Trnavská stovka 2026

Ach bože, po toľkých rokoch. Od Zápisu v roku 2016 som bol určite ešte aspoň raz, bolo to v čase, keď som si doliečoval slabinový syndróm. Vtedy sme len kráčali a končil som po 37 kilometroch.

Ide o podujatie, na ktorom som v minulosti zažil veľa pekného. Napríklad svoju prvú prebdetú noc, strávenú chôdzou, alebo ten intenzívny nezabudnuteľný pocit, keď fyzicky a mentálne unavený vkráčate do nového dňa. Doteraz mám zimomriavky, keď si vybavím ten čas brieždenia (vonku je už toľko svetla, že ho vidím), sprevádzaného začínajúcim spevom vtáctva, kráčajúc vo voňavej zarosenej hlbokej tráve dole lúkou, pod ktorou sa rozprestiera dedina (viem to, lebo dolu pred sebou počujem štekať rozptýlenú skupinku psov). Bol to naozaj plastický zážitok, ktorý si budem pamätať do konca života. Alebo ten brutálny lejak na tom hnusnom skalnatom zostupe z Vápennej, chcelo to vtedy veľmi veľa trpezlivosti, hoci na druhej strane, po tom sparnom dni mi vtedy tá voda padla veľmi dobre. Svoj prvý úspešný prechod sme napríklad zavŕšili polihovaním na kraji cesty asi 200 metrov pred cieľom, pršalo a ten pocit radosti z horizontálnej polohy sa nedá opísať slovami. Diplomy nám vtedy doniesol nebohý Peťo Minárik tam, na tú cestu. Pamätný je pre mňa aj ročník, keď sme podstatnú časť trasy prebehli a do cieľa sme prichádzali spolu s poslednými zvyškami svetla sobotného večera.

Náš pôvodný plán, ísť na 50. ročník (pred troma rokmi) nevyšiel, ani ďalšie 2 roky po ňom sa nepodarilo. Tento rok však konečne prišiel čas.

Piatková cesta vlakom je opäť raz z tých pestrejších. Niekde medzi Vrútkami a Kraľovanmi sa ťukli 2 vlaky (našťastie bez vážnych následkov), takže pred Kraľovanmi dlho stojíme a do Bratislavy prichádzam o 22:10, o hodinu a dvadsať päť minút neskôr, ako som plánoval. Na stanici rovno stíham autobus a u Rasťa som pomerne rýchlo. Na rannú časť stovky sa chystá aj Rasťov syn Jurko, bude to jeho prvá skúsenosť, plánuje okolo 10 km. Chvíľu debatujeme v trojici, spať však ideme pred jedenástou, lebo noc zo soboty na nedeľu bude možno dlhá.

Na stovku sa ako zvyčajne teším, zaspávam však pomerne rýchlo a hore som pár minút pred budíkom. Raňajky mám pripravené už od včera, pred dlhým behaním sa mi to celkom osvedčuje, ráno potom trávim prípravami minimum času. Stíhajú aj Jurko s Rasťom, takže na stanicu vyrážame načas. Mišo prichádza o 5:45 a o 6:00 vyrážame z pod schodov na Žabotovej ako kedysi. Je tu samo štart, prvá kontrola je až na Kamzíku. Vyrážame bez Rasťa, ten ešte čaká na kamaráta. My plánujeme trochu pobehovať, oni kráčať, teda ho nečakáme.

Na Kamzíku sme o pol siedmej a je tam dosť rušno. Ja som "prespal" elektronickú registráciu, vybavujeme ju pre to veľmi rýchlo na mieste a konečne sa noríme do lesa. Počasie je z rána príjemné, slnko už svieti, no zatiaľ je bezzubé, vychutnávam si ho.

Podľa dohody stúpania kráčame a rovinky a klesania zľahka pobehujeme. Nemáme určený cieľ, bolo by pekné, ak by sa podarila Brezová, ideálne ešte dnes, ale Michal teraz popri rodine a pracovných povinnostiach nestíha behať, takže necháme veci plynúť a uvidíme ako to pôjde.

Po Biely kríž sa nedeje nič pozoruhodné. Obiehame sa s dvoma dievčatami (podľa dychu sa mi javí, že bežia príliš na krv), tu i tam prehodíme slovko s náhodnými okolo idúcimi. Spomíname na ľudí, ktorých sme zvykli stretať a poznali sme sa, vyzerá to tak, že mnohý chodiť prestali, od našej poslednej účasti prešlo naozaj veľa času. Niekde za Pezinskou babou Mišo identifikuje mostík, po ktorom sme skončili v roku 2016, je opravený, ak teda bude chcieť skončiť skôr, bude musieť nájsť nejaký iný. ;)

Na kopčeku Čmeľok si spomíname na časy, keď bol zaliaty slnkom a výšľap naň dal vždy zabrať. Teraz je v príjemnom tieni a na vrchole sme ani neviem kedy. Z môjho pohľadu máme pohodové aeróbne tempo, maximálnu TF 148 mi namerajú hodinky až neskôr pod vrcholom Vápennej, aj tá je ale v mojom prípade stále bezpečne v aeróbnom pásme.

Na Čermákovej lúke, rovnako ako aj na ostatných občerstvovačkách trochu pridlho posedávame, čím "zahadzujeme" všetko, čo sme získali pobehovaním. Život si trochu komplikujeme aj prechodom cez Taricové skaly, zvyčajne ich ako väčšina stovkárov obchádzame cez oboru, Michal však vraví, že je tam pekne, tak ideme skúsiť a zhodujeme sa, že na budúci rok si opäť vystačíme aj s tou oborou.

Na občerstvovačke v Sološníckej doline mi robí radosť stretnutie so Slávom. Veselý pánko, tí, čo niekedy boli na Lazovke ho isto poznajú. Zo stretnutia máme zjavne radosť obaja, nestretol som ho už pekných pár rokov. Niečo tu zjeme, popijeme a hor sa na Vápennú. Ideme zvoľna, bez zastávok, na vrchol prichádzam bez pocitu, že by som sa nejako trápil, tento rok som pripravený na všetko. ;) Hore zase niečo zjeme a potom sa kúsok vraciame, aby sme podišli ten škaredý skalnatý hrebeň, na ktorom sme vždy vďaka mojej slepote strácali zbytočne veľa času, veď dnes sme už daň odviedli na tých Taricových skalách.

Na Amonovej lúke opäť trochu posedíme a vyrážame smer Buková. V tejto fáze už ale Mišo nechce bežať, nebežíme ani na tých príjemných tiahlych klesaniach, ktoré k behu priam pozývajú a ktoré sme po minulé roky behali s pôžitkom, vraví, že je to komplikované, že tu treba všeličo obchádzať a že pobehneme na asfalte. Kráčame ale pomerne rýchlo. Na asfalte naozaj pobehneme, no len krátko. Dobehnú nás 3 dievčatá, prinajmenšom jedna z nich má kopec energie, Michal jej viditeľne závidí. :-)

Na Bukovej (65 km) sme o 20:00, takže čas stále celkom ok. Sadáme si k stolu kde sedí dvojica končiacich, Michal takisto konštatuje, že stačí a rozhodujeme sa nepokračovať. O chvíľu dorazí Zuzka z kamoškou (so Zuzkou sme kedysi robili na jednom pracovisku) a ja riešim dilemu, či prijať ponuku a do cieľa kráčať s nimi, alebo ísť s tou končiacou dvojicou do Bratislavy, stihnúť nočný vlak domov a ísť sa zajtra s manželkou mrknúť na dni bryndze. Po chalanov prichádza Katka, s ktorou sa takisto zhodou okolností poznáme (chvíľu u nás pracovala v čase, keď som robil na fakulte a 2 krát sme v jednom tíme bežali aj Tatry Dunaj) , čo ma definitívne zlomí. Katku som nestretol už hádam aj 15 rokov a som zvedavý, ako sa jej darí, takže definitívne končím a nechávam sa zaviezť do Bratislavy. Cesta ubieha rýchlo. Spomíname trochu na staré časy, hodnotíme stovku, debatujeme o horách. Vezú ma až na stanicu, jeden z chalanov ma odprevádza až k lístkom. Ďakujem a verím, že sa opäť stretneme.

Kupujem si lístok a vlak o 22:55 stíham s prehľadom. V poslednej dobe som týmto vlakom cestoval viac krát a vyzerá to tak, že väčšina cestujúcich sa pred cestou ním potuží alkoholom, zrejme aby cesta ubehla rýchlejšie. Miestenku mám v dvojke, na peróne mi pomáha náhodná okoloidúca pani. Smeruje ma k vozňu, je to podľa nej dvojka. Atmosféra vnútri je aj tento raz živelná. Ľudia sa handrkujú o miesta, z jedného zo svárov vypadne pre mňa dôležitá informácia. Sme v trojke. Pre istotu sa pýtam, či naozaj, lebo z vonku mám informáciu, že toto je dvojka, podgurážený pánko sa teda ide uistiť von a potvrdzuje, že ide naozaj o trojku.

Idem teda vedľa, číslo vozňa si tento krát overujem u troch nezávislých pozorovateľov aj napriek tomu, že hneď prvá je triezvo, mlado a zorientovane znejúca pani. Tretí pozorovatelia sú rovno traja (všetci traja majú podľa rečového prejavu zjavne nakúpené, jeden z nich obzvlášť) a sedia cez uličku vedľa mňa. Z vedľajšieho vozňa počuť hvízdanie a krik, u nás je len taká normálna krčmová vrava.

Čoskoro prichádza môj spolu sediaci. Usádza sa, uisťuje ma, že môj batoh na zemi mu nevadí (po nedávnej skúsenosti si ho už v nočných vlakoch radšej nechávam pod nohami) a po krátkom tichu vypáli v ústrety niekomu: "Čumíš? Buzerant buzerantský!" Hlavu mám akurát v tej chvíli zloženú na predlaktiach na stole (snažím sa zapadnúť) takže si trúfam predpokladať, že to nebolo na mňa, i keď kto vie, možno vie, že my slepci čumíme prevažne ušami. Mimochodom, z čumenia som bol kedysi obvinený raz v električke a hoci so mal aj vtedy so sebou slepeckú palicu, nebolo úplne jednoduché týpkovi vysvetliť, že na to fakt nemám hardwarovú výbavu. :-)

Odchádzame na čas. Ani netuší ako, ale hneď z počiatku si zavarí jedna neďaleko sediaca slečna, ktorá telefonicky okrem iného oznámi svojej kamoške, že sú tu "traja ožratí diviaci". Diviaci (to je tá trojica vedľa mňa) to počujú a tak ju po skončení telefonátu žiadajú o vysvetlenie. Ona má však v malíčku diplomaciu, takže o chvíľu už sedí na jedinom voľnom mieste v ich štvorke a z telefónu im číta zoznam "ak ..., tak nie si chlap". Zoznam vraj vypracovali s kamoškou a naozaj si na ňom dali záležať, je to návod, ako si nájsť dobrého chlapa. Chalani sa živo zaujímajú, zoznam si postupne prechádzajú. Nepamätám si ho celý, tu sú však aspoň niektoré body, ktoré mi utkveli:

  • Ak nevieš piť domácu, nie si chlap. Dvaja z trojice ju okamžite uisťujú, že to nie je problém. Tretí síce nie, pretože zaspal, ale o jeho zručnostiach v tejto oblasti slečna určite nemá pochybnosti.
  • Ak nevieš kosiť krovinorezom, nie si chlap. Chalani prirodzene vedia a slečna si získava ich uznanie, lebo vie čo je to krovinorez.
  • Ak piješ matchu, nie si chlap. Chalani nepijú, dokonca sa zdá, že ani nevedia čo to je.
  • Ak piješ slamkou, nie si chlap. "no... hm... teraz sme boli v krčme... a tam sme si dali... bolo to so slamkou" priznávajú zjavne v rozpakoch, slečna veľavravne mlčí.
  • Úcta k ženám... Chalani sú chvíľu v rozpakoch, zrejme nevedia, čo si pod tým presne predstaviť, napokon ju však uisťujú, že ak by sa náhodou v tomto vlaku napríklad niečo dialo, tak oni by ju určite ochránili, to je jasné.
  • Ak nevieš používať čerpadlo, nie si chlap. "čerpadlo? Aké čerpadlo? Tepelko? Palivové? Ponorku?..." "hm... ich existuje viac?... Tak ja neviem... Hocijaké čerpadlo"

Problém čerpadlo dokonca vytrháva z letargie aj tretieho. Z počiatku mu prinajmenšom my netrénovaní rozumieme veľmi málo, to, že spomína čerpadlo je však zjavné. Ďalej už počúvam podcasty, ich diskusiám sa viac nevenujem.

Tento krát nemeškáme, vystupujem načas. Nohy mám boľavé a tuhé, takže pri vyliezaní z vozňa nacvičujem formát, v ktorom budem zrejme vystupovať bežne keď budem mať 80. Idúc po peróne hľadám rytmus kroku, čoskoro sa však kalibrujem a hore dedinou si už vykračujem v normálnom režime. Obec je tichá, ešte je tma, no vtáctvo sa už prebúdza. Doma už absolvujem len rýchlu sprchu a krátko pred treťou zaspávam vo svojej posteli.

Teším sa, že sme boli. S Michalom sme sa zhodli, že sa k stovkám treba vrátiť, majú svoju atmosféru. Mišo, ďakujem!