno. Chudák marek má teraz pocit, že na jeho poslednom úseku ho okrem rozpálenej hrádze a vzduchu rozohriateho na 32 stupňov v tieni (on však pobeží v tieni, len ak bude podbiehať mosty) čaká aj bežec, ktorý bude chcieť prísť do cieľa prvý.

A už máme za sebou poslednú výmenu a v diaľke vraj naozaj vidieť bežca. Alebo je to korčuliar? Nik si nieje istý a nik nemá chuť to zisťovať. Rýchlo skáčeme do áut a ponáhľame sa 200 metrov pred cieľ, odkiaľ chceme bežať všetci spolu.

"aha! už ide!” “je to on? Aké mal tričko? čo ak si ho dal dolu, môže to byť on!” No bola tam zábava. Nakoniec to ale naozaj bol on a nik iný (druhý bežec bol videný nejakým cyklistom ešte niekde na hrádzi) a tak sme v cieli. Moderátor sa tam snaží oslavovať, ale niet čo, pretože sme prišli strašne skoro a v okolí sa potulujú len náhodní chodci. Organizátori plánovali časi dobehnutí tak, aby tímy pribiehali medzi 17 až 18 hodinou a my sme tam o 13:58. Nie, to neznamená že sme dobrí. Skôr to znamená, že veľa našich členov napísalo do formulára do kolónky odhadovaný čas prebehnutia desiatich kylometrov skromné časy. čoskoro po nás dobieha niekoľko ďalších tímov, my sa poberáme do reštiky neďaleko, aby sme sa konečne najedli.

Záver

Parádna akcia. Neviem čo ešte dodať. Michal už vypočítal, že na to, aby sme mohli budúci rok vyhrať, musíme každý vylepšiť svoj čas o 3 minúty na etapu.

Organizátor sľúbil, že budúci rok sa proti zle uvádzaným časom poistí tak, že za zlé odhady bude dávať penalizácie. Je to rozumné, hoci mi nikdy nenapadlo, že písať si zlé časy môže byť aj cieľom. Dáva to však logiku, pretože štartovať ráno môže byť výhodou ak je vonku príliš teplo.

Mne osobne je celkový čas vcelku ľahostajný. Z môjho pohľadu bola táto akcia hlavne tímová, súťaženie mi k nej stále akosi nesedí. Na druhej strane, ak budem chcieť a môcť o rok bežať s týmto tímom a oni budú chcieť vyhrať, tak urobím všetko pre to, aby som to nekazil. Pretože prinajmenšom prvé auto obetovalo možnosť odpočívať 8 úsekov, aby som ja mohol s michalom odbehnúť prvý a michal mohol mať siedmy a teda byť odpočinutý najlepšie ako to len bolo možné. A samozrejme aj preto, lebo s nimi bolo super!

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles