Posledný týždeň pred maratónom som sa bol prebehnúť len v pondelok a utorok. V utorok to vyzeralo dosť hrozivo. Pri rozbehnutí som cítil dosť slušnú bolesť v hornej časti oboch zadných stehenných svalov a vzhľadom na to, že to bolo aj viditeľné (Andrej sa pri rozbehnutí pýtal, či som v poriadku) ukončil som ten beh po 6 kilometroch. Ešte aj hodinky mi v hodnotení symetrie, ktorú mám štandardne označenú vlajočkou výborná, preskočili vlajočku dobrá a použili rovno “zlepši sa", takže to asi naozaj nebolo boh vie čo. Dosť ma to vyľakalo a chvíľu mi trvalo, kým mi docvaklo, že to asi bude tým že som v nedeľu strávil cca hodinku v polovičnom drepe, píliac orezané konáre v záhrade na menšie kusy. V stredu som už teda behať nešiel a do nedele som sa venoval strečingu o čosi viac, ako som zvyknutý.
Do Bratislavy cestujem z rôznych dôvodov až neskoro popoludní. Na stanici sa stretávam s Rasťom, u ktorého budem aj spať. Po chutnej večeri si len dohadujeme plán na ráno a spať ideme pomerne skoro. Skôr ako zaspím ešte zisťujem, že moje bežecké hodinky som síce nabil, ale následne odložil doma na krbovú rímsu a potom nezbalil. Nuž čo, spravil som už v živote aj horšie veci. Pokiaľ ide o ne, tak zapínam režim “čo nemám, to nepotrebujem” a spokojne zaspávam.
Vstávame pred siedmou, pohodlne stíhame raňajky, potom sa to ale tomu vidiacejšiemu z nás trochu vymyká z rúk a plánovaný odchod o 7:40 cca o 5 až 10 minút posúvame. Na električkovú zastávku prichádzame, aby sme zistili, že čakať na spoj budeme práve toľko, aby sa neoplatilo ísť pešo. Tomáš už je v Bratislave, parkuje niekde neďaleko od štartu. Batoh mám teda so sebou, plánujem si ho nechať u neho v aute, aby som po dobehnutí mohol cestovať. Rasťo ide na svoj prvý maratón a predpokladáme, že budeme bežať výrazne kratšie ako on.
Po vystúpení z električky nám dochádza, že k Tomášovmu parkovaciemu miestu je to pomerne ďaleko a ak chceme pohodlne stíhať všetko čo treba, tak sa nestihneme otočiť. Volám mu teda, aby prišiel na štart, len sa nejako nie úplne dohodneme, kde sa stretneme, čo je trochu komplikácia, vzhľadom na to, že na štarte bude cca 10000 ľudí. Predstava, že si nechám batoh s notebookom v šatni sa mi nie úplne páči (pôvodne mal byť u Tomáša v aute), skúšame to teda v Decathlone a tam sú ochotní. Batoh si tam môžem nechať a vyzdvihnúť si ho po dobehnutí.
Niekoľko minút žijeme v nádeji, že nás Tomáš nájde, Rasťo je vďaka vlasom dobre rozpoznateľný, napokon to ale vzdávame a na podnet Rasťovej sestry (prišla ho povzbudiť na štart) ho dávame vyhlásiť.
Všetko sa napokon dobre obráti, ale nie hneď. :-) Hneď po tom, ako sa zvítame, zisťujeme, že Tomášovo štartové číslo zostalo nejakým nedopatrením na pultíku v Decathlone, Rasťo teda beží poň a po jeho návrate nám už zostáva 15 minút do štartu. Predštartovú kávu teda nestíhame, je najvyšší čas začať sa prebíjať do štartového koridoru. Sme tam ešte pred hymnou, možno ale povedať, že našu štandardnú predštartovú rutinu sme tento krát slušne preorali. :-)
Štart je euforický ako vždy, i keď priznávam, že pokiaľ ide o hudobnú zložku, tak sa mi viac páčia Košice. Sme pomerne vpredu, takže cez štartovú bránu prebiehame už po 46 sekundách. Hneď od začiatku sa mi beží ľahko, na rozdiel od tréningov bežíme pohodovú rovinku a tempo okolo 4:55/km sa mi zdá byť úplne v poriadku. Tomáš má hodinky a sme dohodnutí, že sa budeme snažiť držať tempo niekde medzi 4:50 a 4:55 na km. Po veľmi dlhej dobe bežíme v tej hladine bežcov, kde sa takmer nikto nerozpráva, čo neplatí v hladinách na čas okolo 4 hodín alebo pomalšie.
Do pol maratónu sa nedeje nič pozoruhodné. Ak od času odrátam zdržanie medzi výstrelom a prebehom cez štartovú čiaru, tak máme za prvým kolom (21.1 km) čas 1:45:10, čo je ešte v pohode. Lámať sa to začne cca po dvoch hodinách, čoho som sa vlastne aj obával, viď odkazy na prípravu nižšie.
Na dvadsiatom siedmom kilometri sme už viditeľne pomalší, stále to však nie je tragické, no a čas na 32.1 km je už definitívne v náš neprospech. Trochu zmätkov nám do všetkého vnášajú aj vzdialenostné vlajočky, lebo akosi nesedia so vzdialenosťami, ktoré očakávame podľa hodiniek, nejaký bežec na trati nám vysvetľuje, že to sú z minulého roku, ktoré s tohoročnou traťou nesedia.
Niekde po 30 kilometri sa zdravíme s Radom (robili sme diplomku na matfyze v rovnakom roku), to už som ale dosť odpálený a na viac ako pozdrav sa nezmôžem. Nohy mi v tejto fáze ukrutne zleniveli, nedokážem s tým nič urobiť a spomaľujeme. Tomáš je z toho prinajmenšom nesvoj. Ťahá ma, ja ho presviedčam, že ťahaním to naozaj nevyriešime, on však vie svoje, tak ma aspoň presviedča, že ma vôbec neťahá. :-)
Posledných 6 km je už v mojom podaní úplne žalostných a do cieľa dobiehame v čase 3:47:54 (čistý čas). Nemôžem povedať, že by som bol nespokojný. Čas je o máličko lepší, ako v Žiline a aj teraz platí, že naposledy som bežal rýchlejšie v roku 2018, takže v globále som spokojný. Do prípravy som investoval pomerne veľa času a čakal som, že to pôjde o čosi ľahšie, mám ale pocit, že Tomáša to, že sa nepodarilo asi oberá o pokoj trochu viac.
Čo sa teda stalo? Som si istý, že som doplatil na nedostatok tréningu tempovej vytrvalosti. Mal som to celkom dobre rozbehnuté, až do týždňa, keď sa mi pokazil bežecký pás a práve tento typ tréningov som nedokázal robiť inak ako na páse. Je to zrejmé aj z logov o príprave, ktoré sú prelinkované na konci tohoto textu. Je pravdepodobné, že ak by som dokázal v tom čase pokračovať v tempách a intervaloch, dopadlo by to dnes podstatne inak. Dobrá správa je to z toho hľadiska, že viem, čo som pobabral a nabudúce môžem byť pripravený lepšie. Za “výhru” môžem z istého hľadiska považovať aj ten “skon” pásu, pretože teraz mám lepší, ktorý môžem ovládať z mobilu vo vlastnej aplikácii a tréningy sú väčšia zábava.
Po dobehnutí krívame do Decathlonu, kde si vyzdvihujem svoj batoh a odchádzame na stanicu. Tam sa lúčim s Tomášom (je autom), kupujem si lístok a s prehľadom stíham vlak o 14:15.
Na miesto (mám miestenku) ma usádza sprievodkyňa a “vyhadzuje” odtiaľ slečnu, ktorá na mieste sedí. Som trochu prekvapený, pretože pani pri okienku mi predávala miesto pri uličke a toto je pri okne, uisťujem sa, či mám naozaj sedieť tam a sprievodkyňa potvrdzuje, že áno, moje miesto je podľa čísla pri okne. Slečna sa tvári, že jej je to jedno, ona vystupuje v Trnave, tak si meníme miesto. Slečna v Trnave naozaj vystupuje, pristupuje však pánko so štandardným verbálnym prejavom nepočujúceho. Chvíľu mu nerozumiem (predsa len, časy keď som stretal nepočujúcich častejšie a nejako som s nimi komunikoval sú už dosť história), napokon však v tom prúde výrazných slabík postrehnem slovo miestenka. Zrozumiteľne artikulujúc mu vravím, že tu mám miestenku aj ja a ukazujem mu lístok. V následnej paľbe (naozaj vysoká kadencia) postrehnem slová okno a ulička, tak mi dochádza, že sprievodkyňa asi predsa len nemala pravdu a meníme si miesta. V duchu sa bavím. Ak ten boh naozaj existuje, tak má čas od času pri rozdávaní kariet naozaj zmysel pre humor. Usadiť vedľa seba slepca a nepočujúceho... :-)
Rasťo napokon dobehol v čase 5:02:03. Na začiatok fajn, tešíme sa, že je v klube a želáme mu veľa chuti do ďalšieho tréningu.
No a nakoniec ešte trochu technických dát. Priebeh nášho behu podľa sportsoft.cz (v časoch je aj delay medzi časom výstrelu a prebehom cez štartovú čiaru):
No a tu sú linky na záznamy o príprave:
p.s. Andrej (vozí sa pri mne na bicykli aj v tom najhnusnejšom počasí), Rasťo (už sme spolu takisto čosi odtrénovali), Tomáš (ďalší pekný spoločný maratón), ďakujem!
]]>Sám som zvedavý, ako som pripravený. Mám pochybnosti o rýchlosti, ale mentálne sa nastavujem na pocit, že to je ok, ak nebude príliš teplo, tak to rozbehneme a uvidíme. Nabehal som dosť, takže by som mohol podľa kategorizácie pána Holuba absolvovať snáď skôr rozhovor so samým sebou, ako boj o prežitie a to aj v slušnejšom tempe. :-)
Nech už to dopadne ako koľvek, boli to zábavné 3 mesiace. V marci som nabehal 319.9 km. Ach, ach, keby som v ten utorok tridsiateho prvého vedel, že mi chýba 100 metrov do 320 km... všimol som si to až pri prezeraní štatistiky.... Od začiatku roku mám do dnešného dňa celkom nabehaných 844.1 km. 2 z tých 3 mesiacov som bez práce a musím povedať, že to nebolo zlé. Tu i tam čosi programujem, špekulujem v dielni,... Fajn obdobie to bolo. Hoci teda, musím priznať, že sú aj veci, čo mi začínajú chýbať. Napríklad tá denná rutina, milý personál v Maku,... Najvyšší čas začať sa serióznejšie obzerať po práci.
V nasledujúcom týždni sa pôjdem zľahka prebehnúť ešte 3 krát (snáď vonku) a od štvrtka sa už budem flákať a pobehať si pôjdem až v nedeľu v Bratislave. Bude to môj 43. maratón, takže z istého hľadiska okrúhly. :-) Behu zdar!
Také počasie, aké máme na konci aktuálneho týždňa, by sa mi páčilo aj v Bratislave. :-)
Tento týždeň v stredu som bežal dlhší beh aj v tempe, ktoré by som chcel vydržať čo najdlhšie v Bratislave a necítim sa v tom tempe úplne komfortne, je pocitovo trochu ťažšie, ako by som chcel. Žiaľ, toto určite spôsobil ten výpadok bežeckého pásu v nepravom čase, keď tak spätne listujem v denníku, vidím, že tie pravidelné tempové behy mi padali dosť na úžitok. Je trochu škoda, že mi to vtedy zišlo zo zreteľa, mohol som sa pokúsiť nájsť nejakú alternatívu. Nuž ale čo, škoda už teraz plakať nad rozliatym mliekom, radšej si poplačem na posledných kilometroch v Bratislave. ;)
Počas najbližších dvoch týždňov ešte skúsim zaradiť viacero tempových (M) behov, verím, že to ešte môže trochu pomôcť. I už asi veľmi nemá zmysel behať, asi je už teraz zbytočné si koledovať o nejaké zranenie.
Budúci týždeň bude posledný ťažký, zvyšné 3, ktoré potom budú zostávať do Maratónu by mali byť regeneračné. V noci z najbližšieho piatka na sobotu sa pôjdeme trochu Backyardovo vybehať s Rasťom a Michalom. Dáme zo 5 okruhov, bude veselo, teším sa. Snáď aj oni. :-)
Mám nový pás, som takmer spokojný, jediné čo by som mu vytkol sú prikrátke bočné madlá. Rád sa ich pri behaní tu i tam dotýkam chrbtami rúk, aby som mal istotu, že v dohľadnej dobe nevybehnem mimo bežeckú plochu, tieto si budem musieť trochu predĺžiť. Pás má zdá sa bezchybnú implementáciu FTMS, z veľkej časti mám hotovú integráciu do Corvusu, je to paráda, v Decathlone si zaslúžia pochvalu, po pár behoch im tuším napíšem pozitívne hodnotenie. Trošku ma zaskočilo, že pri BLE pripojení nie je požadované párovanie, ani žiadne potvrdenie pripojenia. Ak bude mať vedľa na ihrisku nejaký veci znalý galgan s pozitívnym vsťahom ku technickým dobrodružstvám chuť trochu sa pozabávať a vylepšiť mi tréning, nič mu brániť nebude. ;-)
Zaujali ma táto a táto mašiny. Ovládanie na dotykovom displeji asi pre slepca nebude boh vie čo, ale v Decathlone sa pochlapili a majú implementované FTMS, takže, ak mi nebude vyhovovať toto, tak si postupne naprogramujem niečo vlastné. Prvá vyhovuje priestorovo a maximálka 16 km/h by mi nejaký čas mala stačiť, druhá je obluda, ktorá nám bude v izbe zaberať ešte trochu viac miesta, ako ten Lavister, ale max 18 km/h už je naozaj luxusná. Tak zvažujem, ale na tú opachu naozaj miesto nemáme, takže vlastne ani niet o čom.
Počas februára som nabehal 287 km, byť tak priestupný rok, alebo ak by sa podaril jeden beh v Prahe, tak hádam stihnem aj 300. Nuž ale čo, ak všetko pôjde dobre, tak ma to podľa tréningového plánu čaká v marci. V globále to bol fajn mesiac, baví ma to stále viac.
Nuž tak platí prinajmenšom aj pre nás agnostikov. V utorok sa mi pokazil bežecký pás. Pred cestou do Prahy som si plánoval odbehnúť 3E+12M, ale ouha, pás pri zapnutí vyhodil istič, na ktorom je pripojená jeho zásuvka. Nahodil som ho a pri druhom pokuse vyletel okrem príslušného ističa aj hlavný. ;) Sňal som teda horný kryt, prehmatal kabeláž, poutieral prach, ale nepomohlo. Po krátkej telefonickej konzultácii s Andrejom (má elektrotechnické vzdelanie) sme si zapredpokladali, že zrejme problém s motorom.
Andrej sa zastavil po obede a ukázalo sa, že pás poistky nevyhadzuje, ak je odpojený motor. Vymontovali sme ho teda, predpokladajúc, že zhorel, ale následné premeranie a pár experimentov ukázalo, že poistky vyhadzuje, len ak je pripojené uzemnenie (motor má 3 vodiče a bez pripojeného uzemňovacieho poistky nevyhadzuje). Verím a dúfam, že zajtra (toto píšem v nedeľu 22. februára) sa ukáže, že správne predpokladáme kde je problém a vyriešime ho.
Každopádne, mám teda za sebou až príliš regeneračný týždeň (podľa plánu by mal byť až o 2 týždne ). Tragédia to ešte nebude, ale ak sa nám nepodarí pás opraviť, tak sa asi osobák po veľkej noci konať nebude. V Prahe som mal so sebou pre istotu aj bežecké “nádobíčko", ale nevydalo. V sobotu po návrate nebolo s kým ani na čom behať (Andrej odcestovaný, pás stále pn), takže som sa flákal a počas celého týždňa som absolvoval len 2 behy.
V priebehu budúceho týždňa nebudem mať z technických dôvodov možnosť 3 dni behať. Beh z budúceho utorka som teda presunul na koniec tohoto týždňa (po sobotných “radovánkach” v daždi a vetre som sa cítil ok) a v pondelok a utorok (v utorok si ešte stihnem odbehať) budúceho týždňa zaradím 2 behy z tréningového plánu podľa toho, na čo sa budem cítiť.
Vo štvrtok ráno som si nameral moju historicky najnižšiu kľudovú TF 47 (merané po nenásilnom zobudení, rozumej bez budíka).