Rajecký maratón 2025

Celé 4 roky (naposledy som sa v Rajci “presúval zo štartu do cieľa” v roku 2021) mi vydržalo presvedčenie, že v Rajci býva teplo, v ktorom neviem seriózne bežať a asi nemá zmysel sa tam trápiť. Tento rok sa mi ale koncom júna zacnelo. S Rajcom sa mi spájajú pekné spomienky... Neodolal som.

Skusmo som teda oslovil Michala, vraviac si, že on bude mať isto dosť zdravého rozumu a nebude sa mu chcieť, ja sa budem môcť vyhovoriť že “nebolo s kým” a všetko bude v poriadku. Ale nevydalo, ani jeden z nás sa za tie roky nič nenaučil. ;)

V priebehu júla sme si naplánovali spoločný výbeh (Michal mal cestu cez Liptov), ktorý bol trošičku rozpačitý. Bolo mierne nad 30 stupňov, slnečno. Vybehli sme z našej obce, hore na novučičkú, zatiaľ uzavretú diaľnicu, boli sme “pozrieť” pánka z SBS, čo strážil vchod do tunela (do tunela sa vraj ísť pozrieť ani prebehnúť nedá, nie, ani ak jeden nevidí a už nikdy nebude mať možnosť pozrieť si takýto krásny tunel... ach, keby oni vedeli...) a Michal sa tváril aj znel unavene CCA po 4 (slovom štyroch) kilometroch, tak sme to otočili domov, s tým, že Michal je len unavený, on ešte do Rajca určite nabehá dosť na to, aby to bolo v pohode.

Mne sa toto leto behá vcelku dobre. Aj pri dlhých výbehoch v horúčavách sa mi zdá, že je to lepšie ako po minulé roky, aj tento rok ale platí, že naozaj dlhých behov (behy dlhšie ako 150 minút) mám odbehaných poskromne. Aktuálne tréningovo behávam s Andrejom (on sa bicykluje), stále som v procese hľadania druhého vodiča.

Týždeň pred Rajcom trávim neďaleko od Bratislavy a okrem spiro ergometrického pobehovania na páse sa pokiaľ ide o behanie flákam. Domov sa vraciame v piatok, do Rajca plánujem cestovať v sobotu. Až doma si pozerám štatistiky meškania ranného Regiojetu, ktorým plánujem cestovať a zisťujem, že ak mám stihnúť prípoj zo Žiliny do Rajca, budem potrebovať naozaj veľa šťastia. Regiojet mešká pravidelne viac ako 15 minút a prípoj do Rajca chodí na čas, takže osobák zjavne na Regiojet nečaká, 7 minút na prestup teda asi nebude stačiť. Alternatívny autobus prichádza do Rajca dosť neskoro, takže ak budem cestovať ním, tak budeme bežať už aj pred štartom. Ráno cestujeme spolu s manželkou (ona pokračuje do Trenčína), Regiojet mešká len trochu a aj vďaka tomu, že mi Ivona pomáha nájsť vlak, prestup stíham.

Michal pristupuje v Rajeckých tepliciach. Bivakoval niekde v okolí, pricestoval včera stopom. Zobral ho týpek v Považskej, ktorý mal pôvodne v pláne Billu v tej Považskej, ale chcelo sa mu povoziť. :-) Registráciu stíhame s prehľadom, rannú kávičku absolvujeme opäť raz v zatvorenej kaviarni (Michal “ešte máte zatvorené?” pani, ktorá práve odomyká: “áno", “a kávičku by ste nám nespravili?” “... ak vyčkáte, kým sa mi nahreje kávovar, tak spravila"), dodatočne ešte raz ďakujeme.

Slniečko kvalitne pripeká už na štarte. Na dnes hlásia mierne cez 30 stupňov, Meteoblue v posledných dňoch pravidelne striedavo predpovedalo oblačnosť a jasno, takže som zvedavý. Rozbiehame sa pozvoľna, s Michalom sme dohodnutí, že v tomto teple je cieľom iba dobehnúť v limite, nikam sa neponáhľame. Napriek tomu sa mi ale zdá, že Michal skracuje krok už niekde na konci tretieho kilometra. Štandardne má krok s nižšou frekvenciou ako ja (registrujem to, lebo to treba korigovať pri pohybe rúk) a to, že toho začína mať plné zuby zvyčajne poznám tak, že sa mu krok skráti a teda zvýši frekvencia. Teraz to prichádza veľmi skoro. Niekde na konci 7. kilometra vybiehame mierny kopček a na jeho vrchole to Michal vzdáva. Vraví, že chce spomaliť a rovno mi hľadá za seba náhradu.

Ďalej teda bežím so štvoricou chalanov z okolia Prievidze, zo začiatku s Mišom (prepáč, ak si správne nepamätám meno ;)) o chvíľu neskôr s Lukášom a Michal, s ktorým sme plánovali bežať celý maratón zaostáva. Máme teda za sebou cca 8 km a ja bežím s tretím vodičom. Bežíme zľahka a stále spomaľujeme. Pol maratón máme za sebou cca za 2 hodiny a 6 minút, takže bežíme stále pomaly. Za obrátkou zostávame s Lukášom sami, ďalší traja chalani idú dopredu.

Po obrátku sa mi zdalo, že je to síce pomalé, ale teplo mi nevadí. Pri behu z kopca v Čičmanoch mi ale začína dochádzať chuť trápiť sa. Štandardné prehriatie organizmu, presne to, pre čo som tu 4 roky nebol. Okrem tepla ma oberajú o pokoj aj výčitky svedomia, pretože sa zdá, že Lukáš beží v pohode a tempo určujem ja. Bojujeme po 32. kilometer, potom súc úplne rozobratý výčitkami svedomia, posielam Lukáša dopredu s tým, že počkám v tieni na Michala a dotrápime sa spolu. Lukáš síce vraví, že mu tempo úplne vyhovuje a že v tom teple ani on nedokáže bežať lepšie, ale ja sa celý život snažím od ľudí chcieť čo najmenej, lebo sa mi zdá, že aj tak potrebujem priveľa a teraz mi tento prístup moc neprospieva. Čakám teda v tieni asi 10 minút, až kým sa pri mne nepristaví Pepa. Pár slov sme prehodili už skôr na trati, teraz počujem na kadencii a rytme kroku, že má toho plné zuby. Hovorí, že chce byť v cieli do piatich hodín a pýta sa, či sa nechcem “zviezť". Ďalej teda bežím s ním, vraviac si, že ak to nepôjde, tak sa zase odpojím.

Bežíme naozaj veľmi zľahka, Pepa chce beh striedať s chôdzou, mám teda istotu, že mu čas prinajmenšom nezhorším. Navyše sa mierne rozfúkalo a slnko tu i tam zachádza za oblaky. Takže mi klesá teplota a moja lenivá telesná schránka je opäť ochotná sa rozbehnúť. Pepa ale pôsobí veľmi unavene, takže nič nepreháňame. Debatujeme o všeličom, na občerstvovačkách lejeme na seba a do seba všetko, čo je k dispozícii. Pepa si pod chvíľou začne pospevovať nejakú pesničku zo série Slovenských sprostonárodných, vraví, že mu to pomáha bojovať s únavou.

Na posledných dvoch kilometroch skúšam trochu vyrývať, či predsa len trošku nepobehneme, no nedá sa mu, už aj pospevovať si prestal, takže to asi naozaj nepôjde. Pár stovák metrov pred cieľom má kŕče v nohách, ja sa mám tak dobre, ako si isto nezaslúžim. Cieľ stíhame s prehľadom v limite (4:54:39, môj druhý najhorší čas ;)), s Pepom si navzájom ďakujeme a lúčime sa.

Pri pohľade do výsledkovej listiny neskôr vidím, že ak Lukáš vravel, že toho má plné zuby rovnako ako ja a naše spoločné tempo mu vyhovuje, tak nekecal. Dobehol cca o 6 minút skôr ako my s Pepom, ja som ale cca 10 minút posedával v tieni, takže by som mal určite rezervu. Škoda, mohli sme si pomôcť navzájom a dobehnúť v lepšom čase, snáď sa raz naučím ľuďom viac veriť aj v takýchto situáciách. ;)

Na Michala čakám v tieni Armádneho stanu na pohodlnej stoličke (vybavil Pepa, ďakujem :-)), hneď za cieľom. Pár slov prehodím s Peťom Uhlárikom, s ktorým som dobiehal jeden ročník v minulosti, aj s chlapíkom, ktorého sme stretli na vianočnom maratóne v Žiline (takisto sme bežali posledné kilometre do cieľa spolu) a on sa vtedy nechal počuť, že už nikdy žiaden maratón bežať nebude, lebo je to blbosť a raz stačilo.

Michal dobieha vo svojom novom osobnom rekorde (5:16:30, jeho doterajší máme spoločný z maratónu v Senici). Vraví, že pomáhal nakladať do sanitky týpka, ktorého vyplo na trati (bolo naozaj dosť teplo), neskôr ťahal prvomaratónkyňu, ktorá bola zaskočená tým, ako z toho pobehovania bolia nohy. Nuž hej, bolia, ale niet nad radosť z objavovania, no nie?

Počas tohoto maratónu som mal tú česť bežať s najväčším množstvom rôznych vodičov. Teda, ešte raz ďakujem a pozdravujem Michala, Lukáša a jeho družinu z okolia Prievidze a veselého Pepu s vlastným menom iným ako Pepa. ;)

• Comment on Twitter
• Share on Twitter
• More Articles