Po ročnej pauze

Vlastne aj trochu viac ako po ročnej pauze, bol som si opäť odbehnúť aj niečo dlhšie ako 18 km. Ak som si ešte začiatkom roku 2018 gratuloval, že mne sa zranenia vyhýbajú, lebo ja viem prirodzene trénovať tak, že všetky “boliestky” viac- menej rozbehám metódou “v pravý čas prestaň tlačiť na pílu a počkaj kým sa to vstrebe", tak teraz už s istotou viem, že z tej “hrany” sa (od istého veku?) dá občas skĺznuť aj na nesprávnu stranu. Nie že by som to začiatkom minulého roku ani len netušil, to isto povedať nemôžem, ale veď viete. Vlastná skúsenosť je vlastná skúsenosť. ;)

Z reportov z minulého roku je možno zjavné, že som si pokiaľ ide o behanie z jari vyhadzoval z kopýtka trošku viac, ako je u mňa zvykom. Najprv maratón v Bratislave, potom 12 hodín v Nitre, následne T-100 (nedokončená) a napokon Kysucký maratón (bežali sme s Michalom), ktorý bol - hoci som sa nedokopal k reportu- pamätný, pretože okrem behu cez bolesť, ktorá už bola pomerne rušivá, postretli nás na trati aj dve kvalitné prietrže mračien. Každé “predstavenie” trvalo cca. pol hodiny a do vedier vody ktoré sa liali z nebies boli v zaujímavom pomere primiešané aj kúsky ľadu. Z môjho pohľadu luxusný zážitok, príjemne sa vtedy ochladilo a aj pracovníci v mojom centre pre obsluhu receptorov bolesti a distribúcie pocitov únavy uznali, že pri tých podnetoch z exteriéru príliš nemajú ako zaujať. Naozaj pekný maratón.

Pokiaľ ide o tú bolesť, tak vlastne ani neviem kedy som si to všimol prvý krát, pretože začínajúce bolesti zvyčajne ignorujem. Po t-100 už mi ale začínalo byť jasné, že to, čo cítim pravidelne pri behu v slabinách zrejme nebude celkom ok. Na kysuciach to už bolo naozaj rušivé a tak som sa po maratóne rozhodol, že zvoľním. Trochu som zredukoval týždenné nabehané km a po tom, ako som v jeden večer po štandardnom tempovom tréningu (10 *800 metrov v tempe 3:40/km, celkovo nabehaných 17 km) zistil, že ak ležím na chrbte, tak akosi nevládzem zodvihnúť vystreté nohy, naordinoval som si 3 týždne úplne bez behania s plánom začať potom veľmi z ľahka a silovému behaniu sa pre istotu pár mesiacov nevenovať vôbec. Jasné, konečne záblesk zdravého rozumu, len škoda, že neskoro. ;)

Tie 3 týždne sa vliekli horšie ako obdobie, keď som na strednej škole v rámci povinného čítania trpel pri knihe Jar Adely Ostrolúckej (nie, nie, nie pre tie ťažké osudy, nebavilo ma to), pretože 3 týždne bez behania boli pre mňa dosť nepredstaviteľné. V tých časoch som “prišiel” aj o stabilného tréningového vodiča (našiel si stabilnú prácu) a začal som behať s Luciou (vydržala to so mnou dodnes, k čomu jej gratulujem a v ˇďalšom období želám jej veľa trpezlivosti;)), ktorá sa okrem pomalého behania čas od času ochotne povozí aj na tandeme čo bola v tom čase dobrá správa, lebo pri bicyklovaní boli moje slabiny ok.

Po troch týždňoch sa ale ukázalo, že bola pauza príliš krátka, alebo to bude treba nejako liečiť, pretože sa to zlepšilo len minimálne. Tak som sa okrem googlenia a čítania zaujímavých článkov vybral aj k lekárke. Nechce sa mi príliš rozpisovať o všetkých tých diagnózach, ktoré som si vypočul na turné po rôznych ambulanciách, poučenie pre mňa ale je, že v takýchto prípadoch medicína vôbec nepôsobí ako exaktná veda a že pravdepodobnosť stanovenia správnej diagnózy je pomerne nízka. Najbližšie k pravdepodobnej príčine bol zrejme ortopéd, ktorý to tipuje na začínajúcu artrózu bedier (dvaja ďalší lekári ale tvrdia, že v tomto štádiu to z toho určite nemôže byť, jeden z nich dokonca vraví, že v tomto štádiu niekto povie že začínajúca artróza a iný že nie). Nech už je dôvod akýkoľvek, po prebicyklovanej zime a veľmi zľahka odbehanej jari sa to celé postupne začalo pozvoľna zlepšovať.

Okrem drastického zredukovania behu, dal som si do jedného z bedier pichnúť kyselinu hialurónovú (druhé plánujem v dohľadnej dobe). Ani v tomto prípade neviem jednoznačne povedať, či a ako veľmi práve toto môže čomukoľvek pomôcť, pretože ak sa trochu začítate do článkov po webe, ktoré s problematikou súvisia, tak zistíte, že:

• Áno funguje to, pomáha to tisíckam bežcov po celom svete
• Nie, nefunguje to, neexistujú žiadne výskumy ktoré by potvrdzovali, že to má nejaký zmysel a aj to je dôvod, prečo to zdravotné poisťovne hradia len tak, ako to aktuálne hradia, je to len placebo

Ja som stavil na odporúčanie ortopéda, ktorý lieči dokaličené kĺby športovcov a starých ľudí celý život a podľa neho niet pochýb o tom, že to funguje, i keď sám má pacientov, ktorým to nepomohlo. Okrem toho som na odporúčanie inej lekárky pravidelne posilňoval jadro a svalstvo okolo bedier. Nebolo to úplne jednoduché, pretože práve odporúčané cviky boli pomerne bolestivé, ale postupne sa mi podarilo nájsť tú správnu intenzitu a bolo zrejmé, že pomáhajú.

V predchádzajúcom texte som napísal, že som mierne stratil ilúzie o exaktnosti medicíny ako takej. Pri riešení svojho problému som sa stretol aj s ľuďmi, ktorí zase - boh vie prečo- nadobudli pocit, že medicína je oblasť triviálna, že existujú univerzálne lieky, ktoré možno použiť na liečenie rakoviny všetkých druhov, aj bolesti slabín a kĺbov a vlastne všetkých neduhov a že jediný dôvod, prečo ich všetci nepoznáme sú zarábajúce farmaceutické spoločnosti. Ja som dostal ponuky na to, aby som sa zveril do ich rúk a všetko sa na dobré obráti, pretože oni sú tí, čo držia v rukách kľúč od tej magickej brány do raja bez chorôb. Nuž nie, nemal som dostatok viery, pretože som v jadre racionalista, ale úplne rozumiem tým, ktorí v situáciách ktoré sú oveľa ťažšie ako tá v mojom prípade podľahnú.

Nudné čítanie čo? Ak niekto ešte stále čítate, tak sľubujem, že medicínske okienko zakončíme v tomto odseku, zabrúsme však ešte na chvíľu do “psychológie". ;)) Nebehať 3 týždne bolo pomerne nepohodlné, sledovanie Košického maratónu na notebooku (prenos z RTVS) bolo masochistické, vzdať vianočný maratón v Žiline po 19 km pre bolesti bolo poučné (do toho dňa som si myslel, že maratón je krátka vzdialenosť, ktorú dôjdem aj po rukách ak bude treba, ale nevzdám). Prvý mesiac počas zimnej pauzy úplne bez behania to so mnou asi ešte bolo prežiteľné, počas toho druhého som sa už ale musel veľmi snažiť, aby som - hlavne doma- pôsobil ako ten relatívne pokojný a spokojný človek, ktorého moja manželka pozná (neskôr mi povedala, že moja snaha nebola úspešná celkom na 100). Kvalita môjho života sa o čosi zlepšila po tom, ako som si dovliekol domov stacionárny bicykel, ktorý som pred dvoma rokmi požičal jednej kamoške, s istotou však môžem povedať, že platí ten výrok, že na to, čo z behu dokážete vyťažiť za hodinku behania musíte na bicykli “čakať” 3 hodiny a to platí o fyzickom výdaji energie, ale aj o psychickej pohode. Ani psychologickú rovinu nebudem nejako príliš rozpitvávať, takže len stručne. Svoju “nepohodu” som pri seba analýze rozčlenil do vedomej roviny, ktorú pre mňa zvyčajne nebýva ťažké upratať, oveľa horšia je ale tá podvedomá nespokojnosť, ktorá človeka ruší bez toho aby si to uvedomoval. Napríklad si uvedomujete, že nejaký problém, ktorý riešite je veľmi pravdepodobne riešiteľný a vyriešenie je len otázkou času, ale z podvedomia prichádza nejaký pocit, ktorý spôsobuje, že tomu presvedčeniu neveríte. Celkom príjemné poučenie v tejto oblasti pre mňa je fakt, že existujú techniky, ktorými sa dá zvládať aj tá podvedomá časť a teším sa, že som mal možnosť nahliadnuť.

Na jar som si samozrejme nechal zájsť chuť na Bratislavský maratón a dôkazom môjho progresu v oblasti zveľaďovania duševného zdravia nech je fakt, že som to nemal potrebu ani len sledovať v telke ;)). Pozvoľna som sa začal rozbiehať a s potešením som si vychutnával pocity ako je svalovka po zabehnutí 10 km v tempe 6:30 na km. Hrial ma pocit, že môj tempový štandard z pred roka (4:30 km = pohodička prenesmierna) je v nedohľadne nie len pre mňa, ale aj pre tých najbystrozrakejších a že môžem pekne od začiatku začať pracovať na tom, aby som sa k nemu postupne približoval. Čas od času som musel prirodzene bojovať s potrebou urýchľovať proces, pri zdravom rozume ma však neustále udržiavala bolesť, číhajúca za každým neuváženým zrýchlením a aj Lucia, pre ktorú bolo bežecké tempo okolo 6:00 na km takmer hraničné, takže náš plán bol aby sa ona zlepšovala a ja aby som sa so zrýchľovaním nikam neponáhľal. Behy sme pozvoľna predlžovali a niekedy v máji prišiel čas, vyskúšať aj ľahký tempový tréning. Vždy som sa snažil behať toľko, aby som sa na konci behania priblížil k tej bolesti, pretože som zistil, že práve to je najlepšie ak chcem, aby sa všetko zlepšovalo a tomu som podriadil aj tempové tréningy. Postupne sme sa prepracovali do štádia, keď Lucia začala popri mne bicyklovať, pretože rýchlejšie tréningy boli pre ňu prirýchle.

No a konečne, Rajecký maratón 2019

V priebehu leta som sa stále šetril a nebežal som nič dlhšie ako 21 km, takže som vedel, že nemám nabehané. Vždy keď som sa pýtal Miša, či behá, hovoril že hej, ale hovoril to tak, ako keď nebehá, takže sme obaja plánovali poňať Rajec ako tréning. Týždeň pred 10. augustom už bolo zrejmé, že v Rajci bude skôr teplo ako príjemne, takže bolo jasné, že moje slabiny, ktoré sa už ozývajú len tak z času na čas nebudem trápiť rýchlim behom ani prvých 20 km.

Do Rajca sme cestovali s Luciou (išla si odbehnúť svoj druhý polmaratón) ranným vlakom, tentoraz to teda bolo bez bivaku. Michal s Tomášom (maratón) spali v Rajci u známeho, takže sme sa stretli až pred štartom. Meteorológovia nám sľúbili 30 stupňov v tieni a veľa slnka, takže sme sa tešili ako sa pekne opálime a vytrápime do nepríčetnosti.

Štart bol ešte pod mrakom a začali sme pomerne rýchlo. Teda, prinajmenšom na moje pomery. V Rajci sa najprv bežia cca 2 km v meste a potom sa beží cca 21 km do kopca, smerom do Čičmian. Hore sa bežalo celkom dobre a prinajmenšom mne sa zdalo, že dolu to bude ešte lepšie a hádam zabehneme aj slušný čas. Do kopca bol dokonca protivietor, ktorý osviežoval, vedeli sme ale že to znamená, že späť to bude síce z kopca, ale bez chladenia a pravdepodobne už aj pod slnkom. Michal ovi sa zdalo, že bežíme rýchlo a pokúsili sme sa spomaliť, nikdy nám to ale dlho nevydržalo, za čo asi môžem ja. Pár krát ma upozornil, že čím rýchlejšie teraz pobežíme, tým kratšie potom budeme bežať a v skutku. Po obrátke (pol maratón sme mali za 1:58) si vypýtal spomalenie a tak sme sa prestali ponáhľať. Slniečko pripekalo, pili sme všade a všetko čo sa dalo, za seba ale môžem povedať, že som mal neustále pocit smädu.

Bežali sme stále pomalšie, čas od času sme kráčali a už ani tvrdenia kamoša (sorry, meno som zabudol ;)) u ktorého chalani spali a ktorý nás teraz sprevádzal na bicykli že “dobre idete chalani” nezneli presvedčivo ;). Na 35 km už mal Michal serióznu krízu, ľahol si na zem a tak pri nás zastavilo auto usporiadateľov s ponukou odvozu. Miško že “to by bolo super” a chalani to zobrali vážne a chceli ho nakladať. On že to nejako dokráča ale mne sa príliš kráčať nechcelo (bol som už v stave, keď je chôdza ťažšia ako beh) a tak som sa opýtal, či by to so mnou niekto z nich nedobehol.

Ďalej som teda bežal s Peťom Uhlárikom, srdečná vďaka za ochotu. Sympatický chalan, celkom fajn sme podebatili a hoci som mal pár teplotných kríz, kráčali sme pomerne málo a 7 km do cieľa ubehlo ako voda (celkový čas: 4:31). Michal prišiel cca 15 minút po nás a tváril sa spokojne ako vždy. Pri mojom dobehnutí do cieľa moderátor všetkým oznámil, že Michal skolaboval a odviezol ho vrtuľník. To druhé som mu pravdu povediac závidel, pretože vrtuľníkom som ešte neletel. ;)) Pravda, vrtuľník odviezol niekoho iného a predpokladám, že pasažier si cestu príliš neužil. Celkovo vraj v to krásne slnečné dopoludnie skolabovalo 7 bežcov a potrebovali akútnu lekársku pomoc, z hľadiska teplotného komfortu bol tento maratón náročný. Lucia zabehla svoj druhý polmaratón za 2:02 a tvárila sa spokojne, mala na to dôvod, pekný čas, gratulujem.

Nuž, čo napísať na záver? Teším sa, že som opäť v kole. Zabehnutý čas sa k môjmu osobáku ani nepribližuje, ale tu platí to, čo pri mojom počiatočnom jarnom tempe. Cieľ je v nedohľadne a presne tak je to dobré. Ďakujem Michalovi, že sa išiel opäť trápiť, aj keď vedel čo ho čaká, lekárom za všetky užitočné rady a snahu, Peťovi Uhlárikovi za možnosť bežať posledných 7 km behu a samozrejme aj všetkým, čo ma sprevádzajú pri tréningoch a stále mi umožňujú čerpať energiu a pokoj z behania.

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles